Abstinenčný alkoholik. Tieto dve slová v sebe nesú hlboký príbeh o boji, strate, ale predovšetkým o nádeji a víťazstve nad vlastnou závislosťou. Ciele abstinujúceho alkoholika nie sú jednoduché, nie sú jednorazové, ale tvoria komplexný a neustále sa vyvíjajúci proces, ktorého hlavným zameraním je udržať si slobodu od alkoholu a znovuobjaviť zmysel plnohodnotného života. Peter Schmiedl, ktorý si prešiel tromi liečbami a dvojročným pobytom v resocializačnom centre, zdieľa svoje skúsenosti, ktoré osvetľujú túto náročnú, no napriek tomu naplňujúcu cestu. Jeho príbeh je dôkazom, že aj z najhlbších temnôt existuje cesta k svetlu, cesta k cieľom, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať nedosiahnuteľné.
Od prvého dúšku k priznaniu závislosti
Cesta k závislosti je často nenápadná a plíživá. Pre Petra sa začala už v pätnástich či šestnástich rokoch, keď s kamarátmi začal chodiť na pivo. "Droga vás niečím osloví, niečo vám dá - hovorím droga, lebo alkohol medzi ne jednoducho patrí," hovorí s odstupom času. Hoci pili rovnako ako jeho rovesníci, Peter mal predispozíciu na závislosti, o ktorej vtedy nevedel. Jeho dobrodružná povaha, túžba všetko vyskúšať a alkohol, ktorý mu pomáhal búrať zábrany a cítiť sa "cool", ho viedli k čoraz častejšiemu pitiu. "Bol som spoločenský, chodil som na žúry - do krčiem či barov. Mal som prácu a dosť dlho som si držal dobrý status. Staral som sa o seba. Aj tým som sa najprv klamal. Myslel som si, že alkoholik vyzerá ako bezdomovec kdesi na stanici. Vravel som si, že mňa sa to netýka," spomína na svoje ilúzie.
Zlom nastal, keď mal 24 rokov. Pitie už nebolo zábavné, ale smutné. Bolo to na nič. Peter sa stal ťahovým alebo kvartálnym alkoholikom, čo znamená, že pil, kým dýchal, keď dostal chuť, a nevedel prestať. Diagnóza závislosti prišla až neskôr, keď sa kvôli úzkostiam dostal k terapeutke. "Vymenoval som jej asi sto mojich problémov. Ako mi je zle a ako mi svet ubližuje. Vypočula si ma, na konci môjho rozprávania mi dala niekoľko otázok. Potom mi povedala, že nemám veľa problémov, ale jeden zásadný - závislosť od alkoholu," hovorí Peter. Napriek počiatočnému odporu si uvedomil, že všetky jeho problémy skutočne vyplývajú z alkoholu.
Prvá liečba a ilúzia kontroly
Prvá liečba, na ktorú Peter nastúpil ako 24-ročný, bola pre neho šokom. Nespoliehal sa na to, že bude musieť prijať úplnú abstinenciu. "Hneď v prvý týždeň som sa preto pohádal so svojou terapeutkou. Nechcel som prijať, že si nebudem môcť dať ani jedno pivo. Považoval som to za blbosť," priznáva. Po detoxe, ktorý mu pomohol zvládnuť fyzické abstinenčné príznaky, sa však s touto myšlienkou musel zmieriť. Psychicky bol rozbitý, no bol mladý a rýchlo sa zotavil. Problémy s alkoholom však pretrvávali v podobe panických atakov, úzkostí a nábehov na depresiu.
Napriek tomu, že ho liečba presvedčila o jeho probléme, neprijal ho úplne. "Nechal som si otvorené zadné vrátka, to závislí robia často," vysvetľuje. Po odchode z liečenia sa snažil abstinovať, ale vnímal to ako hendikep, nie ako výhodu. Táto ilúzia kontroly viedla k jeho prvému "pošmyknutiu" po deviatich mesiacoch. Dal si pohár šampanského a potom prefíkane striedal víno so sódou. "Začal som si hovoriť, že sa všetci mýlili, že nie som alkoholik, lebo očividne dokážem kontrolovane piť. To alkoholik nedokáže," argumentoval si vtedy. Táto samoklam sa však stal spúšťačom ďalších osem rokov trvajúcej závislosti.
Čo sú postakútne abstinenčné príznaky?
Kolaps a cesta k resocializácii
Peter prešiel opakovanými detoxifikáciami, hospitalizáciami na psychiatrii, ale nič zásadné sa nezmenilo. Hoci dokázal žiť zdanlivo normálny život, závislosť ho neustále dobiehala. "Stávalo sa mi, že som si musel zobrať dovolenku, lebo som bol po opici alebo som nezvládol, keď sme pili na nočnej v práci," opisuje.
