Krčmy v minulom storočí za éry ČSSR neboli len miestom, kde sa čapovalo pivo a tvrdý alkohol či podával guľáš s knedľou. Stretávali sa tu ľudia, ktorí si dohovárali fušky, alebo len tak posedávali v dymovom opare za jedným stolom, pili pivo, hrali karty a sťažovali sa na socializmus, na to, ako po nich chcú, aby pracovali na smene celých osem hodín, čo kto vo fabrike ukradol a neprišli mu na to, kto sa v dedine stal novým paroháčom a na krčmára, že nečistí rúrky a nalieva pod mieru a okráda ich, poctivých pracujúcich.
Sociálna a spoločenská funkcia krčiem
Krčmy za socializmu mali svoju neodmysliteľnú sociálnu funkciu. Boli akýmsi miestom spoločensko-alkoholických aktivít. Schádzali sa tu hádam všetci. Krčmy boli miesta, kde sa rozoberala politika, šport, manželstvá, milenky, susedské vzťahy, súťažilo sa občas v tom, kto koľko pív vypije bez toho, aby musel ísť na toaletu (súťaž o malý a veľký bobor. Malý bobor bolo 6 pív, veľký bobor bolo 12 pív bez vymočenia). Keď chcel človek prísť na iné myšlienky, porozprávať sa, oddýchnuť si, jeho kroky smerovali práve do krčmy. Ak aj nemal kamaráta pri stole, netrvalo dlho a už si si ho v krčme hneď aj našiel. Steny týchto zariadení, ak by mohli rozprávať, určite by vypovedali svoje tajomstvá o smutných i veselých príbehoch.
Čo hosť, to iná povaha. Čo piják, to iná mentalita. Vo všeobecnosti boli tieto zariadenia najobľúbenejšou cenovou skupinou (IV. cenová skupina). Nevalná hygiena, dym, ktorý by sa dal krájať, nábytok si ešte pamätal obdobie cisára Františka Jozefa a za výčapom stál človek, ktorý to celé nielen obsluhoval, ale aj riadil. A nie nadarmo sa hovorievalo, že najbohatšími ľuďmi robotníckej triedy boli krčmári. Ale pivo bolo lacné. A to bol hlavný hnací motor týchto zariadení. Hovorievalo sa, že ktorá vláda zdražie pivo, tá padne. A komunisti to dobre vedeli. Veľa sa vypilo rumu, takzvanej zelenej, magické oko a to všetko v kombinácii, samozrejme, s pivom. Alkoholických pôžitkárov bolo niekedy veľmi ťažké na záverečnú poslať domov. Čas 22:00 hodina, bol čas záverečnej. O desiatej večer sa proste zatváralo, či sa to niekomu páčilo, alebo nie. Tejto uzatváracej dobe sa hovorievalo aj policajná hodina. Ak ju krčmár nedodržal a prišli mu na kontrolu príslušníci Verejnej bezpečnosti (polície), bolo to na pokuty, alebo na „poťahovačky“ na miestnom národnom výbore, či v hrozbe dostať sa pred trestnú komisiu.
Krčma sa stávala pre určitú skupinu ľudí tej politickej doby formou úteku pred dennou realitou politického zriadenia socialistického Československa. Aj dnešní významní politici zo starej gardy sa stretávali v krčmách. A alkohol samozrejme k tomu všetkému patril. Alkohol plnil v podstate určitú oslobodzujúcu funkciu. Samozrejme, nie pre všetky spoločenské vrstvy vtedajšieho obyvateľstva. Veľmi veľa ľudí chodievalo do krčmy len kvôli alkoholu a bolo im jedno, kto je prezident, alebo akú máme vládu. Podstatné bolo, že mohol zarobiť nejakú tú korunu, ktorú mal kde prepiť. V podstate toto pravidlo platí dodnes. Niektorí sa chodia do krčmy len opíjať, pretože doma samému tak nechutí a iní chodia do krčmy nie len vypiť si, ale viesť nekonečné debaty, ako im bolo za socializmu dobre, aké boli skvelé ceny, ako sa kradlo a nikomu nič nechýbalo, čo si všetko ste mohli kúpiť za pár drobných a aký zlatí komunisti to boli, a iní zas rozoberajú súčasnú politickú scénu, vykrikujú kto koľko nakradol a že sú oni chudobní a iní zas bohatí a prečo to tak je, a že je na tomto svete nespravodlivosť, že prečo majú študenti a dôchodcovia na Slovensku vlaky zadarmo (a aj Češi, Maďari, Poliaci a všetci ostatní, keď cestujú po slovenských železniciach so seniorským preukazom), že ako k tomu prídu oni, keď nemajú v obci železnicu, alebo sú na materskej a myslia si, že tiež patria do tej istej sociálnej skupiny a že oni to musia platiť zo svojich daní. Reči v dlhých alkoholových debatách plných pekelného dymu v zmysle, ak ja nemám žiadnu výhodu, nech ju nemá nikto. Nikdy nič nikomu, iba sebe samému. Úplne sa vytratilo to sociálne cítenie, ktoré opilci v krčmách za socializmu mali. Takto to aspoň vyzerá dnes na Slovensku. Určite nie všade, ale dosť často sa s týmto javom pri orosenom pollitri stretávam.
