Na sklonku druhej dekády 21. storočia je čas priznať si, že postmoderna sa nenávratne stala súčasťou histórie. Jej koniec bol v západnom akademickom prostredí zvestovaný už v polovici deväťdesiatych rokov, teda v období, keď sa slovenská kultúra radostne oboznamovala s jej možnosťami. Tvrdenie, že sme súčasníkmi éry „postpostmodernej“, je v súčasnosti všeobecne prijímaným faktom, a to aj v dôsledku konkrétnych udalostí začiatkom nového milénia - či už ide o teroristický útok 9. 11. Vágny pojem „postpostmoderna“ však neohlasuje len koniec postmodernej situácie. Signalizuje aj vedomie, že jej vplyvy sú neprehliadnuteľné a že sa stali podložím pre akékoľvek ďalšie modifikácie, pohyby či premeny v kultúrnej a spoločenskej oblasti. Jedným z týchto dôsledkov je aj fakt, že napriek množstvu snáh pomenovať príznaky prítomnosti, ktorá sa už atribútom postmoderny vymyká, nedospelo sa k jednotnej identifikácii paradigmy súčasnosti, ktorá by ju uchopila komplexne. Je paradoxné, že práve označenie „postmoderna“ zostáva nateraz poslednou rozpoznanou kultúrnou epochou, tak ako „postmodernizmus“ je posledným označením zreteľne vymedzeného jednotného umeleckého štýlu a poetiky.
Jamesonova kľúčová práca a jej kontext
Kniha F. Jamesona v časoch svojho vydania do nášho prostredia neprenikla, čo je vzhľadom na slovenskú intelektuálnu situáciu príznačné. Jasne priznaná ľavicová - marxistická - pozícia autora nebola s dominujúcim dobovým diskurzom zlučiteľná, rovnako ani kritický tón Jamesonových analýz postmodernizmu. Analýzy postmodernizmu, ktoré tu nájdeme, predstavujú prípad „čítania proti srsti“. Postmodernu i postmodernizmus analyzuje F. Jameson ako zreteľne identifikovateľnú historickú, kultúrnu a umeleckú „epochu“. Všíma si jej výkony v jednotlivých oblastiach umenia, kultúry a spoločnosti, postupne sa venuje architektúre, literatúre, vizuálnym umeniam, ale i ideológii, teórii a ekonomike. Zo zreteľa nespúšťa celok, čiže kategóriu, ktorej sa samotná postmoderna vzpierala a hlásala jej koniec. Stavia sa tým do opozície takým výkladom postmoderny, ktoré tieto princípy spochybňujú v prospech diskontinuity, inakosti a fragmentárnosti. Jamesonove úvahy produktívne a predovšetkým inšpiratívne oponujú základným princípom postmoderny.
Periodizácia a „štruktúra zakúšania“
Postmodernu a postmodernizmus uchopuje Jameson prostredníctvom periodizačného konceptu, „ktorého funkciou je usúvzťažniť vzostup nových formálnych funkcií v kultúre s vzostupom nových typov spoločenského života a nového ekonomického poriadku - ktorý sa často eufemisticky nazýva modernizácia, postindustriálna alebo konzumná spoločnosť, spoločnosť médií alebo spektáklu alebo multinárodný (nadnárodný) kapitalizmus.“ (Jameson, 1998, s. XX). Dôležitú úlohu v jeho koncepcii zohráva pojem britského literárneho vedca a kultúrneho teoretika Raymonda Williamsa - „structure of feeling“, ktorý možno preložiť ako „štruktúra zakúšania“ (bližšie pozri Müller, 2014, s. 45). Ide o kultúrnu kategóriu, ktorá označuje „aktuálne prežívaný zmysel konkrétnej historickej periódy alebo skúsenosť konkrétnej generácie,“ pričom je to priestor, kde sa „oficiálne vedomie epochy kodifikované v legislatíve a doktrínach, dostáva do interakcií s prežívanou skúsenosťou tohto obdobia a definuje a nastoľuje predstavy a hodnoty spoločné pre nejakú generáciu.“ (Macey, 2000, s. 366) „Štruktúra zakúšania“ sa manifestuje predovšetkým v oblasti umenia a literatúry, je historicky kontextualizovaná a premenlivá.
