Keď som niekde počula, ako majú niektoré ženy problémy s manželmi alkoholikmi, vravela som si, aké mám šťastie, že to nemusím riešiť. Môj muž si občas nejaké to pivo dal, ale nikdy ho ani pohárik navyše nijako nezmenil. Naopak, bol často skôr roztomilý. Ale poslednou dobou sa stáva agresívnym. Volám sa Margaréta a mám 38 rokov. Manžel je o dva roky starší, máme spolu už dospelú dcéru, pred pár mesiacmi mala devätnásť a presťahovala sa k svojmu priateľovi. Po práci si zašiel s kolegami na pohárik, najskôr ich vypil viac, než zniesol, a po návrate domov sa dosť nevyberaným spôsobom navážal do dcérinho priateľa, ktorý bol u nás na návšteve. Dokonca som si myslela, že sa na neho vrhne a jednu mu vrazí. Pritom ho dobre pozná, dcéra je s ním už dva roky a dosť často boli spolu aj u nás doma, s čím manžel nikdy nemal problém. Lenže v ten večer si asi chcel niečo dokazovať, kládol mu nezmyselné otázky, bolo to hrozne trápne a nakoniec ho od nás s revom vyhodil. Dcéra pochopiteľne odišla s ním a za dva dni sa k nemu presťahovala. A tak je to poslednou dobou stále.
Zmena správania: Od roztomilosti k agresivite
Manžel nepije nejako často, nechodí domov opitý, nemyslím si, že by bol tým klasickým typom alkoholika, akurát sa veľmi zmenil, keď si vypije viac. A bohužiaľ tá zmena je už pre mňa neúnosná. Manžel sa chce hádať, kričí a niekedy je aj agresívny. Teda voči mne nie, nikdy si na mňa nedovolil vztiahnuť ruku, agresívne sa chová k cudzím ľuďom. Ale čo ja viem, ako to bude v budúcnosti. Brali sme sa veľmi mladí, keď som čakala dcéru. Po jej narodení sme nejakú dobu bývali u manželových rodičov, ale nerobilo to dobrotu. Našťastie sa nám podarilo zohnať cenovo prijateľné bývanie a mohli sme žiť sami. Boli to krušné začiatky, ale rada na ne spomínam. Akurát sme si neužívali ako naši vrstovníci. Bála som sa, že manžel mi bude utekať za kamarátmi, predsa len, keď sa dcéra narodila, mal sotva 21 rokov. Keď dcéra trochu vyrástla, občas nám ju ustrážili babičky, a my tak mohli vyraziť za zábavou. Manžel, ale ani ja sme nikdy neabstinovali, a keď sa náhodou stalo, že sme toho vypili trochu viac, správali sme sa obaja k sebe pekne. Manžel bol vždy taký roztomilý, stále mi vyznával lásku. Vôbec si to nedokážem vysvetliť.
Trebárs sme nedávno boli s priateľmi v reštaurácii, kamarát oslavoval štyridsiatku. Jedlo sa, pilo, bola skvelá zábava a môj muž sa zrazu z ničoho nič začal navážať do človeka, ktorý sedel vedľa pri stole. Vraj sa na mňa stále pozerá a žmurká na mňa. Ale to nebola pravda, ten človek mal nejaký tik, čo sa neskôr vysvetlilo, ale na neskutočný trapas bolo zamiesené. Manžel sa chcel biť, že si vraj nenechá „robiť“ do svojej ženy. A takých príkladov by som mohla nájsť viac. On je schopný sa hádať kvôli čomukoľvek, už mal problémy so susedom, s ktorým sa stretol v reštaurácii, kvôli futbalu - každý fandí inému mužstvu. Tiež sa skoro pobil kvôli politike. Bohužiaľ to občas zažijem aj ja sama. Keď je manžel, ako hovorím pripitý, má koľkokrát hádavú náladu, chce riešiť blbosti, chytá ma za slovo. Našťastie nepije až tak často a tiež nie vždy, keď si dá občas po práci pivo, je opitý. Stane sa to napríklad raz alebo dvakrát do mesiaca, ale aj tak ma to hrozne štve. Nechápem, prečo ho alkohol tak mení, prečo sa správa inak ako predtým, keď mal trochu vypité. Kde sa v ňom berie tá agresivita? Kde mám istotu, že ju raz neobráti aj voči mne? On tvrdí, že je to nezmysel, že mne by nikdy neublížil, že ma má rád.
