Pálffyovský liehovar v Malackách, kedysi pýcha hospodárskeho dvora Pálffyovcov a dôležitý priemyselný objekt, sa dnes nachádza v žalostnom stave. Napriek tomu, že Pamiatkový úrad Slovenskej republiky ho v roku 2019 vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku, jeho osud je neistý. Príbeh tejto technickej pamiatky je smutnou ilustráciou toho, ako môže ľahostajnosť a neserióznosť vlastníkov viesť k nenávratnému zániku cenných historických objektov.
Snahy o záchranu a nečakané prekážky
Mesto Malacky prejavilo záujem o odkúpenie liehovaru už pred takmer tromi rokmi. V júni 2017 bol na mestskom zastupiteľstve predložený materiál o jeho kúpe do majetku mesta za 270 tisíc eur. Primátor Juraj Říha vtedy vnímal túto možnosť ako výzvu pre súčasnú generáciu. „Každá pamiatka môže predstavovať bremeno, ale osobne to vnímam ako výzvu pre našu generáciu,“ uviedol. Hodinu pred začiatkom rokovania však prišla nečakaná informácia: vtedajší vlastníci sa na poslednú chvíľu rozhodli inak a liehovar predali inému záujemcovi. „Považujem to za neseriózne, pretože sme mali ústnu dohodu,“ komentoval situáciu primátor, ktorý zdôraznil, že sa čakalo na súhlas poslancov pred uzatvorením písomnej zmluvy.
Proces vyhlásenia za pamiatku a jeho dôsledky
Konanie o vyhlásenie liehovaru za pamiatku začal Pamiatkový úrad Slovenskej republiky na podnet mesta Malacky 23. júna 2017. Dva a pol roka trval proces obhliadok, posudzovaní a odvolávaní sa vlastníkov. Nakoniec úrad uznal, že liehovar spĺňa zákonom stanovené kritériá (historická, spoločenská, urbanistická, architektonická a technická hodnota) a 31. decembra 2019 ho vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku. Žiaľ, medzitým bol objekt značne zdevastovaný. Vlastník odmieta, že by havarijný stav spôsobil on, avšak rozhodnutie Pamiatkového úradu zverejňuje znepokojujúce fakty.
Z rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky vyplýva, že:
- V priebehu správneho konania došlo k stavebným zásahom na objekte liehovaru, ktoré neboli povolené príslušným stavebným úradom ani príslušným krajským pamiatkovým úradom, ani oznámené Pamiatkovému úradu ako správnemu orgánu.
- Vykonanou miestnou obhliadkou bolo zistené, že na objekte liehovaru boli vykonané viaceré zásahy do konštrukcií, prvkov a detailov za účelom ich poškodenia.
- V interiéri došlo ku kompletnej demontáži technologického zariadenia.
- Na objekte došlo k odstráneniu prevažnej väčšiny okenných výplní v plnom rozsahu z okenných otvorov, vrátane pôvodných viactabuľkových industriálnych okenných výplní v kovových rámoch.
- Došlo k poškodeniu architektonickej výzdoby.
- Na objekte liehovaru boli odstránené plechové krytiny jednotlivých hmôt stavby, objekt preto nie je zabezpečený dostatočne pred nepriazňou počasia a prenikaním atmosférických zrážok. Došlo k zatečeniu konštrukcií a povrchov objektu aj v interiéri a ich poškodeniu (zavlhnutie, zaplesnenie, korózia…).
- V interiéri aj exteriéri objektu sú viditeľné viaceré zásahy s cieľom odstránenia kovových prvkov, kabeláže, rozvodov a podobne vykonané nešetrným spôsobom.
