Slovenský herec Stanislav "Stano" Dančiak bol osobnosťou, ktorá zanechala nezmazateľnú stopu v slovenskom divadle, filme a dabingu. Jeho odchod vo veku 75 rokov v noci na nedeľu v bratislavskej nemocnici predstavuje stratu pre celú kultúrnu obec. Dančiak, dlhodobo sužovaný zdravotnými problémami, najmä vážnou cukrovkou, ktorá si vyžiadala niekoľko operácií a napokon spôsobila oslepnutie, odišiel presne sedem mesiacov po svojom kolegovi a rovesníkovi Mariánovi Labudovi.
Herecký debut a cesta za slobodou
Dančiakov umelecký život je neoddeliteľne spojený s jeho kolegom a rovesníkom Mariánom Labudom. Spolu s ním zažil svoj veľký herecký debut vo filme Petra Solana "Kým sa skončí tá noc". Hneď po skončení Vysokej školy múzických umení (VŠMU) obaja vstúpili na dosky Slovenského národného divadla (SND). V 60. rokoch 20. storočia bolo neobvyklé, aby SND angažovalo študentov herectva, no Dančiak bol jednou z výnimiek.
"Naša generácia mala šťastie, pretože Slovenské národné divadlo bolo v 60. a 70. rokoch na vrchole," spomína sa v materiáloch. Dančiakove herecké začiatky siahajú až do roku 1963, kedy ho režisér Kornel Földvári prvýkrát režíroval v hre "Striptíz" na VŠMU. Už vtedy bolo zrejmé, že ide o "veľkého herca a veľkého komika".
Koniec 60. rokov priniesol pre mladých a zapálených hercov, vrátane Dančiaka, Labudu a Pavla Mikulíka, zásadné rozhodnutie. Vystúpili zo SND, aby sa stali súčasťou menšieho a slobodnejšieho Divadla na Korze. Kornel Földvári to v rozhovore pre Denník N komentoval: "Boli sme mladí, zapálení a vnútorne slobodní, vystrájali sme, ale vlastne sme sa politikou veľmi nezaoberali." Toto rozhodnutie bolo vtedajšej dobe nevídané a svedčilo o ich túžbe po umeleckej slobode. Po zrušení Divadla na Korze boli presunutí na Novú scénu, kde museli podstúpiť absurdný konkurz.
Komediálny génius a univerzálny talent
Stano Dančiak bol najmä pre svoj nepopierateľný komediálny talent. Jeho výkony v humoristických dielach boli nezabudnuteľné. Ukázal ho napríklad vo veselohre "Sebechlebskí hudci" (1975), v mnohých televíznych inscenáciách či v kultovom rozhlasovom sitcome "Lord Norton a sluha James" z 90. rokov, kde spoločne s Mariánom Zednikovičom predvádzali bravúrne "aristokratické" scénky.
Jeho humor bol podľa slov tých, ktorí ho poznali, "veľmi špecifický, nádherný, na ktorý sa nedá zabudnúť." Bol známy aj vďaka televíznemu cyklu "Bud bindi", slovenskej verzii populárnych "beanoviek" inšpirovaných postavou Rowana Atkinsona.
Dančiakov talent však presahoval komédiu. Bol vynikajúcim dabérom, ktorého hlas bol pre mnohých divákov a poslucháčov synonymom nezabudnuteľných postáv. Jeho majstrovstvo sa prejavilo aj v dabingovej postave Sama v rozhlasovej hre "Pán Prsteňov".
Politický komentátor Marián Leško, ktorý s ním dlhé roky účinkoval v televíznej relácii, zistil, že Dančiak bol okrem skvelého herca aj "vynikajúci imitátor, zabávač a glosátor. Ale predovšetkým prajný a dobrosrdečný človek."
Nezlomený duch tvárou v tvár nepriazni osudu
Napriek vážnym zdravotným problémom, ktoré ho trápili už dlhé roky, si Stano Dančiak zachoval húževnatosť a pozitívny prístup k životu. Diagnóza ťažkej cukrovky viedla k postupnému strate zraku, ôsmim operáciám a napokon k úplnému oslepnutiu v roku 2012. Choroba ho pripútala na invalidný vozík a neskôr ho potrápila aj mozgová príhoda, ktorá zasiahla jeho rečové centrum.
