Martina si dodnes jasne vybavuje oranžovo-modrý zápisník, ktorý nosila ako desaťročná v školskej taške. „Robila som si doň krížiky na dni, keď bola moja mama opitá. Už vtedy som si to zaznamenávala. Pre prípad, že sa ma na to niekto bude pýtať,“ spomína na detstvo poznačené závislosťou svojej matky. To, že jej mama pije, však neriešil nikdy nikto. Babka, matkina mama, roky tvrdila, že si jej dcéra len práve vzala lieky proti bolesti. Tento prístup k problému, založený na popieraní a bagatelizovaní, bohužiaľ, nebol v rodine ojedinelý.
Zápisník plný krížikov: Detstvo v neistote
„Pamätám si tú izbu. Mala som 25, keď sme si s mojím otcom a dvomi sestrami po prvý raz povedali, že mama pije. Bola to ‚šupa‘,“ opisuje Martina moment, keď sa rodina prvýkrát otvorene postavila čelom k matkinmu alkoholizmu. Martina má dnes 40 rokov, získala vzdelanie a má aj prácu, ktorá ju slušne živí. „Za svoj najväčší úspech považujem, že som začala chodiť na terapiu.“
Martina sa narodila do kompletnej rodiny ako prostredná z troch dcér. Jej spomienky na detstvo sú však zafarbené matkinou závislosťou. „Pamätám si, ako mama umývala mojej ročnej sestre zadok v umývadle studenou vodou.“ Spomína si nielen na tú situáciu, ale najmä na hnev, ktorý k mame už ako štvorročná cítila. „Mama nemusela byť vtedy opitá. Neviem, či bola. Mala tendencie robiť veci ako umývať dieťa v studenej vode s tým, že nech sa vyplače, nech sa vyvreští.“ Neskoršie si už presne vedela identifikovať momenty, kedy jej mama pila.
„Cez víkendy sme chodievali k mojej tete a ujovi. My deti sme sa tam hrávali na dvore,“ opisuje. Zatiaľ čo sa ona a jej sestry zabávali, niektorí dospelí popíjali. „Keď sme mali ísť domov, mama už bola opitá a vtedy na nás vždy bola zlá. Vnímala som, že moja mama sa zmenila, a nepáčilo sa mi to.“ Podľa Martiny bola jej mama vždy „týpek“. Ostrá drsňáčka s vlastným názorom a nekonečnou zásobou životných múdrostí, ktorú mali všetci radi. „Vždy bola typ hostiteľky, ktorá sa pre svojich hostí aj rozdá. Zároveň je veľmi inteligentná.“
Kým chodila Martina na základnú školu, doma sa opakoval raz či dvakrát do týždňa rovnaký scenár. Otvorili sa dvere bytu a na návštevu prišli mamine kamarátky. „S mamou sa zavreli do kuchyne. Na kuchynskom stole boli panáky alebo vínové poháre, fľaše, popolník a cigarety. Tety chodili asi každú polhodinu na záchod.“ Ona a jej sestry mali na starosti druhú časť návštevníkov, ktorými boli deti maminých kamarátok. Či chceli alebo nie, museli sa spolu hrať alebo nejako spoločne zabiť čas. Návšteva nakoniec odchádzala okolo siedmej večer. Na Martinu a jej sestry vždy zostalo umývanie pohárov a upratovanie ohorkov z cigariet.
