Keď nazrieme do životopisov spisovateľov, ktorí napísali naše obľúbené príbehy, občas zistíme, že smrť náhle preťala ich život uprostred. A potom my, ich čitatelia, s ľútosťou premýšľame, aké diela ešte mohli napísať, keby im boli dopriate ďalšie roky života. Prekonali by svoje doterajšie autorské vrcholy alebo by nasledovali už len sklamania a úpadok? Kam by sa posunuli v témach či autorskej zručnosti? Aké všelijaké nedokončené príbehy a zárodky nových nápadov boli pochované spolu s ich telesnými schránkami?
Náhle skončené životy
Vo svetovej literatúre sú azda najkrikľavejším takýmto príkladom sestry Brontëové z 19. storočia - dcéry anglikánskeho farára, ktorý mal tú smolu, že pochoval všetky svoje deti. Emily, ktorej jediný román Búrlivé výšiny sa stal klasikou anglickej literatúry, zomrela v decembri 1848 ako 30-ročná asi na tuberkulózu alebo zápal pľúc. Jej sestra Anne, autorka románu Agnes Greyová, zomrela zrejme na to isté o pol roka neskôr vo veku 29 rokov. Najznámejšia Charlotte, autorka románov Jana Eyrová a Villette, zomrela v roku 1855, tri týždne pred svojimi 39. narodeninami na komplikácie spojené s tehotenstvom.
Slovenská literatúra mala šťastie na relatívnu dlhovekosť svojich spisovateľov. No aj u nás sú autori, ktorí zomreli predčasne, a môžeme len špekulovať, aké diela by ešte napísali. Básnik katolíckej moderny Pavol Ušák-Oliva podľahol tuberkulóze v roku 1941 ako 26-ročný. Rakovinovému nádoru nasledujúci rok podľahol aj ďalší predstaviteľ naturizmu Dobroslav Chrobák. Autor románovej novely Drak sa vracia či zbierky próz Kamarát Jašek sa dožil 44 rokov. Rudolf Jašík, autor románu Námestie Svätej Alžbety, ktorého niektorí označujú za „slovenského Hemingwaya“, zomrel v roku 1960 na komplikácie po operácii žalúdka. Mal vtedy 40 rokov.
Podobne smutný bol osud Vladimíra Sýkoru (1913 - 1942). Vyštudovaný právnik, ktorý po škole pracoval ako bankový úradník, sa do slovenskej literatúry zapísal jednak ako autor kritík, ktoré v rokoch 1940 - 42 písal pre časopis Elán pod pseudonymom „Juraj Valach“, jednak ako autor pôsobivej divadelnej hry Tanec nad plačom, ktorú napísal pod pseudonymom „Peter Zvon“. Jej uvedenia v Slovenskom národnom divadle v roku 1943 v réžii Jána Jamnického sa však nedožil. Peter Zvon zomrel už predchádzajúci rok na týfus vo veku 29 rokov.
Konfrontácia starých a nových čias
Na Tanec nad plačom som narazil náhodou. Vlani v júli totiž RTVS vysielala televíznu adaptáciu tejto hry z roku 1989, v hlavných úlohách so Štefanom Kvietikom, Jánom Gallovičom, Zuzanou Tlučkovou či Ivanom Romančíkom. Inscenáciu som si zapol, nič od nej neočakávajúc, ako kulisu pre prácu na počítači. No už po pár minútach pohltila naplno moju pozornosť. Tá starosvetská poetickosť a duchaplnosť dialógov mi niečo pripomenula. - Veď to znie skoro ako Shakespeare! Pritom išlo o veselohru domáceho autora.
