Liptovské Kľačany, obec s bohatou históriou ukrytou pod výbežkami Nízkych Tatier, nie sú len malebnou krajinou, ale aj miestom, kde sa prelína minulosť s modernou tradíciou výroby kvalitných destilátov. Táto obec, kedysi strategické sídlisko pre chovateľov koní pre uhorské vojsko, dnes oslavuje úspechy na poli remeselnej výroby, čo potvrdzuje aj nedávne ocenenie spoločnosti LDK s. r. o. na podujatí „Carpathian Quality“.
Počiatky osídlenia a strategický význam
Pôvod názvu obce Kľačany je kľúčom k pochopeniu jej raných dejín. Názvom boli pomenované sídliská, ktoré v 11. až 13. storočí založili chovatelia kobýl a žriebät slúžiaci uhorským kráľom. Liptovské Kľačany mohli vzniknúť v 12. až 13. storočí a na prelome 13. a 14. storočia, keď miestni kráľovskí koniari ukončili svoju jedinečnú činnosť, sídlisko naďalej existovalo. Svedčí o tom aj voľba miesta pre kostol zasvätený svätej Alžbete, ktorý stál do druhej polovice 19. storočia.
V prvej polovici 14. storočia patril kľačiansky majetok šľachticovi Štefanovi ako súčasť majetku Ľubele. Krátko pred rokom 1339 dal Štefan postaviť kostol zasvätený sv. Alžbete a v roku 1339 daroval kostolu pole okolo neho na zabezpečenie obživy miestneho farára. Ak by vtedy nejestvovala aj dedina Kľačany, sotva by postavili kostol mimo Ľubele. Kostol sv. Alžbeta sa stal významným sídlištným faktorom a priľahlá časť dostala názov Svätá Alžbeta, ktorý sa používal ešte v 15. storočí.
Samotný názov Kľačany je známy až od roku 1474, vtedy v prídomku miestneho zemana. Tradičný vzťah Svätej Alžbety k Ľubeli sa udržal aj neskôr, lebo ešte koncom 14. storočia bola tunajšia farnosť chápaná ako farnosť ľubeľská, hoci v Ľubeli nebol farský kostol. V druhej polovici 15. storočia zemania a vlastníci Kľačian považovali tamojšie majetky - Biely Potok, Andice, Kľačany a malatínsky majetok - za súčasť ľubeľských majetkov.
V roku 1341 získali časť ľubeľského majetku viaceré rodiny zemanov, ktorým dovtedy patrili majetky dediny Likavy. Títo zemania sa usadili a v prídomku používali názov Ľubele až do konca 14. storočia. Bývali však v Kľačanoch, kde vytvorili drobné zemianske osady či samoty, ktoré dostali osobitné názvy podľa mien ich vlastníkov a zakladateľov, prípadne podľa názvu potoka.
Vznik osád a zemianske panstvá
Takto vznikla osada Biely Potok, ktorej názov sa prvýkrát objavil v roku 1370. Tamojší zemania, Belopotockovci, ho používali aj v nasledujúcich storočiach. Sídlisko Biely Potok pozostávalo iba zo zemianskych kúrií. Okolo roku 1583 tu stáli zemianske príbytky a vtedy bolo sídlisko Biely Potok totožné s osadou Kľačany.
Iná osada, Andice, dostala názov od jej pôvodcu a vlastníka, zemana Anda, v polovici 14. storočia. Jeho potomci používali názov v prídomku. Andice boli súčasťou Kľačian, čo dokazuje údaj z roku 1477, v ktorom sa názvy Andice a Kľačany vyskytujú v stotožňujúcom spojení.
Kľačiansky majetok začiatkom 14. storočia patril zemanom, no polia obhospodarovali najmä poddanské rodiny. Kľačianske sedliacke domácnosti, okrem domácnosti richtára, boli v roku 1536 zdanené od 3 port. Zakrátko však stratili dedične užívanú pôdu a v roku 1549 tu už sedliacke domácnosti nežili. Ich polia zabrali tunajšie zemianske rodiny. V roku 1584 stálo v obci len sedem zemianskych domov a okolo roku 1600 tu žili len zemania. Okolo roku 1636 hospodárili na pozemkoch v rozsahu dvoch port. Ešte začiatkom 17. storočia patrili Kľačany k malým dedinám s výlučne zemianskym obyvateľstvom.
