Alkohol. Pre mnohých neodmysliteľná súčasť spoločenských udalostí, relaxu či dokonca každodennej rutiny. Pre iných zas temná studňa, z ktorej sa len ťažko uniká. Príbehy ľudí, ktorí sa s ním rozhodli skoncovať, sú často plné bolesti, ale aj nádeje a sily. Tento článok sa snaží osvetliť rôzne aspekty života s alkoholom a bez neho, od osobných skúseností až po širšie spoločenské vnímanie.
Od študentských čias k uvedomeniu si problému
„Nie, vôbec nepijem alkohol. To znamená ani kvapku, žiadne príležitostné pitie ani pohárik vína na návšteve. Vôbec nič, ani na ochutnanie, ani na štrngnutie. Nikdy.“ Tieto slová odzrkadľujú súčasný postoj mnohých ľudí, ktorí sa rozhodli pre život bez alkoholu. Avšak cesta k tomuto rozhodnutiu často nie je priamočiara. Mnoho z nich, ako napríklad rozprávačka v úvode, má za sebou minulosť, kde alkohol zohrával významnú rolu. „Na vysokej škole som však toho popila celkom dosť,“ priznáva. „Peťo hovorieval, že treba všetko vypiť, aby neostalo našim deťom.“ Táto mentalita, kde sa pitie považovalo za súčasť zábavy a uvoľnenia, bola kedysi rozšírená.
Napriek tomu, že alkohol často nechutil, konzumoval sa pre pocit šťastia, bezstarostnosti a pre „krajší svet ako ten každodenný, bez stresov, napätia či starostí.“ „Jednoducho ostalo len to dobré. Všetci sme sa ľúbili, objímali sme sa.“ Bol to však len dočasný únik, ktorý so sebou prinášal nepríjemné následky. „Na ten bolehlav potom sa ale netešil nik a vytriezvenie nebolo bohviečo.“ Ranné predsavzatia o konci s pitím sa často rozplynuli pri ďalšej príležitosti k „uvoľneniu a zábave.“ Konzumácia tvrdého alkoholu a jeho následné zapíjanie nealkom boli bežnou praxou.
Prvý zlomový moment nastal, keď si rozprávačka uvedomila, že ju priateľ stretol v meste triezvu, čo naznačovalo problém. „Bol to taký prvý moment, keď som si uvedomila, že ak to je pravda, tak niečo nie je v poriadku.“ Snaha vyhovieť okoliu a predísť tomu, aby bola považovaná za „divnú,“ ju viedla k tomu, že si vždy niečo dala, hoci frekvenciu výrazne obmedzila. Posledná kvapka padla pred piatimi rokmi, na oslave narodenia dieťaťa. Hlavným dôvodom pre trvalé abstinovanie sa stalo tehotenstvo. Zmena postoja a uvedomenie si, že jej život a jej rozhodnutia sú jej vlastné, jej umožnili žiť podľa svojich predstáv, aj keď sa na ňu okolie pozerá „trošku čudne.“
Alkoholizmus: Viac než len nedisciplinovanosť
Spoločnosť má k alkoholu často „zmierlivý a často aj povrchný, nekriticky pozitívny postoj.“ Potenciálna nebezpečnosť tejto látky však presahuje závislosť. Alkohol zasahuje do telesného aj duševného zdravia. „Jeho obeťou sa môže stať nielen duševné zdravie, ale aj rôzne telesné orgány a orgánové systémy či fyziologické funkcie.“ Poškodzuje tráviaci trakt, pečeň, cievny systém, srdce, obličky, mozog a nervovú sústavu.
Argument, že „trošku červeného vína je dobré na krvinky,“ je často len zámienkou milovníkov vína. Hoci niektorí lekári v minulosti obhajovali malé dávky alkoholu ako liek, „samoliečba“ alkoholom je mimoriadne nebezpečná. Alkoholizmus je komplexná duševná porucha, ktorú mnohí nesprávne hodnotia morálne ako „nedisciplinovanosť.“ Avšak aj zakladateľ protialkoholických záchytných staníc, Jaroslav Skála, ho považoval za chorobu i nedisciplinovanosť zároveň. Práve preto je potrebná neustála abstinencia a práca na sebakontrole.