Pamiatkový úrad tiež zdôrazňuje pôvodnú hodnotu objektu: „Pôvodne hospodársky liehovar dostavaný v roku 1917 je do súčasnosti jedinou autenticky dochovanou stavbou bývalého hospodárskeho dvora Pálffyovcov v Malackách a je zároveň dokladom kvalitnej stavebnej a remeselnej práce zo začiatku 20. storočia v regióne, so zachovaným hmotovo-priestorovým a čitateľným pôvodným architektonickým konceptom budovy s využitím historizujúcich motívov v skladbe hmôt ako aj vo výzdobe fasád, pričom je dochovaný aj pôvodný tehlový komín situovaný pri severozápadnom rohu obytnej časti liehovaru (bytu správcu).“
Pamiatky miznú v nenávratne
Príbeh Pálffyovského liehovaru nie je ojedinelý. Mesto Malacky chcelo objekt zachovať aj preto, lebo veľa pamiatok, nielen z Pálffyovskej éry, zmizlo v Malackách nenávratne. Podobne sa to deje aj inde na Slovensku, keď tlaku novej výstavby ustupujú najmä technické pamiatky. Malacky sa podľa Juraja Říhu chceli stať vzorom a unikátom: „Myslím si, že rekonštrukciou Pálffyovského kaštieľa dokazujeme, ako zodpovedne pristupujeme k pamiatkam.“ Prvoradým cieľom mesta bolo získať liehovar do svojho vlastníctva, zabrániť ďalšiemu chátraniu a začať kroky na jeho revitalizáciu.
Jedným zo zámerov by mohla byť obnova pôvodného zamerania. Tak, ako má napríklad Skalica svoje víno, Malacky by mohli mať napríklad svoju kvalitnú reprezentatívnu pálenku.
Nádej na dohodu pretrváva
Záujem Malaciek získať liehovar do svojho vlastníctva pretrváva. Primátor opätovne rokoval s aktuálnym vlastníkom, ktorému tento záujem deklaroval. „Dal som mu opätovnú ponuku na odkúpenie samotného objektu liehovaru. Som pripravený túto kúpu podporiť, nemôžeme však reagovať na podmienky presahujúce zdravý a hospodárny rozum. Na každú dohodu treba dvoch. Je to na rozhodnutí vlastníka a ja verím, že bude ústretový,“ uzavrel J. Říha.
Z histórie Pálffyovského liehovaru
Pálffyovský majer (hospodársky dvor) sa spomína už v roku 1885. Vtedy tam ale ešte liehovar nestál, vznikol až na záver Pálffyovskej éry okolo roku 1917. Vzhľadom na lokalitu pri potoku Malina bol spojený s mlynom. Po roku 1930 bol v rámci pozemkovej reformy a vysporiadania finančných záležitostí Pálffyovcov predaný. Vlastníkom sa stalo družstvo zložené prevažne z roľníkov z Malaciek a okolia. Družstvo vzniklo v roku 1930, do firemného registra bolo zapísané pod názvom Roľnícky družstevný liehovar v Malackách. Do pôsobnosti družstva patrili obce Malacky, Jakubov, Kostolište, Plavecký Štvrtok a Suchohrad. V roku 1933 sa pripojili Gajary a Láb.
Liehovar mal spracúvať predovšetkým zemiaky, v prípade neúrody aj iné škrobovité alebo cukornaté suroviny, pričom lieh bol určený na predaj a z odpadu malo vzniknúť krmivo pre dobytok. V roku 1938 odkúpil družstevný liehovar bývalé Pálffyovské stajne, ktoré využíval ako skladisko pre zemiaky a uhlie. V roku 1942 bola schválená výstavba pri liehovare a mala sa vybudovať sušiareň na zemiakové vločky. Začiatkom roku 1944 sa liehovar spojil s Roľníckym mlynárskym a pekárskym družstvom v Malackách. Družstvo prijalo názov Roľnícky liehovar, mlyn a sušiareň v Malackách a členovia družstevného liehovaru sa automaticky stali členmi Roľníckeho mlynárskeho a pekárskeho družstva. Družstvo prestalo existovať po roku 1948, k 1. januáru 1949 malo viac ako 130 členov. Majetok prevzal štát.