V polovici 17. storočia tu zemania usadili niekoľko poddanských rodín, ktoré boli v roku 1671 zdanené do dvoch port. Aj v polovici 18. storočia miestni zemania usadili poddanské rodiny, ktorých bolo v roku 1771 pri zavádzaní tereziánskeho urbáru už 30. Popri roľníčení sa niektorí muži venovali povozníctvu, drevorubačstvu, prípadne baníčeniu v dúbravských alebo ľupčianskych baniach. Tamojší chotár bol zaradený do prvej akostnej triedy a v dedine bol aj mlyn. V roku 1796 miestnych poddaných zdanili od vyše 89 \\\"dík\\\", takže platili skoro 44,5 zlatých.
Zemepánmi Kľačian bolo v prvej polovici 18. storočia 12 zemianskych rodín rodu Fejérpataky, ktorí vtedy žili v jedenástich kúriách. Koncom 18. storočia boli štyri, v prvej štvrtine 19. storočia až 13 rodín Fejérpatakyovcov.
Vývoj obce a tragické udalosti
V roku 1828 mali Kľačany 48 obývaných domov, v ktorých žilo 347 dospelých obyvateľov. Z nich 330 bolo rímskokatolíkov a 17 evanjelikov. Obec sa spomína od roku 1474 ako Kleczen. Ďalšie staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Klačany (1773), maďarsky Kelecsény. Dnešný názov obce Liptovské Kľačany sa používa od roku 1946.
Obec vznikla v chotári obce Ľubeľa a patrila zemianskej rodine Fejérpatakyovcov. V roku 1784 mala 55 domov a 354 obyvateľov, v roku 1828 mala 48 domov a 347 obyvateľov. V 2. polovici 18. storočia otvorili v chotári železné bane, ktoré čoskoro zanikli. Obyvatelia pracovali v baniach v Ľubeli, po roku 1905 odchádzali pracovať do baní v Maďarsku. Časť obyvateľov pracovala v poľnohospodárstve a v lesoch, časť sa zaoberala domácimi remeslami.
Obec podporovala partizánske hnutie a SNP. V októbri 1944 tu boli boje medzi partizánmi a Nemcami. Po ústupe povstania do hôr sa v Kľačianskej doline zhromaždilo veľa povstaleckých skupín. V novembri sa partizáni po ťažkých bojoch dali na pochod cez Chabanec, časť prešla na druhú stranu Váhu. Obec bola vyznamenaná Radom Červenej hviezdy a Pamätnou medailou SNP.
Sväätá Alžbeta: Osada pri farskom kostole
Osada Sväätá Alžbeta sa vyvinula pri farskom kostole sv. Alžbety, postavenom županom Dončom v roku 1339 pre Liptovské Kľačany a Ľubeľu. Staré pomenovania osady boli v roku 1339 Ecclesia S. Elisabeth, v roku 1415 Zenthelzebet. V roku 1828 mala 7 domov a 34 obyvateľov.
Slovenské Kľačany a ich jedinečný pôvod
Obec Slovenské Kľačany pochádza z 2. polovice 16. storočia a založili ju sokolovci, ktorí chytali dravé vtáky na predaj alebo na dary. Keďže sa tieto dravé vtáky volali kľačany, pôvod názvu dediny možno odvodiť z tohto pomenovania vtákov. Názov však môže pochádzať aj zo staroslovanského slova kľača, čo znamená kobyla. Slovenské Kľačany, takisto ako mnoho iných dedín na Slovensku, ktoré majú v názve Kľačany, sa venovali chovu koní pre kráľovo vojsko, veľkomožný dvor či hrad. Slovenské Kľačany mali pred 17. storočím aj kaštieľ, kde žili zemania. Počas Slovenského štátu bol kaštieľ využívaný ako obchod a skladište.
K areálu kaštieľa patrili panské stajne, pálenica a pivnice. Pálenica, v ktorej sa okrem alkoholu pripravoval aj lekvár, je dnes už len predná kamenná stavba obdĺžnikového pôdorysu s plytšou šikmou strechou pokrytou škridlou. Predná strana je zdobená loggiou s drevenými stĺpmi. Ku kaštieľu patril aj rybník, ktorého odtokové a prítokové kanály sa pri regulácii potoka v roku 1981 zasypali a z rybníka sa stala bažurina. Kaštieľ dnes už nestojí; podľa oficiálnych zdrojov ho po druhej svetovej vojne vypálila rumunská armáda. Neoficiálne zdroje však uvádzajú, že ho zapálil len jeden rumunský vojak.
V roku 1935 sa pri obci začala výstavba novej cesty. Na kľačianskom úseku došlo k nešťastiu, kedy zasypalo troch robotníkov - dodnes sa tomuto úseku cesty hovorí "smrtný zárez". Za Slovenského štátu sa posunula maďarská hranica tak, že najbližším mestom bol Zvolen. V čase 2. svetovej vojny bol odvedený a pravdepodobne popravený obchodník Klein aj s rodinou. V decembri 1944 sa do obce dostalo ustupujúce nemecké vojsko a keďže v okolitých horách operovali partizánske skupiny, obyvatelia obce prežili skutočné peklo.