Druhýkrát na liečenie ho dohnal stav úplného mentálneho rozbitia, depresie a úzkostí. Po druhej liečbe síce rozumel problému lepšie, ale upadol do pozitívneho extrému, striedal vzťahy, sťahoval sa, práca ho nenapĺňala. Cítil sa ako "závislý s čiernou dierou v duši". Nástup na ďalšiu liečbu po krátkom čase nevyriešil jeho problémy. Keď mal 38 alebo 39 rokov, rúcal sa mu celý život. Hľadal chybu inde, v iných, len nie v sebe. Finančné problémy, strata všetkého, čo mal, ho priviedli na dno. V jednom momente sa rozhodol, že nepôjde do práce, ale bude piť a už nikdy nepôjde do žiadnej práce. Nastala jeho najhoršia recidíva s výpadkami pamäti.
"Závislý stráca ľudskú dôstojnosť. A to je dosť nanič," hovorí o tomto období. Napriek tomu, že mal byt a auto, všetko sa dostalo do dezolátneho stavu. Všetci sa mu otočili chrbtom. Keď ho vtedy priateľka dotlačila na najťažší detox, v ktorom okrem iného dostal zápal pažeráka, rozhodol sa skončiť so svojím životom. "Bol som presvedčený, že to spravím a aj by som to bol spravil, keby do toho nezasiahli okolnosti," priznáva. Tieto okolnosti bola jeho submisivita voči priateľke, ktorá ho zachránila tým, že ho vzala k sebe. Vtedy sa jeho plány na samovraždu odložili a nastúpila apatia.
V tomto najhoršom štádiu, keď nedokázal pokračovať ani s alkoholom, ani bez neho, sa vďaka apatii dostal k návrhu na resocializačné centrum. "V slabej chvíli som povedal, že dobre, aj tak mi to je jedno," hovorí o svojom vstupe do dvojročnej liečby.
Resocializácia: Nájdenie seba samého a skutočnej abstinencie
V resocializačnom centre Návrat v Prešove Peter našiel to, čo mu celý život chýbalo - bezpečné prostredie, humor a pochopenie. "Čo ma v komunite naštartovalo, bol humor. Humor mám rád a veľmi rýchlo som na túto vlnu nastúpil," spomína. Terapeutický tím mu reálne dokázal pomôcť. "Cítil som sa tam v bezpečí. Bol som veľmi vďačný, že mi zobrali mobil a že som sa nemohol len tak dostať von. Bola to pre mňa ochrana pred sebou samým."
Na resocializácii Peter pochopil sám seba a "čiernu dieru", ktorú mal v sebe. "Pochopil som, kto vlastne som, lebo som na to dávno zabudol. Sebapoznanie bolo veľmi dôležité," hovorí. Naučil sa riešiť hnev, ventilovať ho inak ako agresivitou a zistil, že komunikácia je dobrá stratégia. "Skúšate veci robiť inak. Ak veci robíte zdravo, máte dobrý pocit."
Peter si uvedomil, že sa nezmenil, ale zmenil pohľad na život, svet a svoje postoje. "Keď sa stanete závislým, vašu originálnu, prirodzenú osobnosť obalí závislosť. Robíte aj veci, ktoré by ste normálne nerobili, a postupne zabudnete, kým ste." Vďaka resocializácii sa mu podarilo obaliť závislosť vrstvou zdravých návykov a postojov, čo mu umožnilo znovuobjaviť svoje pôvodné ja.
Po úspešnom absolvovaní resocializácie Peter Schmiedl vyštudoval sociálnu prácu a nastúpil na psychoterapeutický výcvik, aby mohol pomáhať iným závislým. Aktuálne pracuje v resocializačnom zariadení Návrat. Jeho cieľom sa stalo pomáhať tým, ktorí sa zmietajú v podobnom pekle, akým si prešiel sám.
Čo je skutočná abstinencia?
Skutočná abstinencia nie je len o tom, že človek prestane piť. Je to proces, ktorý si vyžaduje zmenu životného štýlu, zmenu postojov a neustálu prácu na sebe. "Abstinencia nie je v žiadnom prípade cieľ, iba prostriedok na skvalitnenie života," píše sa v jednom z priložených textov. Pre Petra znamená abstinencia slobodu. "Zlom nastal, keď som si uvedomil, že mám moc nad sebou samým. Že nič iné a nikto iný ma nedonúti siahnuť na alkohol, len ja sám," hovorí.
Abstinencia je pre neho dar, hodnota, o ktorú nechce prísť. Je to aktívne budovanie nového života, kde sa učí riešiť problémy zdravo, komunikovať, budovať vzťahy založené na dôvere a úprimnosti. Cieľom abstinujúceho alkoholika je žiť plnohodnotný život, ktorý nie je riadený túžbou po alkohole, ale radosťou z bytia, z dosahovania nových cieľov a z pomoci iným. Je to cesta, ktorá si vyžaduje odvahu, vytrvalosť a neustálu sebareflexiu, ale ktorej cieľom je konečné oslobodenie a nájdenie vnútorného pokoja. Peter Schmiedl, ktorý abstinuje už 12 rokov, je živým dôkazom, že tieto ciele sú nielen dosiahnuteľné, ale aj napĺňajúce. Jeho príbeh je svedectvom o sile ľudského ducha a o možnostiach zmeny, ktoré existujú pre každého, kto sa rozhodne vykročiť na cestu k slobode.