Technické pamiatky liehovarov na Slovensku: Širší kontext
Pálffyovský liehovar v Malackách nie je jedinou technickou pamiatkou svojho druhu na Slovensku, ktorá si zaslúži pozornosť a záchranu. Príbehy iných liehovarov ukazujú podobné vzorce - bohatú históriu, technologický pokrok a často aj boj o zachovanie pred postupným úpadkom.
Trenčiansky liehovar Old Herold je príkladom areálu s bohatou históriou, kde pôsobili aj známe osobnosti ako Alexander Dubček a spisovateľ Rudolf Dobiáš. V roku 2020 bol zaradený medzi technické pamiatky Trenčína a dostal sa na mapu industriálnych pamiatok mesta, ktorú vydáva združenie Čierne diery. Cieľom tejto iniciatívy je zvýšiť povedomie o zachovaných technických pamiatkach priemyslu na Slovensku. Areál, ležiaci na pravom brehu Váhu, je plný novodobých i dávnych industriálnych zákutí, na ktoré sa podpísal zub času a bohatá história podniku. Spoločnosť Old Herold sídli v pôvodnom areáli najväčšej československej továrne na droždie z roku 1932, ktorú postavil český továrnik Emil Pick. Ten kúpil aj trenčiansky liehovar Kornhauser a Herczka z roku 1886.
Liehovarnícka tradícia v Starej Ľubovni siaha až do obdobia pred rokom 1343, kedy bolo mestu udelené výčapné právo. V podhradí stál do polovice 18. storočia drevený liehovar, spomínaný už v roku 1746. V polovici 18. storočia poľská kráľovná Mária Jozefína iniciovala prestavbu podhradia, v rámci ktorej bol vybudovaný moderný kamenný liehovar. Stáročné liehovarnícke umenie a tradičné výrobné postupy sa dodnes uchovávajú za múrmi tejto pálenice, ktorá sa označuje za jednu z najstarších na svete a v Európe.
Holíč ponúka pohľad na technické pamiatky z počiatkov uhorskej veľkovýroby. Okrem manufaktúry na výrobu fajansy z 18. storočia sa tu nachádza aj vodný mlyn zo 16. storočia a liehovar z konca 19. storočia. V tomto čase už patril Holíč k väčším mestám na Slovensku, v roku 1900 mal takmer 6000 obyvateľov. V 19. storočí bol sídlom slúžnovského úradu, ktorý sa do Skalice presunul až po vzniku prvej republiky.
Tieto príklady ukazujú, že liehovary a s nimi spojené priemyselné areály predstavujú cenné svedectvá technologického a hospodárskeho rozvoja Slovenska. Ich záchrana a revitalizácia nie je len o uchovaní budov, ale aj o zachovaní príbehov a tradícií, ktoré formovali našu krajinu.
Význam technických pamiatok
Technické pamiatky, ako sú staré liehovary, mlyny, továrne či bane, sú neoddeliteľnou súčasťou industriálneho dedičstva krajiny. Predstavujú nielen architektonickú a technickú hodnotu, ale aj svedectvo o práci, vynaliezavosti a živote našich predkov. Ich strata znamená nenávratné vymazanie častí histórie a kultúry. Záchrana týchto objektov často naráža na finančné a legislatívne prekážky, ale aj na nezáujem či nepochopenie ich skutočného významu.
Viacero organizácií a združení na Slovensku sa venuje ochrane a propagácii technických pamiatok. Medzi ne patrí napríklad Klub ochrany technických pamiatok, združenie Čierne diery, či múzeá techniky. Publikujú odborné štúdie, organizujú podujatia a snažia sa o osvetu verejnosti. Zbierky dejín techniky, ktoré vydáva Slovenské technické múzeum, či publikácie Pamiatkového úradu SR, dokumentujú bohatstvo a rozmanitosť technického dedičstva Slovenska.
Napriek snahám však stále existuje mnoho technických pamiatok, ktoré sú ohrozené, podobne ako Pálffyovský liehovar v Malackách. Ich budúcnosť závisí od aktívneho prístupu štátu, samospráv, vlastníkov, ale aj od záujmu a angažovanosti širokej verejnosti.