History of Bratislava
Žeby na to všetko mala vplyv kvalita piva? Možno že aj áno. Za socializmu krčmy ľudí akosi spoločensky a politicky spájali.
Pivo na Slovensku: Od socializmu po súčasnosť
A aké to pivo vlastne bolo vtedy a dnes? Chuťovo? Veľa dnešných odborníkov tvrdí, že to dnešné pivo je oveľa kvalitnejšie a chuťovo lepšie, ako to bolo za socializmu a varí sa vyslovene z predpísanej receptúry. V minulosti sa ako ingrediencie dávali do piva zvláštne suroviny. Ryža, cukor, šupky z ovocia. V mladosti som si rád dal orosený polliter v krčme (slovenského piva), ale české pivo bolo vždy lepšie, ako to slovenské a ideálne bolo piť slovenské pivo v kombinácii s tvrdým alkoholom. Slováci pili pivo ani tak nie pre jeho chuť, ako skôr pre alkohol, ktorý obsahoval. Pamätám si svoj prázdninový pobyt na Zemplínskej Šírave v 80. rokoch minulého storočia, kde v kempe Klokočov stála cisterna ťahaná traktorom, z ktorej sa čapovalo pivo do kelímkov. Dnes si len ťažko predstaviť, že by si niekto dal načapovať pivo značky Šariš, zohriaty slnkom na teplotu okolitého vzduchu o nevalnej teplote a chuti. Ale hlavne Slováci stáli v dlhom rade, aby sa k pivu dostali. Ale občas, ak narazím na staručkú krčmu so starým nábytkom a výčapným pultom z 80. rokov minulého storočia, príde na mňa nostalgia.
V minulosti, okolo roku 1900, by ste možno boli prekvapení stereotypmi, ktoré by vás čakali v hostincoch na dnešnom území Slovenska. O desiatky rokov bolo všetko inak. Za národný nápoj by sme pokojne mohli označiť pivo, ak by sme prihliadali na štatistiku produkcie a predaja. Komunistom sa poradilo spraviť zo Slovenska pivnú krajinu, aj keď všetko má svoje „ale“.
Na úvod sa musíme vrátiť v čase a pozrieť sa na obyčaje, ktoré vládli na našom území na začiatku 20. storočia. Po vzniku Československa boli z hľadiska nápojov karty rozdané pomerne jasne. Dostupné štatistiky hovoria, že na našom území sa navarilo len okolo 200-tisíc hektolitrov piva. Išlo o zanedbateľné množstvo. Vznikom nového štátu však slovenskí pivovarníci dostali voľné pole pôsobnosti. Jednak sa zbavili maďarskej konkurencie, ktorá dokázala chrliť vďaka priemyselným pivovarom obrovské kvantá piva. Na druhej strane sa spočiatku nemuseli obávať ani českej konkurencie. Spotreba piva stúpla zo sedem na približne 14 litrov na osobu. Postavenie piva však bolo skôr doplnkové. Na západnom Slovensku bolo v obľube víno. Pivo popularizovala aj kultúra. Na strednom a východnom Slovensku hral prím tvrdý alkohol. Na území týchto regiónov boli dokonca tisícky malých a v drvivej väčšine nelegálnych páleníc. Pivo sa na Slovensku samozrejme pilo. Bolo však spojené predovšetkým s mestami a jeho konzumentmi boli najmä robotnícke triedy. Víno bolo považované za ušľachtilejší nápoj. Vyhľadávali ho predovšetkým stredné a vyššie triedy. Pivo a víno pritom štátom bolo vnímané rovnocenne. Zaujímavé bolo to, že v roku 1922 vstúpil do platnosti zákon, ktorý umožňoval ponúkať víno alebo pivo osobám, ktoré dosiahli 16 rokov.