Strata historicity a koniec subjektu
K najdôležitejším príznakom postmodernej kultúrnej situácie patrí podľa Jamesona strata povedomia o historicite. Samotné etablovanie postmoderny sa začalo „grandióznou operáciou prepisovania“ (Jameson, 2016, s. 13) - postmoderné rozprávania s radikálnou skepsou prehodnotili modernistické kategórie progresu, esencializmu a utopizmu a sústredili sa skôr na príbehy zlomov a ruptúr: „… postmoderna (…) hledá spíše zlomy a události než nové světy, onen určující okamžik, po němž už nic není jako dřív, (…) či ještě lépe, hledá posuny a nezvratné změny reprezentace věcí a způsobu, jakým se věci mění. (…) změny pouze registruje a je si až příliš dobře vědoma toho, že obsahy nejsou nic jiného než další obrazy.“ (Tamže, s. XX). Vytratenie historicity, „historická hluchota“, konštatuje F. Jameson, vedú k „sebereferenční patologii, jako by se naše naprosté zapomínaní minulosti vyčerpávalo v prázdné, ale fascinované kontemplaci schizofrenní přítomnosti, ze své podstaty nesrovnatelné s čímkoli jiným“ (tamže, s. 11). Realita sa tu mení na „obrazy, nestále znaky a simulácie“ (Leitch, 2014, s. XX).
Ďalšou „z obetí“ postmoderných procesov je modernistický subjekt, ktorého pôvod siaha ešte do obdobia osvietenstva a ktorý je charakterizovaný „podnikavým a dovnitř orientovaným individualismem, s jeho ,charismatem‘ a paletou staromódních hodnot, v první řade ,géniem‘“ (Jameson, 2016, s. 371 - 372). S koncom takéhoto typu autonómneho a tvorivého subjektu, schopného transformovať realitu, mizne i figúra „veľkého spisovateľa/umelca“ (tamže, s. 385) vytvárajúceho jedinečný štýl, ktorý sa vzťahuje k dobovej skutočnosti. Rovnako sa stráca i umelecké dielo a nahrádza ho text (tak ako povedzme v literatúre sa už nehovorí o tvorbe ale o „písaní“).
Konec dějin a „čas vykĺbený zo svojich kĺbov“
Práve tento moment ahistorickosti a straty schopnosti prísť s niečím novým sa stal pre kultúrnu reflexiu situácie v novom miléniu veľmi dôležitý. Zrkadlí sa i v známej téze o konci dejín, ktorú v článku pre časopis The National Interest v roku 1989 formuloval Francis Fukuyama, inšpirovaný Hegelovou koncepciou dejín pretlmočenou rusko-francúzskym filozofom Alexandrom Kojèvom, a v roku 1992 rozpracoval v knihe Koniec dejín a posledný človek. Podľa F. Jamesona, ako aj podľa ďalších ľavicových mysliteľov - spomeňme Slavoja Žižeka alebo Marka Fishera - takýto postoj, ktorý spochybňuje možnosť „udalosti“. Tá je v dejinnom, ale i filozofickom zmysle chápaná ako niečo, čo „štruktúruje celé pole významov“ (Žižek, 2014, s. 6), spôsobuje radikálne zlomy skutočnosti. „Mení rámce, ktorými nazeráme na svet“ (tamže), ide ruka v ruke s faktickou elimináciou budúcnosti, so zaseknutím sa v permanentnej prítomnosti a s neschopnosťou formulovať alternatívy voči nej.