Napríklad keď postava grófa Richarda v hre Petra Zvona hovorí: „Sám satan vie, čo dnes je s mládežou! Kedysi múdre úvahy doménou boli starcov a mladosť myslela len hrou a láskami. Dnes mlčí staroba! A mladosť rozmýšľa.“ To je podobný druh dôvtipných postrehov a hlášok, aké nachádzame úplne mimovoľne v Shakespearových hrách. Napríklad keď sa v Skrotení zlej ženy hovorí (v českom preklade Martina Hilského): „Jen, dobrý pane, pěstujme svou Cnost a všechnu mravní vědu umírněně, aby z nás nebyl suchý špalek cností, co Aristotela zná nazpaměť, leč Ovidia hloupě zapírá.“
Po pozretí inscenácie som si v nadšení našiel aj jej pôvodnú textovú predlohu. Televízne a filmové adaptácie sú často len veľmi limitovaným a upraveným „koncentrátom“ literárnych predlôh, ktoré sú obsahovo omnoho bohatšie. Tanec nad plačom sa dá bezplatne čítať TU.
A dej? Duchovia grófa Richarda, jeho syna Alfréda, ženy Anny a markízy Silvie zo 17. storočia prebývajú v obraze v knižnici svojho niekdajšieho kaštieľa. Jedna nočná debata medzi Richardom a Alfrédom sa začne točiť okolo otázky, či ešte na svete sú králi a ako asi vyzerá moderný svet. Podľa Richarda sa ľudia v zásade nemenia, kým Alfréd tvrdí, že všetko je v neprestajnom pohybe. A možno podobne pominuteľným sa ukázalo aj kráľovstvo. O realite sa teda rozhodnú presvedčiť na vlastné oči.
Kaštieľ medzičasom patrí generálnemu riaditeľovi Aristidovi Kráľovi. Gróf Richard s rodinou ho na základe priezviska pokladajú za „kráľa“, čo vedie k viacerým komickým situáciám. Naproti tomu podnikateľ týchto svojských návštevníkov pokladá za zahraničných diplomatov, keďže v kaštieli práve prebieha maškarný bál. Neskôr sa však o hostí začne zaujímať detektív - inšpektor Trdlík. Pán domu sa totiž domnieva, že zlodej z obrazu v knižnici odrezal namaľované postavy. Duchovia sa do obrazu napokon vrátia.
Kým reč postáv duchov z minulosti je poetická, súčasné postavy hovoria v próze. Zaujímavé je práve myšlienkové bohatstvo hry. Niektoré hlášky sa týkajú vzťahov medzi mužmi a ženami. Napríklad keď gróf Richard hovorí svojej žene Anne: „Ó, vzácna manželka, čítal som kedysi, tri veci múdry muž že nikdy nerobí. Neorie na nebi, nekreslí na vode a nikdy so ženou sa do zvady nepustí!“ Alebo keď pani Kráľová hovorí: „S mužmi sa človek dohovorí len vtedy, keď ich nepustí k slovu.“
V iných momentoch má hra o konfrontácii dávnych šľachticov s novodobými zbohatlíkmi prvky spoločenskej satiry. Netreba zabúdať, že vznikla počas druhej svetovej vojny, za slovenského štátu. „O cti kto často hovorí, ten býva nečestný, kto veľmi o pomoci iným rozpráva, ten často zakrýva, že pomohol si sám.“ Pre Petra Zvona, ktorý sa narodil v roku 1913, teda ešte za Rakúsko-Uhorska, išlo už o tretí štát, tretí režim, v ktorom žil. Bol synom českého úradníka, ktorý po vzniku ČSR prišiel žiť na Slovensko. Aj hru Tanec nad plačom napísal Zvon najprv v roku 1940 po česky. No preložil ju do slovenčiny a v roku 1942 s ňou zvíťazil v literárnej súťaži vydavateľstva Tranoscius.
