„Milana Rúfusa majú radi všetci vnímaví ľudia,“ povedala mi kedysi v redakcii Literárneho týždenníka Dana Podracká. Na otázku, prečo je tomu tak, podala presvedčivú odpoveď v deň majstrových 80. narodenín 10. decembra 2008 v nádhernej eseji Milan Rúfus, alebo bytie v jazyku, v ktorej odkrýva tri podoby lásky u Rúfusa - charitas, eros a agapé. Preto vyznieva nanajvýš prirodzene, keď Daniel Hevier na otázku SME „Ako sa lúčite s Milanom Rúfusom?“ dňa 12. januára 2009 odpovedal: „Milan Rúfus vošiel do tkaniva spoločnosti aj pre tých, ktorí nečítajú poéziu, ba vôbec nečítajú.“ Jeho slová otvárajú dvere k hlbšiemu pochopeniu nielen Rúfusovej tvorby, ale aj jeho vnímania sveta, ktoré sa nečakaným, no o to silnejším spôsobom prelína s metaforou vína a jeho zrodu.
Básnik v dialógu so slovom a svetom
Hevierove spomienky na Rúfusove materiály, výstrižky z novín a rozhovory, nám vykresľujú chronologický obraz umelca prostredníctvom titulkov jeho diel a vyjadrení. Tieto „rúfusovské materiály“ svedčia o neustálom dialógu básnika s realitou: „Prežívam, premýšľam, tvorím“, „Váha básnického slova“, „Byť trikrát človekom“, „O prameni, z ktorého pijú studne“, „Báseň je bytosť“, „Aj tým, čo básne nečítajú“, „Ja sa len rozprávam s tým, čo žijem“, „Slovo je úlomok z veľkého ticha“, „Zobúdzanie dospelých“, „Detstvo je ladič klavírov“, „Nad Žalmami a „piesňou ťažkých krídel““, „Len schody chrámové sú slová“, „Hrozno musí do prešu, aby sa stalo vínom“, „O umení, filozofii a živote“, „Dobro treba tlačiť hore svahom“, „Strážim ľudský sen“, „Báseň, to je spoveď“, „Báseň je zjednotením človeka s Tajomstvom…“ Každý z týchto titulkov je akoby malým vinohradom, z ktorého dozrievalo ovocie jeho myšlienok.
V Tr. Tepliciach otvorili Literárnu jar, o Milanovi Rúfusovi rozprávala jeho manželka 11.3.2024
Výššia prostota ako cieľ a cesta
Kľúčovou myšlienkou, ktorú si Hevier podčiarkol v rozhovore z roku 1981, je Rúfusov pohľad na „súčasnú poéziu“ a „stav vyššej prostoty“. Rúfus odpovedal: „Stav vyššej prostoty je niečo, k čomu sa treba dobojovať. Poctivou hrou. Je to čosi ako vyznamenanie za vynikajúcu prácu, za autentický život, postoje v ňom, za vášeň hľadania, za túžbu po poznaní, za schopnosť osobnej pokory voči faktu, úcty k nemu. Na to všetko treba najprv hodne žiť, hľadať a zápasiť, milovať, radovať sa, trpieť.“ Táto cesta k prostote je metaforicky podobná zrodu vína. Hrozno, napriek svojej prirodzenej kráse, potrebuje čas, starostlivosť, tlak lisovania, fermentáciu a zrenie, aby sa premenilo na komplexný nápoj. Podobne aj básnik, cez „hodne žiť, hľadať a zápasiť“, cez emócie a skúsenosti, dosahuje „vyššiu prostotu“ svojho slova. Rúfus zdôrazňuje, že to nie je dar z neba, ale výsledok dlhej cesty: „Nesmrteľné skladby Mozarta dieťaťa, básne šestnásťročného Rimbauda - to je výnimka, meraná dimenziami prinajmenšom jedného storočia. Pravidlom však je, že oná vyššia prostota prichádza až po rozsiahlej skúsenosti a v závere existenčného oblúka.“
Generačné skúsenosti a úcta k bytostnému
