V slovenskej spoločnosti, kde je alkohol neodmysliteľne spojený s mnohými tradíciami a oslavami, sa často vynára otázka jeho prijateľnosti v rámci náboženského života. Kým niektoré cirkvi prijímajú alkohol s určitými obmedzeniami, iné sa k nemu stavajú striktnejšie. V tomto článku sa zameriame na to, v ktorých cirkvách na Slovensku sa alkohol nepije, a preskúmame rôzne pohľady na túto problematiku v rámci kresťanského prostredia.
Apoštolská cirkev: Evanjelizácia a misia s dôrazom na zodpovednosť
Apoštolská cirkev na Slovensku patrí medzi protestantské cirkvi s evanjelikálnym, letnično-charizmatickým smerovaním. S počiatkami siahajúcimi do roku 1907, cirkev prešla dlhou cestou od ilegálneho pôsobenia počas komunistického režimu až po plné uznanie po roku 1989. V súčasnosti má cirkev 36 zborov, približne 20 kazateľských staníc a 9 044 členov podľa sčítania z roku 2021.
Smerovanie cirkvi je založené na princípoch lásky, misie a svedectva, ako to vyplýva z tzv. "Veľkého príkazu" a "Veľkého poverenia" Ježiša Krista. Evanjelizácia a misia, domáca aj zahraničná, sú základnými piliermi jej služby. Cirkev kladie dôraz na zakladanie nových zborov a vzdelávanie nasledujúcej generácie. Sociálny rozmer jej činnosti zahŕňa prácu so závislými od drog (Teen Challenge), podporu väznených a prepustených z väzníc (Slovenské väzenské spoločenstvo), ako aj prácu s mládežou a deťmi prostredníctvom programov ako Royal Rangers.
V kontexte konzumácie alkoholu je dôležité poznamenať, že Apoštolská cirkev, podobne ako mnohé iné protestantské denominácie, kladie dôraz na zodpovednosť a miernosť vo všetkých aspektoch života. Hoci biblické texty neobsahujú priamy zákaz konzumácie alkoholu, kresťanské spoločenstvá často apelujú na to, aby sa alkohol nestal pánom, ale zostal len sprievodným prvkom, ktorý nesmie ohroziť duchovný život ani zodpovednosť voči blížnym. V mnohých evanjelikálnych kruhoch je obvyklé, že veriaci sa alkoholu zriekajú, a to nielen kvôli osobnému presvedčeniu, ale aj ako svedectvo pre okolie a ako súčasť životného štýlu, ktorý sa snaží napodobňovať učenie Ježiša Krista v plnej miere. Toto rozhodnutie často vychádza z túžby žiť život bez kompromisov a vyhnúť sa potenciálnym nástrahám, ktoré alkohol môže priniesť, ako sú závislosť, narušené vzťahy či zanedbanie duchovných hodnôt.
Omšové vínko a nulová tolerancia na cestách: Dilema slovenských kňazov
V slovenskej spoločnosti, kde je alkohol úzko spojený s tradičnými zvykmi a oslavami, sa často stretávame s otázkou, ako sa k nemu stavajú rôzne náboženské skupiny. Jednou z tém, ktorá vyvoláva diskusiu, je konzumácia omšového vína slovenskými kňazmi a jeho potenciálny vplyv na ich zodpovednosť za volantom.
Gréckokatolícky kňaz Ľuboslav Petričko poukazuje na realitu mnohých kňazov, ktorí počas jedného dňa vykonávajú viacero omší a často sa prepravujú medzi obcami autom. "Kňaz pije to víno ako povinnosť. Potom si sadá za volant ako vodič s plnou zodpovednosťou, že nesmie za žiadnych okolností ohroziť iných ani svoj život," uvádza. Hoci v minulosti mohol pretrvávať názor o akýchsi výnimkách pre kňazov, platná legislatíva na Slovensku žiadne takéto výnimky nepozná. Stanovisko Polície a Generálnej prokuratúry je jasné: hranica zodpovednosti za priestupok je 0,30 promile alebo 0,15 mg/l pri kontrole alkoholtesterom, pričom za trestný čin sa považuje, ak vodič nafúka 1 promile a viac. Prípustná norma v našej republike je 0,14 mg/l etanolu v dychu.
Rýchlosť odbúrania alkoholu je individuálna, pričom platí, že 20 až 30 mililitrov alkoholického nápoja sa odbúra za 2 až 3 hodiny. Kňazi síce majú popíjanie omšového vína v náplni práce, no môžu ho riediť vodou. "Priemerne vypijeme deci omšového vína, podľa mňa sa čast aj vstrebe," poznamenáva Ľuboslav Petričko. Napriek tomu, že niektorí oslovení ľudia vyjadrujú názor, že kňazi by mali mať rovnaké pravidlá ako ostatní, a že "ťažko povedať, farári majú svoje pravidlá a aj policajti," záver je jednoznačný: kňazi nemajú na cestách žiadnu výnimku a množstvo alkoholu v krvi je na ich zodpovednosti. Kňaz Petričko však dodáva: "Ja si myslím, že to neohrozí pozornosť, vedomie a ani svedomie kňaza počas cestnej premávky." Táto téma tak otvára otázku o rovnováhe medzi náboženskými tradíciami a zákonnými povinnosťami v modernej spoločnosti.
