Slovensko má bohatú a dlhú históriu pestovania viniča a výroby vína, ktorá siaha tisícročia dozadu. Archeologické nálezy svedčia o tom, že už v 6. až 7. storočí pred naším letopočtom vinohradníctvo na tomto území pestovalo keltské obyvateľstvo. Títo prví vinohradníci nielenže pestovali vinič, ale vyrábali z neho víno, ktoré následne vyvážali ako luxusný tovar do severnejších oblastí. Tento raný rozvoj vinohradníctva pokračoval až do 13. storočia, kedy pohromu v podobe ničivého vpádu Tatárov zmenil obraz krajiny a väčšina dovtedajších vinohradov bola zničená.
Obnova a rozkvet v stredoveku
Nový impulz pre vinohradníctvo prinieslo 15. storočie s príchodom kolonizátorov. Na západe sa usadili Nemci a na území dnešnej oblasti Tokaj prišli Taliani. Títo noví obyvatelia priniesli so sebou nielen nové techniky a znalosti, ale aj nové odrody viniča, čo viedlo k mimoriadnemu rozkvetu pestovania viniča. V tomto období sa vinohrady vyskytovali takmer na celom území Slovenska, s výnimkou Oravy. Okrem dnes známych oblastí ako Malokarpatská, Južnoslovenská, Stredoslovenské, Nitrianska, Východoslovenská a Tokaj, sa vinice nachádzali aj na Liptove (Ružomberok), na Spiši (Levoča), na severovýchodnom Slovensku (Prešov, Bardejov) a na mnohých ďalších miestach. Napriek tomuto rozsiahlemu rozšíreniu, až 70 % celkového množstva vína predaného na Slovensku pochádzalo zo západného Slovenska a Hontu.
Bratislava: Kolíska slovenského vinárstva
Mimoriadne postavenie v tomto období mala Bratislava, predovšetkým vďaka svojej strategickej polohe na Dunajskej obchodnej ceste, ktorá slúžila ako dôležitá trasa pre obchod s vínom. Bratislava je považovaná za najstaršiu vinohradnícku obec na Slovensku, pričom písomné záznamy o pestovaní viniča v jej okolí siahajú až do rokov 997-1038. Štatistiky z začiatku 15. storočia, konkrétne z roku 1435, poukazujú na významnú vinohradnícku komunitu v Bratislave. V tomto roku bolo zaevidovaných 474 vinohradníckych rodín, ktoré vlastnili 2 003 viníc rozložených na 114 vinohradníckych záhonoch. Títo vinohradníci vyprodukovali v spomenutom roku neuveriteľných 226 952,5 okovov vína, čo zodpovedá približne 15 356 hektolitrom vína podliehajúceho desiatkovej dani.
Táto produkcia podporila vznik tradície platenia rôznych daní, vrátane deviatkov, desiatkov a pozemkových daní z viníc a produkcie, ktoré smerovali mestám a panovníkom. Hospodárska aktivita spojená s vinohradníctvom zároveň napomáhala rozvoju remesiel. Do konca 15. storočia sa v Bratislave a jej okolí etablovali vinohradnícke cechy, vzniklo právo výčapu a dedili sa zvyky pestovania a výroby vína, čím sa položili základy pre budúci rozvoj vinárskeho priemyslu.
Vrchol a ústup vinohradníctva
V druhej polovici 16. storočia dosiahla výroba vína na našom území impozantné čísla, pohybujúce sa medzi 650 až 700 tisíc hektolitrami vína ročne, pri vtedajšom počte obyvateľstva približne 1 milión. Neskôr, v 16. a 17. storočí, však nastal ústup od takto rozsiahleho geografického rozloženia vinohradníctva. Pravdepodobne pod vplyvom rastúcej nerentability a meniacich sa ekonomických podmienok sa vinohradníctvo začalo sústreďovať do užších regiónov, ktoré sú známe aj v súčasnosti. Začiatkom novoveku sa vinohradníctvo na Slovensku rozvíjalo už v obmedzenom regióne.