Po vzniku Československa si vinári aj pivári išli svojou cestou. Kým vinári sa borili s dosahmi rôznych chorôb viniča, pivári postupne bojovali s rastúcou českou konkurenciou. Do istej miery im to aj pomohlo, keďže ak chceli byť konkurencieschopní, museli investovať do modernejších zariadení. Výrazným zlomom do smerovania oboch odvetví priniesli udalosti po druhej svetovej vojne a nástup komunistov. Tí priniesli vlnu znárodňovania, ktorá výraznejšie postihla práve vinárov. Toto odvetvie totiž bolo viac založené na rodinných väzbách a dedilo sa z generácie na generáciu. Tento scenár bol platný aj pre odvetvie pivovarníctva. Pri ňom však môžeme pozorovať o niečo vrúcnejší prístup. „Predstavitelia vtedajšieho režimu považovali pivo za nápoj robotníckej triedy a širších vrstiev obyvateľstva, zatiaľ čo víno patrilo k strednej vrstve,“ vysvetľuje historik. Poukazuje aj na rozdiely medzi jednotlivými regiónmi.
V ďalšom období môžeme na Slovensku pozorovať boom pivovarníckeho remesla. A nešlo len o ne. Staršie pivovary sa buď zatvorili, alebo výrazne modernizovali. Aj preto môžeme pozorovať skokový nárast produkcie. Pokles sme však nepozorovali ani pri víne. Naopak, komunisti znárodnili čo sa dalo a vinárstva pospájali do celkov. Riaditelia dostali za úlohu zvýšiť produkciu vína. Aj preto sa vinohrady zväčšujú. Tu treba povedať, že cieľom nebola kvalita, ale kvantita. Inak povedané, riaditeľ podniku bol pochválený za to, že vína bolo dosť a nie za to, že ročník sa podaril. „Filozofiou socialistického hospodárstva bola centralizovaná veľkovýroba štandardnej kvality pre najširšie vrstvy, čo platilo pre pivo aj pre víno. Výhodou vtedajšieho hospodárstva bolo to, že malo svojho odberateľa. „Produkty tejto veľkovýroby sme konzumovali všetci, lebo nič iné nebolo bežne dostať,“ vysvetľuje historik.
Ale vráťme sa k súboju víno vs. pivo. Ak sa pozrieme na štatistiky, tak uvidíme, že najmä na území Slovenska došlo k výraznému nárastu spotreby piva. Z piva sa stal spoločenský fenomén a dá sa povedať, že aj národný nápoj. Výraznou mierou k tomu pomohli komunisti. Aj keď sa produkcia vína zvýšila, nebola až tak rozšírená ako v prípade vína. A platí to dodnes.
A aby sme sa vrátili aj ku kvalite. Po revolúcii čakalo pre mnohé pivovary vytriezvenie. Zameranie na kvantitu nemalo v otvorenom konkurenčnom boji šancu. „Počas svojej viac ako 50-ročnej histórie prešiel pivovar a sladovňa v Hurbanove mnohými zmenami a inováciami, no najväčšie investície do modernizácie nastali po roku 1995, kedy sa hurbanovský pivovar a sladovňa stali súčasťou medzinárodného koncernu HEINEKEN. Koncern HEINEKEN je jednou z najväčších pivovarníckych spoločností na svete a jeho história siaha až do druhej polovice 19. storočia. Uznajme si to, napriek tomu, že je pivo populárne, v porovnaní s takým vínom málo spoločensky uznávané. A je to škoda. Pivo je nápoj kráľovský a výnimočný. To, čo všetko sa ukrýva za pivom je pre mnohých neznáme. Aj preto sme sa rozhodli spustiť seriál Pivná akadémia.
Alkohol a slovenská kultúra: Od pálenky po súčasnosť
Alkohol síce môžeme považovať za metlu ľudstva, ale Slováci si bez neho svoj život predstaviť nevedia. Najmä bez typického slovenského dvojboja. Pálenka nesmela chýbať pri žiadnej dôležitej udalosti v živote a kto by si dal ujsť obľúbené pivo s kamarátmi? Rovnako to je aj dnes - teda takmer rovnako. Hoci mnohí ospevujú staré zlaté časy, keď sa zvyklo na slovenských dedinách nelegálne páliť v každom druhom dome, kvalita alkoholu u nás stúpla až po revolúcii. V súčasnosti si máme z čoho vyberať, ale prekvapivo nás to ťahá ku koreňom.