Anonymní alkoholici: Spoločenstvo hľadajúce pomoc
Spoznali sme sa náhodou, keď sme v Komárne organizovali diskusiu Denníka N. V tej istej budove sa práve konalo stretnutie miestnej skupiny Anonymných alkoholikov. Akčná päťdesiatnička Jana pri prosbe o rozhovor najprv váhala. „Neviem, či vám dokážem úplne vysvetliť, čo znamená byť závislý od alkoholu, keď ste to nezažili,“ povedala. „Alkoholika dokáže naozaj pochopiť len iný alkoholik.“ Nakoniec súhlasila. V rozhovore opisuje, ako sa vinou alkoholu rozviedla a stratila kontakt s dcérou, ako dvakrát absolvovala protialkoholickú liečbu a čo jej najviac pomáha v tom, aby bola už 11 rokov triezva. „Ja som jedna z tých ‚vyvolených‘, ktorí sa už nikdy nenaučia piť kontrolovane. Zárukou triezvosti pre mňa je, že si nikdy nesmiem dať ani ten prvý pohárik.“
Dôvodov, prečo človek začne piť, môže byť veľa. Jana v minulosti nemala zjavný dôvod na rozvinutie závislosti. Mala pekné detstvo, dobrú prácu, dobrého manžela. Spolu s manželom viedli aktívny spoločenský život, kde sa vždy pilo, a ona to jednoducho neustriehla. Vtedy to bolo skôr víkendové pitie - išli si niekam sadnúť s priateľmi alebo išli na návštevu a vždy sa pilo. „Neviem, možno som tomu len nevenovala pozornosť,“ priznala. Jana zdôrazňuje, že ak človek sám neprešiel závislosťou, nedokáže si predstaviť, čo to znamená. Aj ju sa mama pýtala: „Nemôžeš prestať aspoň kvôli dcére?“ Ale ona to nedokázala. Je to závislosť. Keď jej manžel povedal, že sa s ňou rozvedie, lebo je alkoholička. Aj ona sama to už trochu šípila, ale alkoholik si veľmi ťažko priznáva, že má s pitím skutočný problém.
Jana bola dvakrát na liečení. Prvýkrát krátko po rozvode, keď jej rodičia zistili, že ich zať mal zrejme pravdu, a šupli ju do liečebne v Hronovciach. Vtedy si tam akurát dobre oddýchla. Pamätá si, že tam išla kompletne nastajlovaná, namaľovaná, v sukničke, čižmičkách - akoby išla na nejaký konkurz. A keď tam videla tie ženy - v Hronovciach sa liečia rôzne psychiatrické diagnózy -, hovorila si, že ona sem nepatrí. Prvé liečenie jej však nakoniec nepomohlo, lebo sa stále nepovažovala za alkoholičku. Po návrate chvíľu abstinovala, no po nejakom čase si dala jeden pohárik, a keď sa jej nič nestalo, dala si ďalší. Zrazu sa tak rozpila, že z toho skoro umrela. Vtedy už sama požiadala o pomoc. Na ten dátum nikdy nezabudne - 22. september.
Druhá liečba už zabrala? Áno, lebo už nechcela žiť tak ako predtým - žila sama, mala len fľašku, nič iné ju nebavilo. Už ju z toho chytali aj depresie. Rozvodom sa jej vlastne zrútil svet. Svojho muža milovala a sama by sa určite nerozviedla. Povedal jej, že ak neprestane piť, rozvedie sa s ňou. Inak vraj s ňou nemá žiadny problém. Zostala úplne sama. Dala od nej ruky preč. Hanbila sa za ňu, bola nahnevaná. S manželom sa rozvádzali, keď bola v kritickom veku - mala šestnásť. Keď zostala u otca, Jana to prijala, lebo vedela, že jej asi veľmi ublížila. Nechcela na ňu tlačiť, aby ju navštevovala. Dúfala, že ten čas raz príde, ale ak nie, musí sa s tým zmieriť.