Pokles vo vinohradníckej produkcii pokračoval po celý 18. a 19. storočie. K tomuto útlmu prispeli aj novozavedené choroby viniča, ako peronospóra, a škodcovia, predovšetkým fyloxéra, ktorá spôsobila obrovské škody na európskych viniciach. Situácia sa nezlepšila až do 20. rokov minulého storočia, počas obdobia hospodárskej krízy a medzivojnového obdobia, ktoré trvalo až do 60. rokov.
Kolektivizácia a moderné výzvy
Najväčší plošný rozvoj vinohradníctva sa zaznamenal v 60-tych až 80-tych rokoch 20. storočia. Toto obdobie však bolo poznamenané kolektivizáciou a masovou produkciou, ktorá často nebrala ohľad na kvalitu vína. V porovnaní s rokom 1945, kedy sa vinič pestoval na ploche 15 250 hektárov, vzrástli pestovateľské plochy v roku 1985 na 32 140 hektárov. Avšak za posledných dvadsať rokov zaznamenalo vinohradnícke odvetvie značný prepad v plošných výmerách, pričom súčasná zberová plocha predstavuje len necelých 10 000 hektárov.
[ENG] Degustátorská elita príde hodnotiť víno na Slovensko - Danubewine.sk
Príbeh Orešianskeho vinohradníctva
Intenzívne vinohradníctvo v obci Orešany, aj napriek tomu, že vinohradníctvo v podhorských regiónoch bolo zavedené dlho, má svoj začiatok v roku 1356. Uhorský kráľ Karol Robert Anjou daroval svojej ovdovenej švagrinej Margite, dcére rímsko-nemeckého kráľa Henrika, do užívania obce v podhorí od Modry po Smolenice. Kňažná Margita, ako rodená Nemka, si bola vedomá významu vinohradníctva a rozpoznala potenciál miestneho podhoria. S cieľom maximálne využiť zverené majetky, povolala z nemecko-francúzskych krajov, konkrétne z Lotrinska, skúsených vinohradníkov, ktorých usadila v jednotlivých obciach podhoria. Títo kolonisti priniesli so sebou najkvalitnejšie odrody viniča a ich úsilie sa rýchlo pretavilo do úspechu. Už koncom 14. storočia sa Orešany, v maďarskom znení označované ako Dios-Orešany, uvádzajú ako Nemet Dios - Nemecké Orešany, čo svedčí o rastúcom vplyve nemeckého etnika v oblasti.
V 16. storočí vlastnili mnohé vinohrady v orešianskom podhorí trnavskí mešťania, pričom ešte viac ich bolo v Dolnoorešianskom chotári, kde vlastnilo vinohrady aj samotné mesto Trnava a jeho inštitúcie. Mesto tam dokonca malo svojho "perega" (z nemeckého Bergmeister) ako dozorcu nad vinohradmi, ktorý bol niekde nazývaný aj vinohradnícky richtár. Urbársky súpis z roku 1614 poskytuje výstižný prehľad o vlastníctve. Podľa neho vlastnilo 122 poddanských domácností obce 236 vinohradov a mali zemepánovi odviesť spolu 288 okovov vína (1 okov ≈ 53-54 litrov). Zároveň 23 trnavských občanov a inštitúcií vlastnilo v orešianskom podhorí 68 vinohradov a mali odviesť zemepánovi 180 okovov vína. Medzi obyvateľmi obce najviac vinohradov vlastnil bývalý trnavský občan Martin Zilagy. Veľkosť vinohradu sa vtedy vykazovala počtom "kopáčov" - jeden celý vinohrad mal kapacitu na 8 kopáčov. Menšie vinohrady sa vykazovali zlomkami (1/2, 1/4, 1/8, prípadne 1/16). Už v tom čase boli orešianske vinohrady značne rozdrobené. Z celkového počtu poddanských domácností len 53 vlastnilo vinohrady na 1 a viac kopáčov.