Z predstavy o „bezudalostnosti“, zotrvávaní v nehybnosti vychádza i bezprostredná odpoveď na „koniec dejín“ od francúzskeho filozofa Jacquesa Derridu - kniha Spectres de Marx (1993, v slovenčine ako Strašidlá Marxa, 2011). Opisuje tu situáciu „post-dejinnosti“, ktorú charakterizuje akési „zrútenie času“, či presnejšie jeho „vykĺbenie“ („time out of joint“). Derrida tu odkazuje na verše z Hamleta: „The time is out of joint; O curs'd spite, / That ever I was born to set it right!“ - v slovenskom preklade Jozefa Kota: „Čas vykĺbil sa: údel úbohý,/že ja ho musím stavať na nohy!“ (Shakespeare, 1994, s. XX). V situácii „bez udalostí“, v stave bezčasia, „bezvekosti“ sa stávame svedkami straty historickej perspektívy, ktorú strieda anachronizmus (narušenie časovej následnosti): „Protičasovosť. The time is out of joint. (…) Doba sa vymkla zo svojich kĺbov. Všetko, počnúc časom, sa zdá byť rozvrátené, nesprávne či neoprávnené.“ (Derrida, 2011, s. 72.)
Hantológia a deco-nostalgia
Minulosť v tejto situácii pretrváva v podobe prízrakov, ktoré sa neustále vracajú vo forme kultúrneho „retra“ či nostalgie. Derrida pre tento charakter pretrvávania minulosti používa pojem l’hantologie (odvodené od slova „prízrak“, v slovenskom preklade Derridovej knihy je tento pojem preložený pomerne nešťastne ako „strašidlológia“, preto budem používať originálnu podobu). Nadväzuje na jeho filozofický koncept différance, predstavujúci ústredný pojem postštrukturalistickej filozofie, ktorého rozšírenie do ďalších humanitných oblastí viedlo k spochybneniu esencialistických konceptov (Zapf, 2006, s. 139) a zdôrazneniu princípu radikálnej inakosti. Derridova l’hantologie má tvoriť protiklad ku klasickej ontológii (tento vzťah je zdôraznený i podobným znením oboch slov vo francúzštine), pracuje s časovým aspektom a odkazuje k „rozpojeniu času“, k virtuálnej existencii, ktorá je uchopiteľná vzťahom „už nie“ alebo „ešte nie“ (Fisher, 2014, s. 18). Hoci pôvodne sa tento koncept vzťahoval k postaveniu Marxovho učenia, po kolapse socialistického bloku po ňom siahli predstavitelia britskej kultúrnej teórie, aby charakterizovali situáciu kultúry v prvom desaťročí 21. storočia, ktorá sa vyčerpala vo variáciách už jestvujúcich foriem. Aplikoval sa predovšetkým v reflexii britskej populárnej kultúry.
Obdobný typ návratu či pretrvávania minulosti identifikuje i F. Jameson a vníma ho ako symptóm zlyhania schopnosti identifikovať vlastnú prítomnosť, ktorej podoba sa v konečnom dôsledku obmedzuje na „novou kombinaci různých stereotypů minulosti“ (Jameson, 2016, s. 17). Označuje ho ako deco-nostalgiu (tamže), ktorá sa od nostalgie líši absenciou afektu. Jameson následne chápe postmodernu ako dôsledok „mizení či zablokování (…) historicity (…) její krizi a paralýzy, oslabení a potlačení“ (tamže, s. 345), ktorej následkom je neschopnosť predstaviť si „žádnou budoucnost v jakékoli podobě“ (tamže, s. XX).
Postmoderná irónia a pastiš
Výrazom tejto nemožnosti dospieť k stabilným, konštituujúcim princípom súčasnosti, ako i nostalgického vzťahu minulosti sa stáva koncept postmodernej irónie. Irónia tu nie je prítomná ako rétorická figúra založená na subverzii významu, ale stáva sa komplexným postojom, spôsobom vzťahovania sa ku svetu, „modusom vedomia“. Zotrvávanie medzi ironickým a nostalgickým modusom sa tak stáva príznačným atribútom postmodernej situácie. F. Jameson v tejto súvislosti hovorí o momente, keď už takéto postupy stratia svoj objekt, stráca sa ich vzťah s originálom, ktorý podvracajú a relativizujú, a ostane len diverzita a heterogenita. Paródia sa mení na pastiš (Jameson, 1998, s. XX). Výsledkom je „prázdna irónia“ (blank irony) odkázaná „imitovať mŕtve štýly, hovoriť cez masky a hlasmi štýlu imaginárneho múzea. (…) Súčasné alebo postmoderné umenie sa stane umením pre seba novým spôsobom, ba čo viac, znamená to, že jeho principiálny odkaz bude zahŕňať nevyhnutné zlyhanie umenia a estetiky, zlyhanie nového, uväznenie v minulosti“ (tamže, s. XX).
