Divadlo Jonáša Záborského v Prešove uviedlo inscenáciu hry Václava Havla s názvom "Audiencia". Toto dielo, ktorého premiéra sa uskutočnila v určitom období, sa snaží priblížiť časy, keď vtip „Tento pult tu zostane a vy pôjdete so mnou!“ odrážal realitu. Inscenácia to robí s takým zanietením, že pôsobí priam dokumentaristicky.
Scénografia ako dobová kulisa
Malá scéna Divadla Jonáša Záborského (DJZ) je charakterizovaná ako experimentálna. Tento aspekt bol v inscenácii maximálne využitý. Priestor javiska a hľadiska bol modifikovaný tak, aby evokoval atmosféru kultúrnych domov v malých obciach v období totality. Steny hľadiska pokrývajú ružové tapety, typické pre danú éru. Zábradlie pôsobí, akoby ho vyrobil hociktorý kutil. Vstup do hľadiska je možný chodbou, na ktorej stene, evokujúcej umakartové jadrá bytov, visí nástenka. Namiesto obvyklých propagačných plagátov s hrdinskými robotníkmi tu však nájdeme portrét Václava Havla a jeho životopis. Dôraz je kladený na fakty, ktoré potvrdzujú autobiografickosť hry "Audiencia". Jedna z fotografií zobrazuje Havla ako pracovníka pivovaru, nesúceho s ľahkosťou akési bremeno.
Pred vstupom do hľadiska si diváci môžu zakúpiť pivo špeciálne fľaškované pre túto príležitosť. Etiketa nesie názov inscenácie a príslušnú grafiku. Cena piva však nie je ľudová, ako by sa dalo očakávať. Napriek tomu, pre potreby recenzie a z profesionálnej cti, bolo zakúpené aj napriek tomu, že recenzent nie je zarytý pivár, ale skôr preferuje víno.
Zaujímavým scénografickým prvkom je kovová konštrukcia nad hľadiskom, z ktorej na čiernych gumkách visia v rôznych výškach otvárače. Diváci si môžu pivo otvoriť, pričom známe zasyčanie dodáva na dobovej atmosfére. Táto drobnosť presahuje rámec čisto dokumentaristického ladenia hry a pridáva vrstvu hravosti a "divadla v divadle". Režisér tento aspekt posilnil aj tým, že v bulletine je jeho pozícia označená najprv ako "dohľad", až potom v zátvorke ako réžia.
Ilustrácia k inscenácii zobrazuje pohár piva, avšak tekutina je červená. To symbolizuje nielen alkohol, ale aj život a jeho kvalitu. Krv nie je voda, tobôž nie pivo, napriek tomu, že práve do nej vstupujú omamné promile vypitého moku.
Postavy a ich symbolika: Vaněk a Sládek
Postava Václava Havla, stvárnená Michalom Novodomským ako Vaněk, nepije. Platí však cenu za život pri plnom vedomí. Odmietol sa podvoliť režimu, nie je špiónom, donášačom, oportunistom, ktorý si život uľahčuje kolaboráciou. Naopak, Sládek, v podaní Igora Kasalu, prezrádza svoju podvolenosť a rukojemníckosť voči režimu o to viac, o čo viac je opitý, teda o čo viac riedi plnokrvný život pivom.
Falošnosť a morálna skorumpovanosť totalitou je v hre symbolizovaná všadeprítomným pivom. Vaněk má radšej víno, možno preto, že platí motto "In Vino Veritas" - vo víne je pravda. Na rozdiel od vážnosti vína, pri ľahkom pivku sa dá ľahko stratiť hlava. Je to nezáväzný, konverzačný, ľahký alkoholický nápoj. Už jeho popíjanie sa začína klamstvom, napríklad "Zájdime na jedno." Nebude to jedno, nebude to zadarmo, nie sme kamaráti, hoci sa to pri pive zdá, nie sme si blízki, hoci si vzájomne objednávame. Hranica viny a neviny, hranica toho, čo je zlo a čo je bežné vykonávanie povinností v absurdnom svete totality, sa zahmlieva. Stav človeka podvoleného totalite možno prirovnať k ľahkej opitosti, k pitiu "do nálady". Politický obrat potom predstavuje náhle vytriezvenie.