Vinohradníctvom sa obyvatelia obce nezaoberali primárne pre osobnú spotrebu, ale ako prostriedok na získanie finančných prostriedkov na splácanie poddanských ťarží. Svedčí o tom list z roku 1624, kde obyvatelia Orešian žiadali zemepána o odklad splátky panskej dane s odôvodnením: "…lebo vinohrádky nám pochybili". Posledné roky 16. a začiatok 17. storočia boli pre orešianske vinohradníctvo najpriaznivejšie. Vtedy sa malokarpatské vína vo veľkom vyvážali na Moravu, do Čiech i Poľska. Orešianske víno bolo cenené pre svoju kvalitu. Historik Jedlička citoval listinu z roku 1579, ktorá uvádzala, že chýrne víno sa dorába na Oberberku a Nechtaku. Orešianske víno bolo obľúbeným nápojom aj u šľachty a feudálnej spoločnosti, čo potvrdzuje aj "Inventúra likavského hradu z roku 1619", kde sa okrem tokajského vína uvádza aj 15 sudov orešianskeho vína (318 okovov).
Ďalšie roky priniesli stavovské povstania a tragické turecké plienenie, ktoré zničilo celé dediny a odvlieklo tisíce poddaných do zajatia. Ešte pred úplným spamätaním sa z tejto kataklizmy, v roku 1702, vypuklo povstanie Fraňa Rákocziho, ktoré prinieslo nové plienenie, migráciu a devastáciu hospodárstva. Orešianske vinohradníctvo sa len pomaly stabilizovalo. Napriek týmto útrapám sa objavuje priaznivý posudok o orešianskom víne. Slovenský polyhistor Matej Bel napísal o orešianskom víne: „Vinum nobilissimum, et salubre o deo, ut Rhenania, optiom suo iure antefaret posse videatur,“ čo v preklade znamená: Orešianske víno je lepšie od samého porýnskeho.
V ďalších rokoch zápasilo orešianske vinohradníctvo s rôznymi problémami. V polovici minulého storočia začali na európske trhy prenikať francúzske a talianske vína. Zrušenie poddanstva síce odstránilo určité tlaky na drobných roľníkov, ale zároveň prinieslo istú stagnáciu do hospodárskej sféry. Ako napísal historik Jedlička, orešianski vinohradníci začali do vinohradov vysádzať ovocné stromy, čím sa značne znižovali výnosy. Zemepán gróf Jozef Pálffy však koncom storočia doviedol do Orešian šikovného vincúra menom Póka.
Uhorská vláda začiatkom deväťdesiatych rokov 19. storočia intenzívne podporovala obnovu vinohradníctva. V Orešanoch bola na tzv. Rajčuri vybudovaná škôlka na pestovanie amerických podnoží. Vincúr Póka a vtedajší správca školy Suhaj učili mladých chlapcov a mužov štepiť vinič. Aj keď väčšina vinohradov podľahla skaze, podarilo sa zachovať mnohé osvedčené odrody, čím sa udržalo orešianske vinohradníctvo.
Výzvy 20. storočia a súčasnosť
Sotva sa vinohradníctvo začalo opäť rozvíjať, vypukla prvá svetová vojna. Po jej skončení trvalo istý čas, kým sa obnovilo. Socialistické vlády prvej Československej republiky neboli naklonené poľnohospodárstvu ani vinohradníctvu. V 30. rokoch bolo v Horných Orešanoch 270 držiteľov vinohradov s výmerou od 50 do 1000 štvorcových siah, pričom väčšina mala výmeru okolo 600 siach. V chotári sa nachádzalo 140 katastrálnych jutier vinohradov. Dorábalo sa približne 50 % červeného vína, ktoré bolo najproduktívnejšie a najhľadanejšie. Cena vína v tomto roku klesla na 3 Kčs za liter u výrobcu, zatiaľ čo daň z vína (akcíz) sa zvýšila zo 60 halierov na 1,60 Kčs za liter. Výrobca mal nezdaniteľnú čiastku 200 litrov.