Moderná história a rozvoj obce
Po vojne nastalo v obci relatívne pokojnejšie obdobie a začalo sa budovať. V roku 1952 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. O rok neskôr bola obec elektrifikovaná a Jednota si postavila nový obchod. V roku 1956 sa postavili obidva mosty a opravila sa cesta v obci. V bývalom dome po rodine obchodníka Kleina sa zriadili kancelárie MNV a JRD a pristavila sa sála. V roku 1964 bola na nariadenie štátnych orgánov zrušená cigánska osada, ktorá patrila k obci, a 116 občanov cigánskeho pôvodu bolo vysťahovaných.
- júla 1968 bol vytvorený okres Veľký Krtíš, do ktorého sa obec administratívne začlenila. Pri križovatke štátnej cesty si poľnohospodárske družstvo postavilo sušičku krmovín a neskôr bola postavená aj benzínová čerpacia stanica. Postavil sa nový most na štátnej ceste, ktorý bol počas vojny zničený. V roku 1973 bola zrušená tunajšia jednotriedna základná škola. Deti z obce navštevujú Základnú školu v Dolnej Strehovej.
V novembri 1975 bol do užívania odovzdaný nový kultúrny dom, ktorý si v akcii "Z" za pomoci JRD vystavili obyvatelia obce. V spodnej časti kultúrneho domu sa nachádzajú kancelárske priestory, ktoré do roku 1994 využívali ambulancie lekárov, pretože dovtedy bolo v obci obvodné zdravotné stredisko. Poschodie tvorí vestibul a sála s javiskovými priestormi.
Od roku 1979, kedy bola postavená 12-bytová jednotka a kancelárske priestory so služobnými bytmi pre zamestnancov lesného závodu, sa obec stala aj sídlom Lesnej správy. V roku 1980 sa zregulovalo koryto potoka Tisovník, ktorý dovtedy záplavami najmä v jarných a letných mesiacoch spôsoboval veľké problémy. O 3 roky neskôr si v obci vystavala svoju prevádzku Okresná správa ciest.
Od roku 1989 prešla aj samospráva obce svojím vývojom: v roku 1990 sa obec osamostatnila (zrušili sa bývalé MNV). Prvým starostom obce sa stal Ing.
LDK s. r. o. a úspech na "Carpathian Quality"
Koncom septembra sa v rámci druhého ročníka podujatia „Carpathian Quality“ uskutočnilo slávnostné vyhodnotenie súťaže, ktoré bolo spojené s degustáciou ovocných a obilných destilátov pre širokú verejnosť. V Spišskej Pálenici v Starej Ľubovni, v Castle Distillery v Starej Ľubovni a v Nestville Distillery v obci Hniezdne sa stretli destilátori z rôznych krajín. Podujatie, organizované Združením Spiš v spolupráci so Slovenským rádom rytierov destilátov, privítalo návštevníkov do sveta zmyslov, kde sa snúbila bohatá história destilatérstva s modernými technikami.
Predstavilo sa celkovo 479 vzoriek destilátov, z toho 385 od domácich pestovateľov, pestovateľských páleníc a 94 od renomovaných liehovarov z rôznych krajín EÚ. Jedným z hlavných momentov podujatia bolo vyhlásenie víťazov v jednotlivých kategóriách. Celkovým víťazom v kategórii liehovarov sa stala spoločnosť LDK s. r. o. s višňovicou. Šampiónom Výstavy sa stala práve táto spoločnosť, čo potvrdzuje jej výnimočné postavenie v oblasti výroby destilátov.
Jedinečnosť tejto akcie spočívala nielen v samotnej degustácii, ale aj v atmosfére, ktorá vládla počas dvoch dní. Návštevníci si mohli vymieňať názory s odborníkmi, dozvedieť sa viac o procese výroby destilátov a získať nové vedomosti, prečo je každý destilát unikátny. Podujatie „Carpathian Quality“ potvrdilo, že záujem o kvalitné destiláty a remeselné produkty stále rastie.
Návštevníci ocenili nielen široký výber, ale mali možnosť sa hlbšie zoznámiť s procesom destilácie a porovnať rôzne prístupy a techniky. Združenie Spiš už teraz s nadšením plánuje ďalší tretí ročník, ktorý by mal priniesť ešte viac vzoriek, viac ocenení a viac nezabudnuteľných zážitkov. Tento úspech druhého ročníka je jasným signálom, že „Carpathian Quality“ má pred sebou sľubnú budúcnosť ako jedno z popredných podujatí svojho druhu.