Autorova skúsenosť s premenlivosťou režimov sa zrkadlí v slovách, ktoré gróf Richard adresuje synovi Alfrédovi: „Oj, syn môj, pravda - lož, to ľudské iba pojmy sú! Život náš prežil už tie márne diskusie. Čo je to pravda? A čo je vlastne lož? Nič, iba dve časti bežiaceho kolesa. To, čo je klamom dnes, to zajtra bude pravdou a dnešná pravda zajtrajšia je lož.“
Víno má ochrániť človeka pred zmenami časov. Víno je únikom pred trudnomyseľnosťou dneška. Opäť slovami grófa: „Mať v hlave mozog, dobrá vec, mať v hlave víno, lepšia. Veď rozum často nebezpečný je a často treba vedieť skrývať ho, keď hlúposť zavládne. Však víno v hlave ochranou ti bude, keď to vypovieš, čo len srdce zná.“ Zvon tiež ústami konzervatívneho grófa Richarda pranieruje náš sklon opakovane zakladať inštitúcie (vrátane štátov) na zelenej lúke namiesto ich dlhodobého pestovania a zušľachťovania: „To ťažká chyba zaznať minulosť. Kto iba sadiť chce, a vyrásť nedáva, ten ovocie nech potom nečaká.“
[2nd Place] DSA Plaňany - Noc na Karlštejně
Úvaha o monarchii
Základnou zápletkou je spor otca a syna o to, či ešte existuje monarchia. Aj o tej padnú zaujímavé úvahy. Na začiatku má prevahu gróf Richard, ktorý hovorí: „Kráľ večný je. To pamätaj, môj syn! Tam, kde sa kráľov zbavia, to nešťastná je zem, tam bude panovať len pýcha s hlúposťou.“ Neskôr vysloví vety, ktoré by vedel podpísať ktorýkoľvek politik hoci aj v demokratickej republike vrátane tej našej, ktorá práve prežíva politickú krízu: „Ó, kráľ môj! Osud podivné má cesty. Dnes dá ti víťazstvo, a zajtra porážku. Dnes ľud ťa zbožňuje, a zajtra preklína. Tá jeho priazeň, to je láska ženy, jak ona je ochotný k nevere. A preto, kráľ môj, dobre počúvaj! Správaj sa k ľudu tak, jak muž sa správa k žene. Bo treba lásku najprv prejaviť a o priazeň sa uchádzať a dobré vlastnosti postaviť na obdiv. Zahrať mu rolu vášnivého milenca. Ak treba, aj modré z neba prisľúbiť, nijako, kráľ môj, sľubmi nešetriť. [Keď ruku dá ti, ty skromne hlavu skloň.] Veď ženy, kráľ náš, ženy predsa znáš!“
Ku koncu hry sa však presadzuje Alfréd, keď rétoricky pochováva myšlienku monarchizmu: „Škoda či dobre je, že nieto kráľov viac? [Za našich čias, ktoré my ľúbime, bo časmi boli našej mladosti a lásky, túžob, budúcnosti snov, ako to mladosť v svojom znaku má, my nepoznali dobre sveta nášho chýb.] Veď hľaďte. Do čoho nás vodil ten náš kráľ? Pre slávu mena svojho obetoval ľud! A koľko vrážd sa dialo v mene kráľovskom! Bol dnešný kráľa druh mu zajtra nepriateľ, pretože veľmi vzrástla jeho obľuba. Veď tí len mohli ticho spať a žiť, čo boli ako psi a päty lízali. Vždy nebol múdry ten, koho sme mali v čele, a budúcnosť ho často prekliala. Je lepší dnešný svet, že kráľa zosadil.“ Myšlienka, že monarchia by sa mohla vyvinúť do konštitučnej formy ako vo Veľkej Británii, Alfrédovi nezišla na um. Do rozpravy sa zapojí aj rytier Gejza z Orechovian, ktorý v pár slovách vysvetlí, prečo bola v našej časti sveta monarchia ako forma vlády zdiskreditovaná: „Tí naši králi ver’ mávali jednu chybu. Vedeli veľa vydobyť, však stratiť ešte viac. [A preto múdrejší je svet, keď kráľom vládu vzal.]“
Z pohľadu Slovákov vypukla prvá svetová vojna v roku 1914, aby si panovnícky rod Habsburgovcov zachoval tvár po zastrelení člena jeho dynastie v Sarajeve. Vojna priniesla Európe dovtedy nevídané utrpenie. Nevýslovnými útrapami si prešli nielen vojaci na fronte, ale tiež civilisti v zázemí. Ten štvorročný konflikt, dovtedy najväčší v dejinách, v našej časti sveta úplne delegitimizoval monarchiu, v mene ktorej sa viedol. Odvtedy žijeme v ére republík. No tu sa natíska otázka, či Zvon nezašiel priďaleko. Respektíve či si nezaslúži polemiku. Veď svoju hru napísal počas druhej svetovej vojny. A v tej už zvyšní európski panovníci zohrávali len úlohu štatistov. Ešte čudnejšie záver vyznieva z pohľadu života na Slovensku v 21. storočí. Je to nadnárodná hra shakespearovského charakteru so silným protifašistickým akcentom.