Rúfus nečakal vyššiu prostotu od mladých, skôr sledoval „precitlivenej autoštylizácii ozajstným svárom ducha a pálením tela“. Vidí to ako prirodzený vývoj: „Poetika sa vyvíja. Deti prerastajú svojich rodičov. Žiaci prekonávajú svojich učiteľov.“ Napriek tomu, že ho „kolotoč nevyspytateľnej človečiny“ často vedel rozladiť, „nesršal hnevom, nedokázal ublížiť, akoby stelesňoval staré talianske príslovie: „Všetko pochopiť znamená všetko odpustiť.““ Jeho prístup k mladším kolegom nebol „moralizujúci“, skôr s „fenomenálnou skromnosťou“ žartoval na vlastnú adresu. Uznával individualitu, pretože „umenie poznáva intuíciou.“
Liptovský pôvod a nadčasová poctivosť
Rúfus vyrástol z „liptovského chlapca, zrasteného detstvom s ťažkým údelom svojich (i našich) predkov. Ťažkým, a predsa takým krásnym životom, vyvzdorovaným na poctivý spôsob.“ Tento princíp „poctivosti i v často špinavej osudovej hre a nepoddajnosť tlaku“ si priniesol do Bratislavy a preniesol ho do globálnych dimenzií. Napriek tlaku z každej strany, „s partajou bol nekompatibilný a voči jej ideológii inertný.“ Jeho cesta „uchom ihly, zvaným prostota“ viedla „vo vyššej letovej hladine.“ Generační druhovia ho vnímali ako básnika „citovej výchovy v epoche ideologického chladu.“
Svedectvo o ľudskosti a pravde
Rúfus prežíval utrpenie iných s veľkou účasťou. Spomienka na návštevu Ladislava Novomeského po prepustení z väzenia mu vyvolávala zimomriavky: „Takmer som ho nespoznal. Uvidel som, akú trosku urobilo z človeka väzenie a mučenie.“ Tieto skúsenosti ho naučili vidieť do podstaty vecí. „Rúfusovi išlo vždy o pravdu. Úplnú. Obnaženú. Preto nemohol byť „režimistom“, ale musel byť a aj bol kritikom nešvárov každého režimu.“ Radšej sa však hlásil k slovu „svedok“. Jeho tematická paleta sa rozširovala, kládol otázky humanizmu a civilizácie, vyjadroval obavy o druhých: „Nie som k vám hrubý, iba sa o vás bojím.“ Stál pri historických skúškach národa a „vždy videl za roh.“
Medzi tradíciou a inováciou: Slovenskí vinári a ich cesta
Príbeh Milana Rúfusa, básnika hľadajúceho vyššiu prostotu, sa nečakane spája s cestou slovenských vinárov, ktorí podobne, každý po svojom, hľadajú dokonalosť vo svojom remesle. Toto spojenie nie je náhodné, pretože obaja, básnik aj vinár, pracujú s esenciou, s tým, čo je skryté pod povrchom.
Vínom po stopách Milana Rúfusa: Príbeh vinára „Lojza“
Jeden z prvých vinárov, ktorí sa po roku 1989 začali profesionálne venovať vínu, je známy ako „Lojzo“. Jeho príbeh je odrazom tradície, poctivosti a neustáleho hľadania kvality. „Keď sa uzavrie život básnika, otvára sa jeho dielo,“ povedal Daniel Hevier o Rúfusovi. Obrazne povedané: „hrozno sa premenilo na víno. Značky Rúfus. Povedal by som, že prívlastkové - neskorý zber z vyberaných bobúľ.“ Táto metafora dokonale vystihuje aj cestu „Lojza“, ktorý strávil „doslova celý život“ vo vinohradoch. Jeho „chuťové poháriky boli preslávené v celom bývalom Československu“ a dodnes zostáva „žijúcou vinárskou legendou nielen na Záhorí, ale na celom Slovensku.“
Jeho začiatky v Radimove, kde už ako šesťročný okopával vinohrady, boli formované snom mať „svoj vinohrad a svoju búdu.“ V časoch, keď diaľkové štúdium vinohradníckej školy bolo možné len pre členov strany, mu bola cesta odopretá. Napriek tomu si v roku 1975 prenajal a neskôr odkúpil vinohrad s búdou v Skalici. V roku 1979 sa stal vedúcim mestských vinohradov, ktoré mali pôvod v 50. rokoch.