„Keď prišiel otec domov z roboty, časom už opakujúcu sa situáciu ani nekomentoval. Zameral sa na ostatné veci. Riešil, či je doma upratané a či máme pripravené veci do školy,“ spomína Martina, podľa ktorej bol otcov postoj akýmsi obranným mechanizmom. „Pravda sa u nás nehovorila. Všetko sme tutlali. Bolo to nechutné.“
Napriek nedostatku prejavov lásky a pozornosti od matky sa jej v škole darilo. Akoby sa jednotkami a vzorným správaním snažila prekryť realitu. „Obľúbila som si matematiku. Naučila som sa postupy od začiatku do konca a vždy mi vyšiel správny výsledok. Malo to systém a pravidlá, ktoré v našej domácnosti neboli,“ hovorí. Naopak, dejepis či literatúru dokázala vnímať len ťažko. „V hlave mi išiel môj rodinný príbeh a nevmestil sa mi tam iný o komsi, kto v dejinách niečo urobil.“
Martinini rodičia začali v 90. rokoch úspešne podnikať a rodine materiálne nič nechýbalo. Po prehýrených dňoch dobiehala Martinina mama domáce práce. Pitky a hrubé správanie sa snažila deťom vynahradiť nákupmi. „Vtedy bol život zrazu hyper a super. Mama mala reči, ako všetko zvládneme a všetko dáme. Potom vždy prišlo zo dňa na deň opäť strašné sklamanie a frustrácia.“ O maminej závislosti ako dieťa nikomu nepovedala. Hanba, ktorú cítila, jej nedovolila zveriť sa kamarátkam, susedom ani učiteľom.
Už ako desaťročná si v školskom diári označovala dni, keď bola jej mama opitá. „Teraz si uvedomujem, že som dúfala, že to niekto odhalí. V mojej hlave to bolo až také filmové. Že prídu zamestnankyne zo sociálneho úradu a stane sa nejaký zázrak,“ hovorí Martina.
Dospievanie v rebelii a hľadaní identity
Po absolvovaní základnej školy Martina úspešne zložila prijímačky na gymnázium. Aj vďaka mame, ktorá ju podržala počas krátkeho obdobia, keď nepila. Doma návštevy maminých kamarátok postupne ustali. Situácia sa však paradoxne ešte zhoršila. „Jedna zo susediek prestala popíjať, a tak mama začala piť doma sama.“
Martinino dospievanie ju zmenilo zo snaživej jednotkárky na rebelku. Snažila sa byť doma čo najmenej a zo školy chodila často do podnikov a na žúry. „Bola som nešťastná. Po piatich dňoch v škole sme sa s kamarátmi vždy v piatok stretli v krčme. Opila som sa a v sobotu mi bolo zle.“ Tvrdí, že s mamou sa dalo rozprávať čím ďalej, tým menej. O jej alkoholizme a celotýždňových pobytoch v posteli s fľašou alkoholu doma nik nehovoril.
Na konci strednej školy nabralo Martinino rebelstvo na obrátkach a skúsila tvrdé drogy. Brala ich celé leto pred nástupom na vysokú školu. Doma nebola aj niekoľko dní a nocí za sebou. „Od rodičov som si pýtala dosť veľké sumy peňazí. Niečo som si vždy vymyslela a oni nezisťovali detaily. Otec nikdy nešiel po evidentných veciach. Zatváral pred nimi oči.“
Prelomový moment a cesta k uzdraveniu
Keď mala Martina 25 rokov, mamin alkoholizmus prekročil ďalšiu pomyselnú hranicu. Paradoxne, dnes si už nespomína, akú presne. „Prišiel ten moment a niekto z nás chcel prehovoriť,“ spomína si na stretnutie s otcom a so sestrami, na ktorom spolu po prvý raz hovorili o matkinom dlhoročnom alkoholizme. „Bolo to boľavé. Prehovoriť prvýkrát nahlas o tom, že mama je opitá, znamenalo obrovský stres. No keď sme to urobili, prišla odmena.“ Po prvom rozhovore si dávali sestry s otcom porady každý týždeň. Doma už bol s mamou väčšinou len otec. Situáciu s čoraz častejšie dlhodobo opitou manželkou riešil opakovanými hospitalizáciami na psychiatrickom oddelení a na protialkoholických liečeniach. „Vždy prišla s tým, že je rada, že už je odtiaľ doma.“
Z jedného z liečení bola mamu vyzdvihnúť spolu so sestrou. Ich otec, ktorý predtým nikdy chorobne nepil, bol v tom čase doma opitý už niekoľko dní. Keď sestry prišli po mamu do liečebne, oslovila ich vedúca zariadenia, či by nechceli zostať na stretnutie príbuzných alkoholikov, ktorí sa v zariadení liečia. „Išli sme naň a porozprávali sme niečo o sebe. Po skončení stretnutia si nás psychologička zavolala oddelene do kancelárie. Vysvetlila nám, že sme obe choré z toho, čo sme doma zažívali.“ Stretnutie jej otvorilo oči. „Bolo to zadosťučinenie. Akoby si niekto po prvý raz v mojom živote všimol krížiky v tom detskom zápisníčku,“ opisuje.