Dušou orešianskeho vinohradníctva v tomto období bol Ľudovít Horvát, ktorý v roku 1929 založil vinohradnícky spolok s 36 zakladajúcimi členmi. Spolok napomáhal otváraniu "viech", kde členovia predávali víno z vlastnej úrody. Slobodný výčap vína vo vieche bol povoľovaný finančnými orgánmi na dobu 14 dní. Finančné orgány, prezývané "financi", vykonávali prísnu kontrolu, navštevovali vinohradníkov po vyžmýkaní hrozna a zapisovali zásoby vína. Niektorí občania sa snažili množstvo vína zatajiť, čo viedlo k častým kontrolám za asistencie žandárov.
Ľudovít Horvát bol od roku 1907 členom Úverného družstva a od roku 1927 aj členom jeho predstavenstva. Po založení vinárskeho spolku sa stal jeho predsedom. Za jeho pôsobenia sa orešiansky vinohradnícky spolok stal členom Vinohradníckeho družstva v Pezinku, ktoré v roku 1936 zriadilo svoju filiálku. Úverné družstvo v obci vybudovalo obytný dom s pivnicami na víno. Vinohradnícky spolok pretrvával aj počas druhej svetovej vojny, s Ignácom Halenárom ako ďalším predsedom, ktorý zabezpečoval nákup postrekových látok a iných potrieb v režijných cenách. Sústavným delením sa výmery jednotlivých vinohradov umenšovali, a v roku 1955 bolo v obci 295 držiteľov.
V súčasnosti sa vinohradníctvo na Slovensku zameriava na obnovu a modernizáciu. Príkladom je vinárstvo Naše Vinohrady, ktoré obhospodaruje 150 hektárov vlastných vinohradov v Strekovskom vinohradníckom regióne. Ich cieľom je pestovať vlastné, zdravé hrozno tradičných odrôd vhodných pre danú oblasť, a vyrábať kvalitné slovenské vína za prijateľnú cenu, ktoré nesú "pečať miesta", kde sa zrodili. Vína z tohto vinárstva sú určené pre každého milovníka vína a sú vhodné aj pre ľudí s histamínovou intoleranciou.
Súčasná vidiecka krajina, vrátane vinohradníckych oblastí, prechádza transformáciou. Miestami sa objavujú nové technológie a prístupy, ako napríklad vodozádržné opatrenia, ktoré majú zabrániť erózii pôdy a zadržiavať vlahu. Staré, hlboko zakorenené vinice sú prvým krokom k výrobe dobrého vína, ktoré je výsledkom tímovej práce ľudí vo vinici a pivnici.
V súvislosti s históriou pestovania viniča v Novohrade, písomné záznamy siahajú do stredoveku. Pred útokom fyloxéry sa v celej Novohradskej župe pestovalo 12 802 katastrálnych jutier vinohradov, po jej ústupe zostalo len 132 k.j. V roku 1720 bolo napríklad v Bušinciach 11 kopáčov vinohradov. Pre zaujímavosť, denné mzdy pracovníkov vo vinohrade pred prvou svetovou vojnou boli nízke: deti zarábali 50-100 halierov, ženy 1-1,50 koruny a muži 1,50-3 koruny. Napriek tomu, že Novohradská župa nepatrila medzi najvýznamnejšie vinohradnícke oblasti, nadšenci sa intenzívne venovali pestovaniu hrozna a výrobe vína. V roku 1780 napísal pán Tóth Prónay z Malých Zlievce knihu o pestovaní hrozna a výrobe vína, ktorá mala slúžiť najmä chudobnejšej časti vinohradníkov.
Dnes sa vinohradníctvo na Slovensku snaží o obnovu a rozvoj, pričom mnohé vinárstva sa zameriavajú na tradičné odrody a udržateľné postupy. Cieľom je zachovať bohaté dedičstvo a zároveň prinášať na trh kvalitné vína, ktoré odrážajú charakter regiónu a odhodlanie vinárov.