Tradičné postupy v kontrastoch modernej doby
„Lojzo“ si pamätá časy, keď sa víno robilo tradične, „presne tak, ako sme ho robili pred rokmi. Sú stále čisté, bez nejakých prídavkov… žiadne taníny, žiadne chipsy, nič. Klasika.“ V 80. rokoch, keď „chodil po školeniach i po svete a mal potrebu všetko nové skúšať,“ si vyskúšal „všetky možné technológie - tak vo vinohradoch, ako aj vo výrobe.“ Dnes však s nostalgiou spomína na minulosť, keď víno bolo „úplne čisté. Také sme ho pili. Bola tam len síra a nič viac, žiadne voňavky, nič.“
Kontrastuje to s dnešnou realitou: „dnes je to samá chémia - navoňané, „nabombované“. Len aby to voňalo a bolo to „ľúbivé“.“ Aj móda „barikových vín“, ktoré „Lojzo“ ako prvý robil na Slovensku už v roku 1983, dnes vníma kriticky: „Ľudia to nevedia, ale dub je vo svojej podstate agresívny. Je jedovatý a všetko to ide do vína. Aj z toho sú všetky tie rakoviny a podobne.“
Slovenské vinohradníctvo na križovatke: Objem verzus kvalita
„Slovensko mávalo 65-tisíc hektárov vinohradov, dnes ich máme 8,“ hovorí s bolesťou v hlase. Napriek tomu „nemá kto to hrozno kúpiť.“ Veľkí výrobcovia uprednostňujú lacné dovozové vína pred lokálnym hroznom, pričom „Trávia národ a vôbec sa za to nehanbia.“ Tento stav je pre neho „veľmi“ zarmucujúci. Do vinárstva sa naviac montujú veľké firmy ako J&T a Penta, čo predpovedá temnú budúcnosť pre malé vinárstva.
Skalický rubín a umenie poctivého vinárstva
Jedným z najslávnejších vín zo Skalice je „Skalický rubín“, ktorý má základ vo Frankovke modrej (70%), doplnenej o Portugal a Svätovavrinecké. Vďaka Dr. Pavlovi Blahovi sa preslávil už začiatkom minulého storočia, keď ho odporúčal na chudokrvnosť a predával sa v pražských lekárňach. „Skalický rubín“ si zachováva „veľmi vysoký obsah antioxidantov.“ Unikátna fľaša je navrhnutá podľa rotundy sv. Juraja v Skalici.
„Lojzo“ zdôrazňuje, že „s vínom sa treba poláskať, treba ho milovať.“ Víno by mal robiť len ten, kto má rád prírodu, kto k nemu má vzťah a cíti, že „aj ten vinohrad a aj to víno je živý tvor.“ Jeho prístup je založený na budovaní vzťahu so zákazníkmi, ktorí pijú jeho víno „už roky“ a „bez problémov, bez bolestí hlavy.“
Shebo Winery: Rodinná tradícia a moderný pohľad
Vínom sa venuje aj rodina Šebo z Modry, kde tradícia vinohradníctva siaha hlboko do minulosti. Eduard Šebo, zakladateľ vinárstva, pociťuje, že „vo vinici som doma.“ Aj keď „je to často fyzická drina, pre mňa je to krásny duševný relax.“ Jeho manželka sa k vínu „pričuchla“ až neskôr, no neľutuje, že ju „víno si ma takto našlo.“
Synovia Karol, Michal a Ján, spolu s Richardom Gažom a Dávidom Nemčekom, pokračujú v rodinnej tradícii s moderným prístupom. Michal študuje vinohradníctvo a vinárstvo, Ján sa venuje manažmentu. Motto Shebo Winery znie: „Vo vode môže každý uvidieť len svoju tvár, ale vo víne môže uvidieť srdce druhého.“
Orientácia v slovenskom vinárstve: Apelácie a kvalita
Pre spotrebiteľa, ktorý chce podporiť slovenské vinárstvo, je kľúčové „preštudovať“ etiketu. „Najviac o kvalite vína vie napovedať jeho tzv. apelácia, ktorá označuje konkrétnu oblasť či región, kde sa víno pestuje a vyrába.“ Slovensko je rozdelené do šiestich vinohradníckych oblastí: Malokarpatská, Južnoslovenská, Stredoslovenská, Nitrianska, Východoslovenská a oblasť Tokaj.