Pochopila, že sama potrebuje pomoc. Prvé sedenia boli pre ňu extrémne vyčerpávajúce. „Boli to doslova pecky. Vyplakala som toľko sĺz, že by sa dali naberať kýbľom,“ spomína. Napriek silným emocionálnym zážitkom a pocitom úľavy terapiu po niekoľkých mesiacoch prerušila, keď sa presťahovala do iného mesta. V rovnakom období zároveň nemala prácu. „Bol pochmúrny január a ja som dostala depku. Nič pre mňa nemalo zmysel. Trvalo to možno aj dva týždne a bolo to už hádam aj na lekára. Nejako som sa zmobilizovala, uvedomila som si, že depresiu nechcem už nikdy zažiť.“
V práci, ktorú si krátko nato našla, spočiatku nemala vysoký plat. Peniaze utratené za terapeutické sedenia, na ktoré chodila každý týždeň, však dodnes vníma ako najlepšiu investíciu. Ukázalo sa, že život s mamou alkoholičkou mal následky na každý aspekt jej života. „Na vzťahy s kolegami, s kamoškami, s mužmi a aj na riešenie problémov s bývaním. Pochopila som, že som sa snažila niečo robiť, no v skutočnosti to malo byť naopak.“
Martina sa postupne učila riadiť sa radou, ktorú spolu so sestrou kedysi dostala od vedúcej protialkoholickej liečebne. Poradila im, aby mamu vyložili doma a odišli. Pre Martinu bola spočiatku myšlienka, že by mame neustále nepomáhala, nepredstaviteľná. „Cítila som, akoby mi z brucha vyrastali milióny vlásočníc až k nej. Bola som s mamou zrastená.“ Keď bola jej mama opitá, Martina cítila nutkanie sadnúť do auta, šoférovať do rodného mesta a pomôcť jej. Bola presvedčená, že dieťa by malo rodičovi pomáhať za každých okolností. „Keď som sa raz večer dozvedela, že mama pila, volala som terapeutke, či za ňou naozaj nemám ísť. Ona mi povedala - dohodnime sa, že dnes nepôjdeme,“ hovorí Martina. Vtedy zrazu zistila, že vlastne nevie, čo má so svojím životom a voľným časom robiť, keď neustále nerieši problémy súvisiace s maminým alkoholizmom. „Uvažovala som, čo asi robia normálni ľudia, keď prídu z roboty. Povedala som si, že si asi uvaria kávu.“
Cesta k samostatnosti a uzdraveniu
Martina už dnes vie, že mame pomôcť nedokáže, ak ona sama nebude chcieť prestať piť a prijať pomoc. Okrem terapie začala navštevovať aj rôzne skupinové sedenia pre ľudí, ktorí zažili traumy. Prvá skúsenosť so skupinovou terapiou bola pre Martinu takmer rovnako silná ako prvé sedenie u terapeutky. „Počúvali sme príbeh dievčaťa, ktorého zážitky mali najbližšie k tým mojim. Spolucítila som s ňou tak silno, že mi stŕpli obe ruky.“
Martina nedávno oslávila desiate výročie odo dňa, keď jej vedúca protialkoholickej liečebne povedala, že má problém, ktorý musí riešiť s odborníkom. Roky navštevuje stretnutia so skratkou DDA, ktorá označuje Dospelé deti alkoholikov. Ich podstatou je mať možnosť zdieľať svoj príbeh a hovoriť nahlas o svojich zážitkoch a skúsenostiach zo života v alkoholickej rodine. Stretnutia, ktoré môže jednorazovo navštíviť alebo pravidelne navštevovať každý s podobným problémom, nevedie žiadny psychológ ani psychiater. Samotné vypovedanie problému a počúvanie zdieľaní ostatných má liečivý efekt. „Na to, že chodím na terapiu a na stretnutia, som v živote najviac hrdá. Všetko som si to odmakala.“