Život po liečbe a cesta k triezvosti
Čo sa teda dialo po návrate z druhej liečby? Nebolo to ľahké. Šéfka ju, našťastie, prijala naspäť do práce. Spravila si pevný denný režim, naplánovala si vždy aj to, čo bude robiť večer po návrate z roboty. No ešte stále si naplno neuvedomovala, že jej najväčší problém je alkohol. Ľutovala sa. Myslela si, že bola dobrá zamestnankyňa, manželka, matka. Lenže jej okolie to vnímalo inak. Samozrejme, jej rodičia stáli celý čas pri nej, veľmi jej chceli pomôcť, ale nevedeli ako. Keď bola už rok triezva, v Komárne vznikala skupina Anonymných alkoholikov a jeden zo zakladajúcich členov bol manžel jej dobrej kolegyne. Zavolal jej a povedal, že vie o jej probléme a či by nechcela prísť na ich míting. Keď tam prišla, chytila ju panika - boli tam samí chlapi. Hovorila si, prečo sa len na to dala nahovoriť. Každý z tých chlapov, ktorých videla prvýkrát v živote, tam rozprával o tom, ako pil, ako si tým ničil svoje zdravie, ako tým trpela jeho rodina. Nechápala to. Veď človek to takto na rovinu nepovie ani u psychológa či psychiatra; skôr zatĺka alebo to zjemňuje, prikrášľuje. Nie hneď. Na prvom stretnutí síce povedala „volám sa Jana, som alkoholička“, no spravila to len preto, lebo si myslela, že sa to od každého automaticky očakáva. Najprv povedala len svoje krstné meno, ale jej sprievodca ju štuchol, že to nestačí. Povedala: „Keď to chcete počuť, tak to teda poviem - som alkoholička.“ Oni sa vtedy len pousmiali. Na treťom stretnutí.
Na začiatku boli štyria, no dva a pol roka bola v skupine jediná žena. Áno, ženy väčšinou pijú doma a potajomky. Vedia ženy alkoholizmus aj lepšie maskovať? Videl to, samozrejme, manžel. No keď sa človek rozpije, časom to už na sebe vidí aj sám. Naleje sa vodou, priberie, zdeformuje sa mu tvár. Darmo mohla byť nastajlovaná a namaľovaná, jednoducho to na človeku vidíte. Dnes jej už stačí jeden pohľad na človeka a hneď vidí, že má problém s alkoholom. Mejkapom to nezakryjete. Jana si vďaka tejto skupine mohla prečítať veľa literatúry, chodila aj na ďalšie stretnutia Anonymných alkoholikov v iných mestách a všade sa dozvedela niečo, čo sedelo aj na jej život. Keď tu niekto rozpráva o svojich pocitoch, presne vie, o čom hovorí; keď opisuje absťák, vie si to predstaviť, lebo to zažila. Vie, aké ťažké je neísť do obchodu a nekúpiť si fľašku. A nedať si. Keď išla na svoje druhé liečenie, vedela, že sa musí dať zavrieť. Musela sa nechať izolovať od prostredia, v ktorom žila. Lebo sama by to nedokázala. V jej slangu zvyknú hovoriť „padol som na dno“. Jej dno bolo vtedy, keď už nevedela byť ani s alkoholom, ani bez neho. Za šesť dní pitia sa vtedy neskutočne zhumpľovala - fyzicky aj psychicky. Áno. Nezastavilo ju vtedy nič - ani to, že mala dieťa alebo že sa o ňu báli jej rodičia.