Za vznik závislosti je zodpovedný nielen pacient, ale aj celá spoločnosť, ktorá je k alkoholu „až príliš tolerantná.“ Prejavom závislosti je „baženie po alkohole, teda silná túžba alebo pocit pudenia užívať alkohol.“ V začiatkoch môže konzumácia vyvolávať „pozitívnu emocionálnu odozvu, nazývanú aj pocitom odmeny, prípadne odstraňovať nadmerné úzkosti a obavy.“ Postupne sa zvyšuje tolerancia a potreba zvyšovať množstvo alkoholu na dosiahnutie žiadaného účinku.
Abstinenčné príznaky a zmena hodnôt
Stav odvykania je sprevádzaný nepríjemnými „abstinentskými príznakmi“: nepokoj, úzkosť, vnútorné napätie, trasenie, depresívna nálada, nespavosť, nechutenstvo, nevoľnosť až zvracanie, zvýšená srdcová frekvencia a krvný tlak. V neskoršom štádiu jedinec požíva alkohol najmä preto, aby týmto symptómom predišiel. V prospech pitia zanedbáva iné potešenia, záľuby a záujmy. Jeho „hodnotový rebríček je oproti niekdajšiemu stavu úplne prevrátený.“ Ambície a sny sa vytrácajú a nezriedka premýšľa nad samovraždou.
Závislosť nepostihuje len jedinca, ale celé rodinné systémy. „Trpia ním teda (neraz omnoho viacej ako sám pacient) aj najbližší príbuzní, partneri, pričom najviac ubližuje deťom.“ Vzťahové putá sa uvoľňujú a rodina ako základná bunka spoločnosti je ohrozená. Pacient sa z rodiny vyčleňuje, prejavuje sa u neho agresívne správanie zamerané na najbližších.
Ako som prekonala alkoholizmus | Claudia Christian | TEDxLondonBusinessSchool
Cesta k liečbe a abstinencii
Liečba závislosti od alkoholu má za cieľ zastaviť pitie a dosiahnuť trvalú abstinenciu. Kľúčová je „psychoedukácia pacienta,“ teda oboznámenie sa s charakterom závislosti a cestami von. Pacient musí závislosť prijať a pochopiť. Pomôcť môže akútna hospitalizácia na psychiatrickom oddelení, tzv. detoxikácia, kde sa organizmus zbavuje alkoholu a pozornosť sa sústreďuje na celkový stav pacienta a jeho motiváciu na ďalšiu liečbu.
Neraz je potrebná aj farmakoterapia na zníženie chuti na alkohol a zmiernenie abstinenčných prejavov. Po akútnom pobyte nasleduje liečba v špecializovaných pracoviskách, ktorá trvá 10 až 12 týždňov. Pacient sa učí „so svojou závislosťou narábať, rešpektovať ju, no zároveň prekonávať.“ Pracuje na obnovení sebaúcty a osvojuje si pravidlá abstinencie, aby sa vyhol rizikovým situáciám.
Po absolvovaní liečby je nevyhnutná abstinencia s pomocou naučených pravidiel. Dôležitú úlohu zohrávajú kluby abstinentov, stretnutia anonymných alkoholikov a iných svojpomocných skupín. Treba sa vyhýbať rizikovej spoločnosti a v kritických chvíľach sa zveriť niekomu blízkemu alebo kontaktovať odborníka. Riziko recidívy je celoživotné, nakoľko závislosť podmieňujú nezvratné zmeny v mozgu.