Martina dnes svoju mamu vníma inak ako kedysi. Hnev vystriedal väčší nadhľad a emocionálny odstup. „Už ju vnímam viac ako babku detí mojich sestier, ktoré zbožňuje. Už som prijala, že sa z alkoholizmu asi nevylieči, a na riešenie tejto otázky už nemíňam svoju energiu.“ Roky terapie mali vplyv aj na Martinine spomienky na detstvo. „Kedysi som presne vedela, počas ktorých Vianoc, narodenín a iných významných udalostí bola moja mama opitá. Spájalo sa mi to. Postupne sa mi to v pamäti rozmazáva, lebo to pre mňa prestáva byť dôležité,“ vraví.
Napriek všetkému tvrdí, že mame je stále ochotná pomáhať. S mamou sa už snaží stretávať, iba keď je triezva. Nie vždy sa jej to však podarí. „Pred pár dňami som u nej bola a ona sa opila počas toho, ako sme spolu varili jedlo,“ opisuje Martina s tým, že mama si pred ňou otvorene nenalievala. Chodila si tajne upíjať z fliaš, ktoré má doma zrejme poschovávané. „Tvárila sa, že si išla dať liek. Cítila som z nej alkohol. Tak som jej povedala, nech sa mi pozrie do očí a povie, že nepila alkohol.“ Martina dnes dokáže mame do očí povedať, čo v sebe celé roky dusila.
No ešte viac pre ňu znamená, že vďaka terapiám vznikla otvorená komunikácia medzi ňou, jej sestrami a ich otcom. „Môj otec napríklad roky nevedel ani to, či mám frajera. Dnes som mu schopná povedať, že idem na gynekológiu alebo že mi to nevyšlo vo vzťahu. On tak otvorene komunikovať o niektorých veciach nevie, ale cítim, že je rád, že mu o sebe hovorím,“ teší sa Martina. Tvrdí, že na skupinové stretnutia a terapie bude chodiť do konca života. „Som strašne rada, že som našla možnosti, ako si vyliečiť svoje rany.“
Rodinné dynamiky a alkoholizmus: Pohľad z druhej strany
Príbeh Martiny nie je ojedinelý. Mnohé rodiny sa potýkajú s problémom alkoholizmu, ktorý ovplyvňuje nielen samotného závislého, ale aj jeho najbližších. Často sa stáva, že okolie problém bagatelizuje, bagatelizuje alebo popiera, ako to bolo v prípade Martininých starých rodičov. Tento mechanizmus popierania vytvára začarovaný kruh, v ktorom sa problém nerieši a narastá.
Príkladom, ako sa alkoholizmus prejavuje v rodine a ako môže viesť k problémom v komunikácii a konfliktom, je aj anonymný príspevok od ženy, ktorej otec je alkoholik. „Otec bol/je alkoholik. Pred cca 18 rokmi si to priznal a odvtedy je to na hojdacke. Raz pije raz nie. Abstinoval asi 5 rokov a zacalo to poharom vina, potom dva tri flasa dve a islo to dalej. Nepije denne. viac menej pride piatok a musi. Ale stava sa dost casto ze sa opije aj pocas tyzdna. A pije tajne. Otvroi flasu skova a tvari sa ze nic. Ale my to doma uz na nom vidime.“ Táto situácia ilustruje typické správanie alkoholika, ktorý sa snaží svoju závislosť skrývať, ale jeho okolie ju napriek tomu vníma.