Takže postmoderná irónia je pôvodne síce subverzívny, ludistický postoj k minulosti, ktorý simuluje pohyb, no zároveň akceptuje, že z tejto hry, resp. procesu nemôže vzhľadom na prítomnosť vzísť niečo kvalitatívne nové, „esenciálne“. Pôvodne je aktom oslobodenia sa od minulosti, snahou uniknúť tlaku minulých výkonov, ktoré sa postupom času klasicizovali a kanonizovali: „V tom tudíž spočívá ono ulehčení postmoderny, které smetlo různé modernistické rituály a produkci forem znovu otevřelo všem, kdo měli chuť se jí věnovat - ovšem i za cenu zničených formálních hodnot modernismu (nyní považovaných za „elitářské“) spolu s řadou souvisejících klíčových kategorií jako byli dílo či subjekt.“ (Jameson, 2016, s. XX). Keďže však, ako F. Jameson naznačuje, táto „otvorenosť“ vedie k vyprázdneniu obsahu a k formálnej nostalgii, výsledkom je efektná simultánna existencia nezlučiteľných fragmentov minulosti v priestore, kde princíp kontinuity nahrádza inakosť a juxtapozícia: „… jde o prostorový fenomén v tom nejzákladnějším smyslu, alebo ať již různé prvky, které se ve své postmoderní neslučitelnosti kombinují, pocházejí odkudkoli - z odlišných časových pásem alebo z nesouvisejících přihrádek sociálního a materiálního univerza -, silně pociťováno je právě jejich prostorové oddělení. Odlišné momenty historického či existenciálního času jsou zde jednoduše zařazeny na odlišná místa; pokus o jejich byť i jen dílčí zkombinování neklouže nahoru a dolů po časové stupnici (…), nýbrž přeskakuje sem a tam napříč hrací deskou, kterou konceptuálně uchopujeme jako distanci.“ (Tamže, s. XX).
Kapitalistický realizmus a stratené budúcnosti
Strata kontinuity, sústredenie sa na zlomy a radikálnu inakosť, ktorú zároveň sprevádza neschopnosť prichádzať s novými podnetmi, je výrazným momentom pochmúrnej diagnostiky prvej dekády nového milénia britského kultúrneho teoretika Marka Fishera v knihe Capitalist Realism z roku 2009 (čes. Kapitalistický realismus, 2010). Podľa neho sú príčinami úzkosti, „že se nic nové nemůže stát“ (Fisher, 2010, s. 15), sprevádzanej „mnohem chroničtějším pocitem vyčerpání a kulturní a politické sterility“ (tamže, s. XX). Kým F. Jameson a vlastne i J. Derrida mapujú postmodernú situáciu ako ešte stále prebiehajúcu epochu, M. Fisher s odstupom desaťročí rekapituluje jej následky. Tvrdí, že esenciálna nemožnosť nového spätne poznamenáva náš vzťah k minulosti a kultúre a jej pamäti: „Nové se definuje v reakci vůči tomu, co je již etablované, a to se zase musí zpětně rekonfigurovat v reakci na nové. Eliot říká, že pokud se vyčerpá budoucnost, nezůstane nám ani minulost. Tradice neznamená nic, když není ustavičně zpochybňována a modifikovaná. Kultura, která už je jen udržována při životě, není žádná kultura.“ (Tamže, s. XX).