Každá apelácia má vplyv na spôsob pestovania, odrody, zber a technologické postupy. Víno s chráneným označením pôvodu je najkvalitnejšie. Kategórie ako Kabinetné, Neskorý zber, Výber z hrozna, Bobuľový výber, Hrozienkový výber, Cibébový/botrytický výber, Ľadové víno a Slamové víno odrážajú rôznu úroveň cukornatosti a kvality hrozna.
Tokajské víno: Perla slovenských viníc
Mimoriadne obľúbené a ocenené po celom svete je „Tokajské víno.“ Ide o slávnostné dezertné víno, ktoré má pôvod v Maďarsku, ale aj na Slovensku. Zaujímavý je proces výroby, pri ktorom sa hrozno postihnuté hnilobou mení na sladké bobule (cibéby). Tieto sa fermentujú v hlinených nádobách „kvevri,“ čo umožňuje pomalú fermentáciu a zrenie. Chuť zahŕňa tóny medu, exotického ovocia, orechov, citrusových plodov a korenia. Tokajské vína sú klasifikované podľa množstva sladkosti, označované ako 3 až 6-putňové víno, kde „putňa“ je drevená nádoba s objemom 20-25 kg cibéb.
Talianska perspektíva: Rozmanitosť a tradícia
Pre hlbšie pochopenie sveta vína je zaujímavé pozrieť sa aj na taliansku vinársku kultúru, ktorá je „zakorenená v štruktúre talianskej kultúry a života.“ Taliani používajú až 605 druhov hrozna a každá talianska oblasť má svoje špecifiká.
Systém apelácií, ako DOC, DOCG a IGT, pomáha rozlíšiť kvalitu. DOCG je považované za vyššiu záruku kvality ako DOC, s prísnejšími pravidlami výroby. Hoci talianske vína sú známe svojou rozmanitosťou, najväčší podiel produkcie tvoria vína z hrozna Sangiovese, Montepulciano a medzinárodného Chardonnay.
- Severozápad Talianska: Regióny ako Piemont (známy pre Barolo a Barbaresco z hrozna Nebbiolo), Lombardia (Franciacorta), Ligúria a Emilia-Romagna (Lambrusco). Piemont je obzvlášť cenený pre svoje vína, pričom Barolo je často nazývané „kráľom vín.“
- Severovýchod Talianska (Tre Venezie): Veneto (najväčší producent DOC vín), Trentino-Alto Adige a Friuli-Venezia Giulia. Veneto sa vyznačuje modernou efektivitou a rastúcim exportom.
- Centrálne Taliansko: Toskánsko (domov Chianti, Brunello di Montalcino, Vino Nobile di Montepulciano), Umbria a Marche. Toskánsko je bezpochyby najznámejším regiónom, s jeho malebnou krajinou a ikonickými vínami.
- Južné Taliansko: Sicília, Apúlia, Sardínia, Kalábria, Basilicata a Kampánia. Tieto regióny sú známe produkciou veľkých objemov vína, pričom kvalita sa postupne zlepšuje. Sicília je domovom silnej Marsaly a Pantelleria, ale aj jemného Etna Rosso. Kampánia, s vulkanickou pôdou v okolí Vezuvu, produkuje vína ako Falanghina a Aglianico.
Víno ako zrkadlo života
Či už ide o poéziu Milana Rúfusa, alebo o umenie slovenských a talianskych vinárov, spoločným menovateľom je hľadanie autenticity, poctivosti a „vyššej prostoty.“ Víno, rovnako ako dobrá báseň, nie je len nápoj, ale odraz života, práce, vášne a hlbokého pochopenia sveta. Je to proces, ktorý si vyžaduje čas, trpezlivosť a úctu k tomu, čo nám príroda dáva. „Hrozno musí do prešu, aby sa stalo vínom,“ rovnako ako básnik musí prežiť, aby vytvoril dielo, ktoré rezonuje s dušou.