V skupine hovoria, že alkohol je zákerný a zradný. Keď si ako alkoholik dáte jeden pohárik, nič sa vám ešte nestane. Ani keď si dáte druhý. No potom zrazu zistíte, že si už musíte dať ďalší. Jana je jedna z tých „vyvolených“, ktorí sa už nikdy nenaučia piť kontrolovane. Zárukou triezvosti pre ňu je, že si nikdy nesmie dať ani ten prvý pohárik.
12-krokový program a spoločenstvo
Mnohí poznajú spoločenstvo anonymných alkoholikov hlavne z amerických filmov a seriálov. Ide o 12-krokový program, ktorý funguje na celom svete - je jedno, či ste na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku alebo v USA. Tých dvanásť krokov slúži samotnému abstinujúcemu alkoholikovi, aby sa vedel vrátiť do normálneho života, aby dokázal fungovať. Na celom svete sa čítajú tie isté texty, len sú preložené do rôznych jazykov. Na záver sa číta modlitba vyrovnanosti, ktorú poznajú anonymní alkoholici po celom svete. V modlitbe sa síce spomína Boh, ale v tom význame, ako to chápe každý sám. Napríklad Jana vyrastala v ateistickej rodine a dodnes nie je veriaca. Pre ňu je tou vyššou silou skupina, to spoločenstvo, ľudia, s ktorými sa stretáva, lebo oni jej pomáhajú, keď má problém. Sú medzi nimi aj veriaci, ale aj ateisti. Ona ako neveriaca nemá problém s tým, keď sa na konci stretnutia pomodlia.
Ako to teda vyzerá, keď do skupiny príde niekto nový? Nepotrebujú nič špeciálne. Príde na míting, predstaví sa krstným menom a povie, že je alkoholik. Potom môže hovoriť, ale nemusí. U nich sa naozaj nič nemusí. Nie je tam žiadny vedúci, iba sa striedajú, kto bude mať počas stretnutia službu. Ten, kto je v službe, vedie míting, rozdáva úlohy, sleduje čas, aby sa vždy zmestili do hodiny a pol.
Väčšinou ide o ľudí, ktorí mali problém s pitím už pred začiatkom pandémie. Majú teraz aj dve veľmi mladé ženy, ešte nemajú ani 30 rokov. Tešia sa z toho, že prišli. Bohužiaľ, niektorí ich členovia na závislosť od alkoholu aj zomreli. Neuverili tomu, že naozaj zabíja. Mali napríklad krásnu mladú ženu, mohla mať asi 40 až 45 rokov, ktorú našli doma až po dvoch týždňoch. Keď sa nemohli stretávať, fungovali online. Často sú spolu aj na telefóne. Jednou zo zlatých myšlienok anonymných alkoholikov je, že keď ti je zle, choď na míting a keď sa tešíš, utekaj. Lebo alkoholik si vypije, či je smutný, alebo spokojný. Odkedy sa znovu stretávajú naživo, vždy sa snažia prekonať lenivosť a ísť. Nechávajú letáčiky o ich skupine u obvodných lekárov. V Amerike funguje aj systém sponzorov, teda skúsených abstinujúcich alkoholikov, ktorí sú oporou pre nováčikov. U nich to nie je veľmi rozvinuté, v Maďarsku však napríklad áno. U nich to počas pandémie fungovalo tak, že keď ste mali nutkanie vypiť si, zavolali ste ďalšiemu abstinujúcemu alkoholikovi. Nechcite si to vyskúšať, ale naozaj to funguje. Len si musíte vedieť od srdca povedať, že máte problém. Niektorí to, žiaľ, nedokážu. Majú napríklad kamaráta, ktorý už mohol byť deväť rokov triezvy. Liečil sa, chodil k nim do skupiny, potom do toho znova padol, znova sa liečil - a tak stále dokola. Raz im volala jeho manželka s plačom, nech jej poradia, čo má robiť, aby mu pomohla. Povedali jej, nech mu povie, že spolu volali, ale na míting musí prísť sám. Prišiel, ale zase len kvôli manželke. Nie kvôli sebe. Odvtedy sa už stihli rozviesť. Prestalo ju baviť dávať mu druhé šance.