Detaily inscenácie a ich interpretácia
Ilustrácia z bulletinu k inscenácii okrem pivového pohára zobrazuje aj ploštice. Pivo je nimi obklopené, čo má jasné odkazy: majiteľ zariadenia, Havlovo reálne pôsobisko a sídlo pivovaru, zaknihovaná súčasť vybavenia objektu. V súlade s inscenovaním celej divadelnej situácie, na začiatku zaznie hlas, ktorý víta divákov, prosí o vypnutie telefónov a dodáva, že audio a video záznam z predstavenia môžu robiť iba zamestnanci ministerstva vnútra.
Táto centrálna organizujúca myšlienka scénografie a réžie - dať zažiť dobovú situáciu - je zároveň aj jej slabinou. Inscenácia je silne dokumentaristická, čo jej dáva hodnotu ako správa o dobe. Avšak, chýba jej univerzálnejší presah smerom k súčasnému divákovi, ktorý nie je pamätníkom danej doby. Režisér by mohol pridať "žmurknutie" k súčasníkovi, najmä ak sa aj dnes mnohí cítia "opojení" podobne ako Sládek.
Hudba v predstavení je v kontraste s vážnosťou situácie. Je to súveký pop, nenáročný, nezáväzný. Jeho obsah nesmie vyjadriť nič zásadné, na čo dbali cenzori. Hra sa hrá s formou a variuje interpretáciu. Hru otvára aj uzatvára pieseň "Jsi jako dlouhý most". Text piesne opisuje javy existujúce mimo svojho účelu ("zlomený střevíček", "v deštníku díra", mesiac, čo svieti a nehreje). Výber piesne je pravdepodobne spojený s osudom jej interpretky Evy Olmerovej, ktorá bola väznená ŠtB, zažila mučenie, jej vzťahy sa končili nešťastne a zomrela predčasne na cirhózu pečene.
Hudba je so scénografiou prepojená prostredníctvom rádia v Sládkovej kancelárii, z ktorého sa ozývajú časové signály a hudba. To v Havlovom pôvodnom texte nie je.
Dej a jeho symbolické vrstvy
Na pozvanie svojho nadriadeného Sládka prichádza podriadený Vaněk do jeho kancelárie. Javisko je symetricky rozdelené na dve polovice s presklenými dverami. V strede je stôl, pod ním prepravka piva, na stole prázdne fľaše a dva poháre. Vpravo spí Sládek, vľavo je prázdna stolička. V rohu je vedro na odpadky. Na stene vzadu visí rádio a veľký portrét Gustáva Husáka, ktorého oči akoby sledovali diváka z každého uhla, čím podčiarkujú atmosféru strachu z odpočúvania.
Hra Václava Havla Uši
Postupne sa dozvedáme, že Vaněk je v pivovare degradovaný, hoci predtým bol autorom divadelných hier. Sládek sa snaží nadviazať rozhovor, kladie otázky o obede, práci, príchode kolegu Šarközyho, či je opäť opitý. S rastúcou bezradnosťou viac pije. Zmysel jeho stretnutia s Vaňkom nie je spočiatku jasný. Snaží sa ho však získať na svoju stranu. Po istom čase mu začína tykať, presviedča ho o priateľstve a potrebe "ťahať za jeden povraz".
Paralelne s týmto zdanlivým zbližovaním prebieha druhá línia: Sládek varuje Vaněka, že nemôže nikomu veriť, naznačuje svoju vlastnú ťažkú situáciu (tri deti ako možný nástroj vydierania) a že je pod tlakom, pretože sa na Vaněka chodia pýtať ľudia z ŠtB. Spomína návštevu spisovateľa Pavla Kohouta, pričom jeho meno zamieňa za Holub. Táto línia približuje špicľovské praktiky totality a prepája sa s autobiografickou a realistickou líniou hry.