Premárnené: Odhalenie vplyvu závislosti na rodinu | Sam Fowler | TEDxFurmanU
Ďalším aspektom, ktorý sa objavuje v tomto príbehu, je problém v komunikácii, najmä medzi otcom a jeho dcérou. „My sme rovnake povahy. Obaja sme dominantny a tvrdohlavy. Ja som k tomu aj poriadne ironicka a vraj ja drza. Ale pri nom sa ozaj krotim a drzim jazyk lebo viem ako to dopadne. Ale my spolu nevydrzime ani 15 minut bez hadky.“ Tento popis naznačuje napätú rodinnú dynamiku, kde sa alkohol mieša s osobnými vlastnosťami a vytvára výbušnú zmes. Otec, ktorý je pod vplyvom alkoholu, sa stáva agresívnym a útočným, čo vedie k neustálym konfliktom.
Finančná a emocionálna podpora, ktorú otec poskytuje svojej dcére a vnučke, napriek jeho problémom s alkoholom, je komplexným aspektom rodinných vzťahov. „Dcera ho miluje a aj on ju. On je splni vsetko co jej na ociach vidi. Velmi nam pomaha aj financne aj s dcerou.“ Toto vytvára dilemu pre jeho dcéru: na jednej strane vidí jeho negatívne správanie a dopady jeho závislosti, na druhej strane si uvedomuje jeho pozitívne stránky a podporu, ktorú im poskytuje.
Situácia, keď sa otec po hádke rozhodne ísť do krčmy a opiť sa, je klasickým príkladom únikového mechanizmu a neschopnosti riešiť konflikty konštruktívnym spôsobom. „Dnes ked sme sa pohadali tak zobral penazenku a zahlasil "idem do krcmi opijem sa s nech vas tu skare".“ Tento výrok odzrkadľuje jeho neschopnosť prevziať zodpovednosť a namiesto toho volí deštruktívne správanie. Jeho popieranie problému („Problem si neprizna, ved on ziaden nema“) a odmietanie rozhovoru len prehlbujú situáciu.
V tomto kontexte je snaha dcéry hľadať odbornú pomoc (objednať sedenie u psychologičky) krokom správnym smerom. „Rozmyslam ze objednam sedenie u psychologicky a poradim sa s nou co a ako dalej.“ Tento krok naznačuje uvedomenie si, že situáciu nie je možné vyriešiť bez profesionálnej intervencie.
Alkohol a verejná bezpečnosť: Jazda pod vplyvom
Prípad opitého vodiča zo Seliec, ktorý narazil do odstaveného auta pri krajnici s viac ako 2 promile alkoholu v krvi, ilustruje vážny problém jazdenia pod vplyvom alkoholu. Tento incident, hoci sa odohral mimo rodinného kontextu, poukazuje na širšie spoločenské dôsledky alkoholizmu a nezodpovedného správania. Napriek prísnym trestom sa na Slovensku jazda pod vplyvom alkoholu stáva bežnou záležitosťou. Mužovi zadržali vodičský preukaz a na staré kolená sa nevyhne obvineniu z ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Tento prípad slúži ako pripomienka, že alkohol má deštruktívne následky nielen na individuálnej a rodinnej úrovni, ale aj na úrovni verejnej bezpečnosti.
Príbehy ako ten Martinin, ale aj anonymné svedectvá a správy o verejných incidentoch, jednoznačne poukazujú na to, že alkoholizmus je komplexný problém s hlbokými koreňmi a širokospektrálnymi dopadmi. Cesta k uzdraveniu a prekonaniu následkov závislosti je často dlhá a náročná, vyžaduje si odvahu, podporu a profesionálnu pomoc.