Spoločenské a psychologické aspekty alkoholizmu: Úniková cesta a generačná pasca
Konzumácia alkoholu sa môže ľahko stať tenkým ľadom, keď sa nápoj z prostriedku na spríjemnenie dňa stane únikovou cestou pred problémami alebo liekom na tíšenie bolesti. Ľudia s depresiami neraz siahajú po alkohole v presvedčení, že je to správna cesta, no v skutočnosti sa problém iba zväčšuje. Do pasce alkoholizmu, prítomného v rodine, postupne upadá celá rodina, pričom dôsledky bývajú často ničivé - strata práce, narušené až zničené vzťahy, stres, strach a úzkosti blízkych, ktoré sa môžu prejaviť aj rôznymi zdravotnými ťažkosťami.
Deti alkoholikov často trpia zníženou sebaúctou, neskôr môžu mať ťažkosti s nadväzovaním vzťahov alebo v nich prežívať neistotu. Zranenia spôsobené závislým rodičom sú neraz hlboké a ovplyvňujú správanie blízkych. Často sa stretávame s fenoménom generačnej pasce, kedy sa alkoholizmus akoby "prenáša" z otca na syna a ďalej. Je dôležité pripomenúť, že nikto nie je predurčený stať sa závislým, hoci môže mať sklon k pitiu. Každý je zodpovedný sám za svoj život a svoje skutky.
Naša spoločnosť je výrazne poznačená "kultúrou pitia." Už od detstva sme v nejakom spojení s alkoholom. Na krstinách, svadbách, rodinných oslavách, na návštevách - všade je prítomný alkohol. Kto odmietne ponúkaný nápoj, je často považovaný za outsidera a na toho, kto nepije, je vyvíjaný spoločenský tlak. Alkohol sa teší širokému priestoru v reklamách, médiách a na sociálnych sieťach. Je bežne dostupný takmer všade. Ak v tejto klíme niekto dokáže abstinovať, je to obdivuhodné.
Málokto si prizná závislosť a potrebu pomoci. Vtedy je veľmi náročné, ak nie nemožné, presvedčiť závislého, aby vyhľadal odborníka. Potrebuje komplexnú liečbu. Je však ťažké iba prestať piť, keď si mozog žiada pocity šťastia. Človek potrebuje doslova preprogramovať mozog na iné aktivity a koníčky. Abstinujúci často hovoria, že takto sa im žije oveľa lepšie, ako keď žili so závislosťou.
Váš mozog na drogách: Alkohol
Duchovné aspekty a kresťanské pohľady na alkohol
Kresťanské náboženstvo vo väčšine denominácií nezakazuje pitie alkoholu, ba dokonca ani jeho predaj. V každom prípade však apeluje na miernosť a zodpovednosť. Alkohol ako taký nie je démonom; kľúčový je postoj človeka k nemu. Ak je a zostane iba chvíľkovým spríjemnením, prečo nie. No ak sa to s ním preháňa a stáva sa to opakovane, je na mieste zdvihnúť varovný prst.
Ako sa teda vyrovnať s bolesťou, ktorú spôsobil alebo spôsobuje blízky človek? Problematika je veľmi komplexná. V tejto súvislosti sa často spomína odpustenie, a áno, je dôležité odpustiť. Mnohí však majú k odpusteniu až odpor, najmä preto, lebo sa s ním spája viacero nepravdivých mýtov. Odpustenie však neznamená zabudnúť ani poprieť, že sa stalo zlo. Vôbec to neznamená ospravedlniť dané zlo. Odpustenie je často zdĺhavý a náročný proces, no už nastúpiť na túto cestu znamená cestu k vnútornej slobode a pokoju. Ježiš svojich učeníkov pozýva na cestu odpustenia, pretože ak ja neodpustím, ani Nebeský Otec neodpustí. Nie že by Boh nechcel, ale pre môj zablokovaný postoj sa mi nedostane odpustenia. Je to ako keby si niekto pred slnečnými lúčami dobrovoľne zatiahol rolety vo svojej izbe a žil v tme.
Odpustenie si netreba predstavovať ako niečo, že teraz budem s daným človekom udržiavať kontakt alebo dokonca srdečný vzťah. Ide skôr o to, že prenechám spravodlivosť Bohu. Pomôcť môže aj dobré spoločenstvo, kde človek môže bezpečne zdieľať svoju bolesť. Zdieľaný kríž sa ľahšie nosí. Pripomína to situáciu, kedy Šimon pomáhal Ježišovi niesť kríž. Každý človek by mal mať takýchto Šimonov, ktorí mu pomôžu.