Napriek týmto prekážkam sa Dančiak nevzdával. "Život ide ďalej, a tak sa musíme naučiť žiť," vravel a texty sa učil z nahrávok. "Hrám to, čo mám naskúšané, a tam sa ako-tak orientujem." V divadle ho neodpísali a práve hranie ho držalo "mimo depresií". Divadlo považoval za dôležité, pretože podľa neho "dodáva národu odvahu vyjadriť sa. Posilňuje váš názor."
ČUKOTKA: Nejodlehlejší místo Ruska a jeho skryté rituály | Dokument 4K
Jeho túžbou bolo hrať až do konca života. Aj napriek tomu, že bol odkázaný na invalidný vozík a nevidel, dokázal sa postaviť na javisko. V predstavení "Aj kone sa strieľajú" si na doskách SND zahral po boku svojho priateľa Pavla Mikulíka, ktorý bol tiež pripútaný na vozík. Táto rola bola pre neho obrovskou psychickou vzpruhou.
Vtip a optimizmus aj v najťažších chvíľach
Aj v najťažších chvíľach si Stano Dančiak dokázal zachovať zmysel pre humor a optimizmus. Keď sa ho pýtali, ako sa má, vtipkoval: "Striedavo oblačno, miestami zamračené. Najvyššie denné teploty 36 až 38 stupňov. Slabý vietor južných smerov," čím odpútaval pozornosť od svojich zdravotných diagnóz.
Pred svojimi blízkymi sa snažil nepripúšťať si depresie. "Pomáha mi viera v Boha," povedal. Dokonca aj v roku 2009, keď bojoval so stratou zraku, dokázal s úsmevom poznamenať: "Veľmi by som si prial znova vidieť. Mám veľmi krásnu cvičiteľku Moniku, no ešte som ju nevidel."
Jeho manželka Darina mu bola obrovskou oporou. "Predtým sme si už rozumeli bez slov, teraz sme sa museli naučiť znova spolu hovoriť, a to obsažnejšie. Oveľa viac sa zhovárame," opísal ich vzájomné porozumenie v čase, keď stratil zrak.
Neľudské podmienky v zdravotníctve a pocit zrady
Napriek tomu, že Stano Dančiak patril k najvyššej elite slovenského divadelníctva, nebol ušetrený neľudských podmienok v slovenskom zdravotníctve. Počas svojich posledných chvíľ ležal so zápalom pľúc v prievane, s otvoreným oknom. Dokonca mu tam podali také jedlo, že sa začal dusiť. Tieto šokujúce správy naznačujú, že ani jeho postavenie ho neochránilo pred zanedbaním.
Jeho dcéra Zuzana sa naplno venovala tomu, aby mu v závere života zabezpečila dôstojnejšie podmienky. Podarilo sa mu premiestniť na áro, kde sa už cítil lepšie. Napriek tomu ho však trápil pocit zrady od kolegov. "Bolí ma, že nado mnou mávli rukou a berú ma už ako odpísaného. Iba Ferko Kovár sa občas, ak mu to čas dovolí, u nás zastaví," povedal s bolesťou v hlase.
František Kovář sa snažil zmierňovať tieto slová, no priznal, že návštevy kolegov neboli časté. "Myslím, že ho bolo pozrieť viac kolegov a nebol som úplne posledný… Píšte o ňom ako o veľkom, nadčasovom umelcovi. Bol to skvelý herec a úžasný človek. Také danosti má málokto," vyzval s úctou.
Odkaz a spomienky
Stano Dančiak zanechal po sebe obrovský odkaz. Jeho herecký talent, humor a ľudskosť si budú pamätať generácie. Hoci ho trápili zdravotné problémy a neľudské podmienky, nikdy sa nevzdal svojho umenia a svojej vášne. Jeho život bol dôkazom toho, že aj tvárou v tvár nepriazni osudu je možné zachovať si dôstojnosť, humor a lásku k životu.
Jeho odchodom sme stratili nielen výnimočného herca, ale aj človeka s veľkým srdcom, ktorý nás učil, že aj v najťažších chvíľach je dôležité myslieť pozitívne a nikdy sa nevzdávať.