M. Fisher opisuje tieto procesy v knihe Ghost of My Life. Writing on Depression, Hauntology and Lost Futures (2014), pričom vo svojich analýzach vychádza z Derridovho konceptu l’hantologie i Jamesonovej „deco-nostalgie“. Ústrednou charakteristikou súčasnosti, t. j. kultúry 21. storočia, je podľa neho anachronizmus, „zosuv nespojitých časových periód do seba navzájom“ (Fisher, 2014, s. 5) , ktorý má byť symptómom zlyhania času. Vyúsťuje do pocitu, že „život pokračuje, no čas sa akosi zastavil“ (tamže, s. 6), a to i napriek všadeprítomnej požiadavke inovácií. Kultúra a umenie stratili schopnosť uchopiť a vyjadriť prítomnosť, pretože tá už jednoducho neexistuje (tamže, s. XX). V takejto situácii, pokračuje M. Fisher, nie je možná ani budúcnosť. Prízračnou sa stáva nie len minulosť, ale i budúcnosť. Znovu sa vracia k základnej téze svojho konceptu „kapitalistického realizmu“ o nemožnosti predstaviť si alternatívu k dnešku. Nie je možné dospieť k niečomu ako „Zeitgeist“ a budúcnosť je predstaviteľná len ako dystópia, kde sa reprezentovaný svet od tej aktuálnej reality radikálne nelíši, má skôr podobu hypertrofovanej a vyčerpanej verzie dneška, „opakovaní a variace téhož“ (Fisher, 2010, s. XX).
Slovenský kontext a Jamesonove dedičstvo
Príznaky kultúry a umenia v ére „po konci dejín“, ktoré spomínaní myslitelia - s výrazným kritickým odstupom, zohľadňujúc spoločenské a geopolitické kontexty - identifikovali ako dôsledok postmodernej situácie (nemožnosť udalosti, ustrnutie, nehybnosť, ale i zmiznutie subjektu a „skutočnosti“, resp. prítomnosti), nachádzame i v slovenskej literatúre po roku 1989. Predstavy o „konci dejín“ a s ním spojená stagnácia sa prejavujú v rôznych formách, od nostalgického návratu k minulosti až po apatiu voči budúcnosti. V kontexte slovenskej politickej diskusie, ako naznačuje jeden z poskytnutých textov, dochádza k vytesňovaniu sociálno-ekonomických tém v prospech kultúrnych otázok, čo môže byť interpretované ako istá forma postmodernej stratégie. Podobne ako Jameson kritizoval postmodernu za to, že sa odkláňa od analýzy kapitalizmu, aj v slovenskom prostredí sa objavujú snahy o návrat k týmto témam, hoci ich interpretácie a využitie sa líšia.
Fredric Jameson, pravdepodobne najvýznamnejší kultúrny kritik na svete a určite najvplyvnejší marxistický kritik našej doby, zomrel 22. septembra 2024 vo veku deväťdesiat rokov. Jeho odkaz je nepochybne obrovský a jeho dielo naďalej poskytuje cenné nástroje na pochopenie komplexnej logiky neskorého kapitalizmu a kultúrnych fenoménov, ktoré ho sprevádzajú. Jamesonove analýzy nám umožňujú kriticky skúmať súčasnú realitu, hľadať alternatívy a nezabúdať na potenciál pre pozitívnu sociálnu transformáciu a utópiu, ktorá je napriek všetkým prekážkam stále živá. Jeho neúnavná veľkorysosť, intelektuálna zvedavosť a oddanosť marxistickej kritike zostávajú inšpiráciou pre súčasné aj budúce generácie teoretikov a kritikov. Jamesonovo dielo ponúka pevnú infraštruktúru pre súčasné a budúce projekty a mnohí, ktorí mali prospech z jeho vyučovania, prednášok a písania, nepochybne rozšíria jeho dialektickú kritiku produktívnym spôsobom.
Jeho práca, hoci občas kritizovaná za akademickú zložitosť, má trvalú hodnotu pre aktivistov, umelcov a kritikov, pretože umožňuje nové spôsoby videnia sveta, ktoré sú predpokladom nielen na interpretáciu našich podmienok, ale aj na ich zmenu. Systém sveta, ktorý sa Jameson počas svojej viac ako šesťdesiatpäťročnej kariéry tak vytrvalo a elegantne pokúšal zmapovať a pretvoriť, je stále dynamickejší, komplexnejší a prepojenejší. Jamesonovo dedičstvo nám tak poskytuje nielen pochopenie súčasných kultúrnych logík, ale aj nádej na prekonanie ich obmedzení a budovanie kvalitnejšieho zajtrajška.
tags: #fredric #jameson #kultura #neskoreho #kapitalizmu