Téma: Kritická konfrontácia dvoch rozdielnych svetov
Hra Tanec nad plačom sa zameriava na kritickú konfrontáciu dvoch rozdielnych svetov: sveta šľachticov zo 17. storočia a sveta meštiakov modernej doby. Táto konfrontácia nie je len formálnou zrážkou časových období, ale predovšetkým zrážkou hodnôt, morálky a pohľadu na svet. Zatiaľ čo postavy z minulosti reprezentujú istú formu vznešenosti, aj keď s vlastnými chybami, súčasné postavy sú často stelesnením morálneho úpadku a povrchnosti modernej spoločnosti.
Idea: Kritika morálneho úpadku a obžaloba neľudských čias
Hlavnou myšlienkou hry je kritika morálneho úpadku spoločnosti vtedajšej doby v kontraste so vznešenými mravmi ľudí minulosti. Hra je obžalobou neľudských čias a protestom proti fašizmu, ktorý v čase jej vzniku sužoval Európu. Zvon prostredníctvom dialógov a charakterov postáv poukazuje na pokrytectvo, sebectvo a absenciu skutočných hodnôt v modernej spoločnosti. Hra sa pýta, či pokrok v technológii a spoločenskom usporiadaní naozaj priniesol aj morálny pokrok, alebo či sa ľudská povaha v podstate nezmenila.
Dej: Stret dvoch svetov v kaštieli
Dej sa odohráva v starom kaštieli na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia, teda v období Prvej slovenskej republiky. Toto obdobie bolo poznačené politickou nestabilitou a spoločenskými zmenami, čo sa odrazilo aj v hre. Postavy z minulosti - gróf Richard, jeho žena grófka Anna, syn gróf Alfréd, sluha Barnabáš a markíza Silvia - vystúpia zo starého obrazu v knižnici. V kaštieli sa medzitým koná maškarný bál organizovaný generálnym riaditeľom Aristidom Kráľom. Šľachtici, nechápajúc moderný svet, sa dostávajú do komických situácií. Aristid Kráľ a jeho rodina ich pokladajú za zahraničných diplomatov. Počas plesu sa však začnú diať podivné veci, ktoré vzbudia podozrenie. Aristid Kráľ, presvedčený o krádeži alebo úteku z ústavu, privolá detektíva inšpektora Celestína Trdlíka. Situácia sa komplikuje a šľachtici si uvedomia, že svet sa zmenil a rozhodnú sa vrátiť do obrazu. V epilógu sa postavy z minulosti spoločne s rytierom Gejzom zhodujú na tom, že monarchia bola zdiskreditovaná a súčasný svet, napriek svojim chybám, je lepší.
Kompozícia a štýl: Dialógy, satira a absurdný humor
Hra má prológ, tri dejstvá a epilóg. Dejová línia je pomerne slabá a primárne sa opiera o dialógy, úvahy postáv, občasné piesne či básne. Komika je postavená na kontraste minulosti a súčasnosti, čo vedie k groteskným situáciám a nedorozumeniam. Autor využíva situačnú komiku a absurdný humor na poukázanie na absurdity modernej doby.