Situácia eskaluje, keď Sládek prezradí, že za Vaňkom prišla ŠtB a že on sám naňho donáša. Tvrdí, že je férový, lebo mu to hovorí na rovinu. Sládek je zúfalý. Nevie, čo by mal agentom o Vaňkovi povedať, spomína len drobnosti ako "zašívanie sa do laboratória" alebo "videnie s Maruškou z fľaškárne". Zdá sa, že si Vaněka zavolal aj preto, aby sa o ňom dozvedel viac. Keďže Vaněk takmer vôbec neodpovedá, Sládek prechádza k návrhu spolupráce.
Odmietnutie spolupráce a Sládkova frustrácia
Vaněk odmieta, je to proti jeho presvedčeniu. Sládek však nechce pochopiť prečo. Argumentuje priateľstvom, ponukou miesta v sklade, potrebou "ťahať za jeden povraz". Tu sa odhaľuje skutočný význam Sládkových pijanských fráz. Obviňuje "intelektuálov", že si môžu dovoliť mať princípy, pretože sa im nič nemôže stať. Obyčajný človek sa musí brodiť v špine, má život "ako v márnici" a nakoniec je ešte aj znevažovaný. Sládek nie je len predátor, ale aj obeť, ktorá sa snaží uloviť ďalšiu obeť.
Opakujúce sa motívy a kompozičná logika
Ďalším opakujúcim sa motívom sú Sládkove otázky Vaněkovi, či sa ako autor hier poznal s herečkami. Táto téma sa vracia vždy, keď vychádza z toalety, siahajúc si na rázporok. Spomína sa Jiřina Bohdalová, ktorú Vaněk pozná osobne. Sládek sa pýta, či ju "pritiahne" (slovná hra s "pretiahnete"), či s ňou niečo mal. Keďže Vaněk nemal, Sládek ho nazve "obyčajným sraľom". Vaněk sa pokúša odísť, ale Sládek sa ľutuje, že mu nie je dosť dobrý v porovnaní s herečkami alebo Gottom. Z ľútosti Vaněk ostane, aby neurazil nadriadeného.
Sládek potom v opitosti prosí Vaněka, aby priviedol Jiřinu Bohdalovú do pivovaru. Sľubuje jej "férový" prístup. Táto požiadavka, hoci nerealizovateľná, predstavuje komické vyvrcholenie. Sládek sa rozplače, padne Vaňkovi do náručia a zaspí. Vaněk ho zloží na stoličku a odíde s vetou: "Nebuďte smutný."
Hra sa končí kruhovou kompozíciou, rovnako ako začala piesňou. Cyklické je aj opätovné pitie piva. Téma Jiřiny Bohdalovej sa variuje a špirálovito postupuje. Sládkove otázky, ktoré sa cyklicky opakujú, pripomínajú výsluch, kde sa vypočúvanému kladú podobné otázky, aby sa napokon preriekol. Opitý Sládek opakuje aj argumenty, ktoré pôvodne vravel Vaněk, napríklad o "výsostnom práve stretávať sa, s kým chce". Keby sa vylúčila cyklickosť, hra by bola kratšia, ale stratila by svoju kompozičnú logiku a hĺbku.
Tento latinský citát "In Vino Veritas" je skvelou nástennou dekoráciou, vyrobenou z drevenej HDF dosky. Výrobok je pevný, tvarovo stály a s hladkým povrchom. Ponúka sa v rôznych dekoroch s polomatným lakom. Montáž je jednoduchá vďaka priloženej šablóne a obojstrannej penovej páske. Výrobky sú vyrábané na Slovensku z materiálov pochádzajúcich z EÚ, spĺňajúcich prísne environmentálne štandardy. Pri výrobe sa môže objaviť špecifická vôňa, ktorá je výsledkom výrobného procesu. Montáž na stenu je pevná, avšak pri odstraňovaní je potrebná opatrnosť. Výrobky sú bezpečne balené a v prípade poškodenia alebo chýbajúcich častí je možná bezproblémová výmena do 30 dní, pričom prepravné náklady na zaslanie nového tovaru znáša predajca. Reklamácie sú vybavované prednostne do 24 hodín. Na niektorých výrobkoch sa nachádza aj malé logo firmy.