Príbehy z praxe: Radoslav, Jana a ďalší
Príbehy ľudí, ktorí prešli liečbou, sú svedectvom náročnosti, ale aj možnosti zmeny. Radoslav (62) z Trnavy sa po sedemnástich rokoch abstinencie delí o svoju skúsenosť. V jeho rodine bol alkohol tolerovaný, otec bol alkoholik a brat kvôli problémom s alkoholom spáchal samovraždu. Radoslav dlho neveril, že má problém, pripisoval mu dokonca energiu a chuť do života. Po prvom liečení sa vrátil k pitiu, ale nakoniec si uvedomil hĺbku svojej závislosti. „Keď som bol triezvy, nič sa mi nechcelo, bol som bez nálady, pohárik zo mňa spravil aktívneho a človeka s chuťou do života.“ Po druhom liečení v roku 2005 už nepije. „Idem životom krok po kroku, z týždňa na týždeň a sám seba presviedčam, že alkohol už jednoducho nepotrebujem.“ Vymizli pocity menejcennosti a nadbytočnosti, napravil si vzťahy so synom a dcérou.
Jana žije v Bratislave a jej život bol dlhé roky ovplyvnený alkoholom. Pila od 19 rokov, pričom závislosť sa u nej prejavila už v tínedžerskom veku. V jej rodine sa bežne popíjalo, dokonca aj deťom sa podával tvrdý alkohol. „Keď som mala 13 rokov, prvýkrát ma hospitalizovali s bulímiou. K alkoholu sa mi pridružila aj porucha príjmu potravy a s ňou spojené depresie.“ Alkohol jej slúžil ako „barlička, aby som vedela komunikovať,“ neskôr ako „falošná odvaha riešiť problémy.“ Pre alkohol prišla o rodinu aj partnerov. Po opakovaných pokusoch o liečbu, vrátane pobytu na psychiatrii, si uvedomila, že alkoholizmus je choroba, ktorú musí riešiť. „Od 19 rokov si nepamätám deň, keď by som nepila. Možno okrem detoxikačných pobytov v nemocnici.“ Dnes úspešne abstinuje a venuje sa osvete.
Ďalšie príbehy, ako napríklad ten od Michaely Duffkovej, najpopulárnejšej českej abstinentky, alebo ženy, ktorá začala piť už počas základnej školy a dnes úspešne abstinuje viac než jeden a pol roka, ukazujú, že cesta von z alkoholovej pasce existuje. Tieto príbehy sú často sprevádzané aj bojom s inými závislosťami či psychickými problémami, ako sú poruchy príjmu potravy, depresie či úzkosti.
Spoločenské vnímanie a prevencia
Na Slovensku „prevláda akési nepísané spoločenské nastavenie, že ‚sa nepatrí nepiť‘.“ To vytvára nepriaznivé podmienky pre abstinentov a ľudí, ktorí chcú prestať piť. „V obci, kde je na každom kroku krčma, nemajú problém tí, čo v nej sedia, ale ten, ktorý sa vrátil z liečenia.“ Slovensko patrí medzi európske krajiny s vysokou spotrebou alkoholu na obyvateľa.
Odborníci zdôrazňujú, že alkoholizmus je choroba, nie len slabosť. Hoci dedičnosť môže hrať rolu, oveľa významnejšie sú „sociálne dedičstvo, návyky z detstva, to, ako problémy riešili naši rodičia.“ Prevencia by mala začať už v rodine a škole. Dôležité je naučiť deti rozpoznávať riziká a vybudovať si zdravé mechanizmy na zvládanie stresu a problémov.
Pre tých, ktorí bojujú so závislosťou, je kľúčové priznať si problém a vyhľadať odbornú pomoc. „Cesta za triezvym životom nie je jednoduchá, no oplatí sa na ňu vykročiť.“ Aj keď sa mnohí obávajú recidívy, zmena postoja, práca na sebe a podpora okolia môžu viesť k plnohodnotnému životu bez alkoholu. „Ja som sa potom rozhodla, že sa pôjdem liečiť,“ hovorí jedna z respondentiek. „Po niekoľkých týždňoch vytriezvenia som si sama uvedomila, čo všetko ma to pitie stálo, a že nechcem, aby ma to stálo ešte niečo navyše.“
Zmena životného štýlu, objavenie nových záujmov a radosti z malých vecí, ako napríklad manželkin úsmev, môžu nahradiť prázdnotu po alkohole. „Teraz ma potešia maličkosti, neočakávam veľké veci a som spokojný.“ Táto novonájdená spokojnosť a sebavedomie sú najväčšou odmenou na ceste k životu bez alkoholu.