Zrkadlo závislosti: Skutočné príbehy
Príbeh Margaréty nie je ojedinelý. Mnoho žien, ale aj mužov, sa stretáva s podobnými problémami. Príbeh alkoholičky Marcely, ktorý bol zverejnený v médiách, opisuje, ako sa začalo všetko s pohárom vína a skončilo prázdnou fľašou behom hodiny. Marcela, kedysi úspešná žena, si uvedomila, že jej pitie prerástlo do závislosti, keď si uvedomila, že alkohol je pre ňu riešením na všetky problémy. „Pomaly som si začala uvedomovať, že mám problém. Môj neutíchajúci smäd po víne, jeho chuť na mojich perách a jazyku, sa na mne začal škaredo podpisovať. Opúchala mi tvár, telo sa mi nalievalo vodou, puchli mi nohy, moje členky akoby sa hrali na schovávačku,“ opisuje. Zlomila si nohu, a práve vtedy, keď bola odkázaná na pomoc svojej mamy, sa ukázala pravá tvár jej závislosti. Mama, šokovaná množstvom prázdnych fliaš, jej dala ultimátum. „Tak a s týmto je koniec,“ povedala jej. „Dochľastala si. Moja dcéra nebude vyprázdňovať fľašky ako starý chlap, na to som ťa nevychovala,” tieto slová jej možno zachránili život.
Marcele pomohli odborníci a skupinové terapie. Aj keď dnes už úspešne abstinuje, uvedomuje si, že závislosť je celoživotný boj. „Tak to však je, závislosti sa človek nikdy nezbaví úplne a zároveň nikdy o sebe nemôže povedať, že sa vyliečil. Do konca svojich dní budem balansovať nad priepasťou, na dne ktorej je pohár vína,“ dodáva Marcela.
Ďalší príbeh, ktorý sa objavil v médiách, je príbeh Michaely Duffkovej, českej blogerky. Jej príbeh je dôkazom toho, ako tenká je hranica medzi bežným popíjaním a závislosťou, a ako sa problém môže rozvinúť tajne, najmä u žien. Michaela začala piť vo veľkom počas materskej dovolenky, keď sa cítila izolovaná a alkohol jej pomáhal "vypnúť" myšlienky. Jej manžel sa ju snažil upozorniť, ale ona problém dlho popierala. Nakoniec, keď nedokázala vytriezvieť niekoľko dní za sebou, vyhľadala odbornú pomoc. Absolvovala detox a následne stacionárnu liečbu, ktorá trvala štyri roky. Dnes je už dva a pol roka abstinentkou a aktívne hovorí o svojej skúsenosti, aby pomohla iným. Zdôrazňuje, že neexistuje bezpečná miera pitia a že najlepšou prevenciou je nepiť vôbec.
Príbeh Johnyho Peťku, herca a spisovateľa, zase ukazuje, ako alkohol dokáže zničiť talentovaného človeka. Johny začal piť už v puberte a jeho závislosť ho sprevádzala počas celej kariéry. Napriek viacerým liečebným pokusom a pokusom o samovraždu, sa mu podarilo nájsť cestu k triezvosti. Dnes je už šiesty rok triezvy a píše knihy o svojom boji so závislosťou, aby pomohol iným. Jeho príbeh je svedectvom o sile vôle a dôležitosti podpory okolia.
Tieto príbehy, hoci sú osobné a často bolestivé, nám ukazujú, že alkoholizmus nie je len problémom "ľudí na okraji spoločnosti". Je to choroba, ktorá môže postihnúť kohokoľvek, bez ohľadu na pohlavie, vek, sociálne postavenie či vzdelanie. Je dôležité o tejto téme hovoriť otvorene, búrať tabu a poskytovať podporu tým, ktorí sa s touto závislosťou potýkajú. Pre Margarétu, rovnako ako pre mnohých iných, je cesta k pochopeniu a riešeniu problému s alkoholom v rodine práve v uvedomení si vážnosti situácie a hľadaní pomoci.
tags: #alkoholizmus #skutocny #pribeh