Jazyk: Kontrastný a poetický
Jazyk hry je kontrastný. Historické postavy používajú nadnesený jazyk plný poetizmov, metafor a inverzií, ktorý odráža ich vznešený pôvod a minulosť. Jazyk súčasných postáv je naopak prozaický, často povrchný a bez vyššej umeleckej hodnoty, čo podčiarkuje ich morálny a intelektuálny úpadok.
Postavy: Zrkadlo spoločnosti
- Gróf Richard: Konzervatívny šľachtic, oddaný starým zásadám a kráľovskej moci. Reprezentuje minulosť, ktorá sa nedokáže prispôsobiť zmenám. Jeho reč je komplikovaná a často plná prísloví a múdrostí, ktoré však v modernom svete strácajú na význame. Verí, že bez kráľov vládne len pýcha a hlúposť.
- Gróf Alfréd: Syn grófa Richarda, predstaviteľ liberálnejšej mladej generácie. Je prístupný zmenám a spochybňuje otcove dogmy. Jeho ironické poznámky často urážajú otca a poukazujú na nedostatky monarchie. Vidí svet pesimisticky, no zároveň uznáva, že pokrok je nevyhnutný.
- Markíza Silvia: Mladá, optimistická postava, ktorá túži po láske a živote. Jej názory sú v kontraste s Alfrédovými, no zdieľa s ním túžbu po lepšom svete. Je jedinou postavou, ktorá neodsúdi Barnabášovu pieseň.
- Grófka Anna: Manželka grófa Richarda, náladová a často sa sťažujúca. Reprezentuje sklamanie z manželstva a ženskú nespokojnosť.
- Barnabáš: Sluha grófa Richarda, verný a oddaný, no utláčaný. Jeho zajakávanie symbolizuje jeho neschopnosť vyjadriť sa v hierarchickej spoločnosti. Jeho pieseň v epilógu je silným odsudzením bezohľadnosti mocných voči obyčajnému človeku.
- Rytier Gejza: Do deja zasiahne až v epilógu, kde vyjadruje negatívny názor na monarchiu a poukazuje na jej chyby.
- Aristid Kráľ: Generálny riaditeľ a majiteľ kaštieľa. Stelesňuje morálny úpadok meštiackej spoločnosti. Je nespokojný, túži po peniazoch a neuznáva skutočné hodnoty. Jeho správanie je povýšenecké a pokrytecké.
- Rozália Kráľová: Aristidova manželka, ktorá podobne ako Anna, uzatvorila manželstvo z majetkových dôvodov. Podporuje dcéru v sobáši pre peniaze.
- Peter a Adela Kráľoví: Morálne skazená meštiacka mládež, ktorá žije na úkor rodičov. Sú povrchní, bez vzdelania a morálnych zábran.
- Dr. Pysk: Tajomník Aristida Kráľa, typický príklad bezduchého prisluhovača, ktorý len potvrdzuje názory svojho pána.
- Celestín Trdlík: Detektívny inšpektor, ktorý sa snaží pôsobiť dôležito, no jeho myslenie je obmedzené a úradnícke.
- Hieronym: Sluha Aristida Kráľa, na rozdiel od Barnabáša nie je ponižovaný.
- Básnik: Alkoholik, ktorý oslavuje moderného človeka a technický pokrok v svojej "Óde na súčasnosť", no zároveň poukazuje na paradoxy a neľudskosť doby.
Hra Petra Zvona Tanec nad plačom tak predstavuje nadčasové dielo, ktoré prostredníctvom humoru a satiry komentuje večnú konfrontáciu medzi minulosťou a prítomnosťou, tradíciou a modernitou, morálkou a jej úpadkom. Aj napriek tragickému osudu autora je jeho dielo živé a aktuálne, ponúkajúc čitateľovi a divákovi priestor na zamyslenie sa nad vlastnou spoločnosťou a jej hodnotami.