Mať v rodine závislého môže byť šanca - šanca ako sa vytrénovať v láske. Takéto situácie môžu byť rebríkom do neba. Je totiž ľahké milovať tých, ktorí sú nám príjemní a sympatickí. No mať rád toho, kto je mi nesympatický, to je výzva ako sa pripodobniť Bohu. Pretože Boh miluje každého rovnako - dobrých aj zlých. Boh pozýva k tomu, aby sme sa modlili a žehnali aj tým, ktorí nám nie sú vždy príjemní. Aj svätý Pavol v Liste Rimanom 12,14 povzbudzuje: "Žehnajte a nepreklínajte!" Mať rád však neznamená zakrývať si oči pred pravdou alebo obhajovať neresť. Láska s pravdou ide ruka v ruke. Niekedy je riešením doslova zbaliť kufre a utiecť preč.
Kresťan by nemal zámerne vyhľadávať bolesť. Boh totiž nechce zlo, no dopúšťa ho, aby vychovával a viedol človeka do plnej blaženosti. Ježiš neprišiel odstrániť kríž, ale dať mu zmysel. Bolesť má v živote človeka veľký zmysel - robí ho citlivým na bolesť iných. Ten, kto prežíva akúkoľvek bolesť, môže byť vnímavý na bolesť toho druhého. Nemali by sme automaticky čakať, že Boh uzdraví všetky naše zranenia. Aj Ježiš po zmŕtvychvstaní mal na sebe rany, ktoré sa stali prameňom spásy pre celý svet. Naše rany sa môžu stať svetlom a povzbudením pre druhých, ak tieto zranenia spojíme s Kristovým utrpením.
V tomto článku sa zámerne snažím vyhnúť slovu "alkoholik," pretože podľa mňa má negatívny podtón. Nechcem nikoho odsudzovať, pretože súdiť má právo iba Boh. Chápem však, že niekto môže pociťovať voči danému človeku hnev, odpor až nenávisť. No aj človek so závislosťou má neodňateľnú dôstojnosť, ktorú do každého z nás vložil Boh. Cirkev jasne rozlišuje medzi človekom a jeho konaním. Odsudzuje hriech, nie hriešnika. Boh pripomína, že nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (porov. Ez 33,11).
V konečnom dôsledku aj závislý človek v alkohole len zapĺňa existenciálnu prázdnotu. Tú prázdnotu, o ktorej hovoril kedysi svätý Augustín: "Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe." Ak sa človek snaží naplniť túto prázdnotu niečím iným, metaforicky to pripomína "vykopať si popraskané cisterny, ktoré vody nemôžu udržať" (porov. Jeremiáš 2,13).
Šalamúnova spoveď v knihe Kazateľ nám ponúka zaujímavý pohľad: "Vymyslel som si, že svoje telo budem osviežovať vínom, moje srdce sa však bude riadiť múdrosťou. Chopím sa i hlúposti, až kým neuvidím, kde je pre ľudských synov to dobro, ktoré majú robiť pod nebom počas svojho života." Takmer vo všetkých svetových jazykoch by sme našli obdobu ľudovej múdrosti, podľa ktorej je „oheň dobrý sluha, ale zlý pán“. Myslím, že o víne by sme mohli tvrdiť to isté.
V tejto Šalamúnovej spovedi sa nedá nevšimnúť si určitú iróniu. Akoby sa divil sám sebe: „Ako som mohol so svojimi skúsenosťami a znalosťami urobiť takú pochabosť? Ako som si vôbec mohol myslieť, že mi opíjanie prinesie šťastie? Veď obyčajný sedliacky rozum hovorí, že je to hlúposť!“ Počas svojho „výskumu“ Šalamún pil iba najkvalitnejšie nápoje a vína tých čias. Neskôr túto cestu k šťastiu zhodnotil ako hlúposť. Napočudovanie, ani len nenaznačil, že by víno bolo cestou k pravde a múdrosti.
Väčšina ľudí v našom okolí vníma alkohol ako súčasť života, pričom podľa niektorých vedcov alkohol dokonca človeku prospieva. Aj sám Šalamún skúšal „svoje telo osviežiť vínom“, no v závere tohto experimentu musel iba konštatovať, že je to „hlúposť“. Alkohol je jedna z tolerovaných drog a každý rok zabije tisícky ľudí. Ničí rodiny, veľkému percentu detí urobí peklo zo života. Je to smutná skutočnosť, ale biznis je biznis. A tak „víno“ tečie prúdom ďalej.
Prosba o prirodzenú radosť, ktorá nie je závislá od množstva alkoholu v krvi, je univerzálnym volaním po vnútornom naplnení a spokojnosti, ktoré presahujú fyzické pôžitky.