Pálenka v slovenských poldecákoch je dnes čistejšia ako kedysi. Vďačíme za to nielen technologickému pokroku, ale aj omnoho kvalitnejším základným surovinám. „Nové technológie dokážu vyrobiť čistejší destilát. Svojho času sa na utesnenie destilačného zariadenia používalo cesto z múky alebo šrot a voda, keďže ešte neboli kvalitné tesnenia, takže do destilátov prenikal tzv. škrobnatý zápach,“ objasnil hlavný kancelár Slovenského Rádu rytierov destilátov a odborník na degustáciu Radko Jurak. Kým pred revolúciou mali pálenie alkoholu na starosti obecné či záhradkárske pálenice, ktoré boli v štátnom vlastníctve, dnes sa pálenie sústreďuje predovšetkým do pestovateľských páleníc v súkromnom vlastníctve. Tých je na Slovensku vyše 200. Zmena nastala aj v kvalite surovín. „Po revolúcii sa do pálenia začalo dávať ovocie nie v technickej zrelosti - určenej na priamy predaj, ale v „pálenčiarskej“ zrelosti a už žiadne nespotrebované zvyšky nevhodné na predaj. Čím zrelšie a kvalitnejšie sú suroviny, tým kvalitnejší je aj destilát,“ zdôrazňuje Jurak.
Do popredia sa dnes dostáva kvalitná borovička, dokonca aj repák a iné netradičné destiláty. „Kedysi sa pilo to, čo bolo v záhradke. Spracovávali sa slivky, jablká, hrušky, marhule. Aj dnes sa pije v závislosti od regiónu, no naučili sme sa to robiť lepšie. Kedysi sa robil zemiakový lieh, ktorý každý obchádzal oblúkom, lebo kvalita základnej suroviny bola nízka. Pri zemiakoch pre liehovar nikto nerobil výber a potom bolo v liehu cítiť aj plesne, hlinu, listy,“ hovorí odborník na degustáciu.
Podľa Lucie Kozárovej a Zdenky Rybárovej ľudia dnes poznajú kvalitu. Máme na výber, no chute Slovákov sa vracajú k alkoholu, aký si vychutnávali aj generácie pred nami. Kultúra pitia však má iný rozmer. „Hlavne generácia súčasných tridsiatnikov a vyššie sa zameriava na kvalitu, čo pri destiláte v obchodnej sieti znamená 20 eur a viac za pol litra, preto sa mnohí Slováci vracajú k páleniu,“ dodáva Jurák. „Tridsiatnici sa dnes stretávajú pri ochutnávkach vína aj pálenky a postupne sa učia rozoznávať kvalitu. Ľudia sa dnes už nechodia opiť, ale baviť sa a ochutnávať,“ hovorí jedna z majiteliek Pezinskej pálenice Lucia Kozárová.
Kultúra pitia sa mení aj pri pive, no obľúbenosť zlatistého moku neklesne nikdy. „Pred revolúciou bolo všetko plánované a direktívne stanovené. Plánovaný bol počet prevádzok, kde sa čapovalo pivo, normou sa riadilo aj zloženie personálu. Neskôr sa trh otvoril, počet prevádzok sa zvyšoval a chýbal odborne zdatný personál,“ upozorňuje Janko Píry, sládok z pivovaru s dlhoročnou praxou. Jedným dychom však zdôrazňuje, že charizma a šikovnosť výčapníka bola a vždy bude rozhodujúcim dôvodom, prečo sa ľudia do podniku vracajú.
Spomínajú sa aj kuriózne situácie spojené s alkoholom a kontrolami: Na vlakových staniciach v reštauráciách, chlapom idúcim z nočnej ulievali borovičku od 6:00 do kávových šálok. Ja si pamätám na kontroly VB v krčmách a reštauráciách. Kto nemal pečiatku v OP, že je zamestnaný, bol obvinený z príživníctva. Samozrejme, bola iná doba. Bez mobilov, internetu, policajti mali iba trapné vysielačky. Raz ma naši ako 15-ročného poslali v sobotu do potravín kúpiť pollitrovku. Čakali deda na návštevu. Vedúca, inak suseda, mi fľašu síce predala, aj keď som nebol plnoletý, ale keďže som prišiel o 9:45, tak som tých 15 minút musel počkať. To boli 80. roky. V Pezinku v krčme pri kasárňach sa od skorého rána pilo vo veľkom. Celkom slušne sa v zamestnaní pilo aj krátko po revolúcii. V roku 1993, v nemenovaných kasárňach na juhu Slovenska, bol šéf spojárov ožratý od rána. V 24-hodinovej službe bol delírium v bezvedomí a pohoda. Alebo veliteľstvo sa vybralo do Bratislavy na služobku, po ceste sa zastavili v šenku, ožrali sa a do Bratislavy radšej ani nepokračovali, radšej sa vrátili do kasární. Tieto príbehy ilustrujú, že alkohol hral významnú rolu v živote ľudí aj po páde socializmu, hoci sa menili jeho formy a dostupnosť.
tags: #alkoholizmus #pocas #socializmu