Jaroslava Hanušová (†66) bola osobnosťou, ktorá sa nezmazateľne zapísala do pamäte divákov vďaka svojej nezameniteľnej postave Jaruš v obľúbenom televíznom programe "Možná přijde i kouzelník". Jej život, plný zvratov, priniesol nielen úspechy na javisku a pred kamerou, ale aj hlboké osobné tragédie, ktoré ju napokon doviedli až na pokraj síl. Cesta od začínajúcej právničky a učiteľky v materskej škôlke k ikonickej komediálnej postave bola dláždená talentom, priateľstvom, ale aj neľahkými životnými skúškami.
Od paragrafov k prckom v škôlke: Nečakané začiatky
Málokto by si pomyslel, že Jaroslava Hanušová, známa svojím nezdolným humorom a energiou, pôvodne nemala v pláne stať sa komediálnou hviezdou. Hoci ju divadlo priťahovalo už od detstva a venovala sa rôznym literárno-dramatickým krúžkom, jej kroky po maturite neviedli priamo na herecké štúdiá. Namiesto toho sa rozhodla pre štúdium na právnickej fakulte. Na tejto ceste však vydržala len tri roky. Právne štúdium ju síce nakoniec nenadchlo, ale táto skúsenosť jej paradoxne poskytla jedinečný nadhľad, ktorý neskôr s takou gráciou pretavila do svojich televíznych vystúpení.
Po ukončení právnických štúdií sa Jaroslava Hanušová na osem rokov našla svoje uplatnenie ako učiteľka v materskej škole. Práca s deťmi ju naučila neoceniteľnej trpezlivosti a bezprostrednosti, ktoré sa neskôr ukázali ako kľúčové pri jej práci pred kamerou. Táto pedagogická etapa bola pre ňu zásadná. Neskôr, keď prišli na svet jej vlastné deti, musela sa učiteľskej kariére vzdať, čo ju však paradoxne nasmerovalo k jej osudovému stretnutiu s televíznym svetom.
Jiří Lábus ako osudový katalyzátor: Zrod Jaruš
Kľúčovým momentom v živote Jaroslavy Hanušovej bolo jej priateľstvo s Jiřím Lábusem. Dvojica sa poznala už od tínedžerského veku, keď obaja navštevovali Ľudovú školu umenia. Jiří Lábus, ktorý si bol vedomý jej komediálneho talentu, ju v 80. rokoch minulého storočia bez váhania "dotlačil" do svojej estrádnej šou "Možná přijde i kouzelník". Vďaka tomu sa zrodila postava Jaruš, ktorá si okamžite získala srdcia divákov. Jej ľudovosť, bezprostrednosť a nefalšovaná radosť zo života boli v ostrom kontraste s vtedajšími uhladenými televíznymi hviezdami.
Jaroslava Hanušová sa v prostredí "Kouzelníka" cítila ako ryba vo vode. Humor postavený na recesii, improvizácii a šialených nápadoch bol presne jej šálka kávy. Tradujú sa rôzne historky z tohto obdobia, ktoré svedčia o jej bezstarostnom prístupe k životu. Spomína sa napríklad stávka, že porodí dcéru priamo počas natáčania, alebo nápady na pomenovanie detí podľa alkoholických nápojov. Jaroslava Hanušová nebola len herečkou; bola živoucím dôkazom toho, že brať život príliš vážne je jedna z najväčších chýb, ktorú môže človek v tomto "slzavom údolí" urobiť.
Jaroslava HANUŠOVÁ.avi
Láska, rodina a náhle rozčarovanie
Osobný život Jaroslavy Hanušovej bol rovnako intenzívny ako jej profesionálna kariéra. Jej životnou láskou sa stal televízny režisér Jaroslav Hanuš, ktorý bol od nej o dva roky starší. Ich vzťah pôsobil na prvý pohľad ako harmonické spojenie dvoch umelcov. Spolu priviedli na svet tri deti - dcéry Kláru a Báru a syna Jaroslava. Zdalo sa, že ich rodinná idylka bude trvať večne. Manžel dokonca Jaroslavu Hanušovú obsadzoval do svojich projektov, ako napríklad do seriálu "Život na zámku", čím jej zabezpečil stálu prítomnosť v povedomí divákov.
Pod povrchom však idylka postupne strácala svoj lesk. Harmonická domácnosť sa začala meniť na "tichú domácnosť", ktorá napokon vyústila v definitívny rozchod. Pre Jaroslavu Hanušovú to bol obrovský šok. Verila, že spolu s manželom zostarnú a budú sa tešiť z vnúčat. Táto zrada ju zasiahla hlbšie, než bola ochotná priznať, a stala sa spúšťačom jej neskorších únikov z tvrdej reality. Rozvod bol pre ňu bolestivou ranou, ktorá ju poznačila na celý život.
Sklenka ako falošný priateľ: Útek pred realitou
Po odchode manžela sa Jaroslava Hanušová nedokázala vyrovnať so stratou a hľadala útechu tam, kde ju neraz nachádzajú ľudia v hlbokej kríze - v alkohole a cigaretách. Tieto návyky sa stali jej vernými spoločníkmi v boji proti samote a postupne sa začali neúprosne podpisovať na jej zovňajšku aj zdraví. Z kedysi upravenej a energickej ženy sa stala bohémska postava, ktorá rady lekárov ignorovala s rovnakým despektom ako zle napísaný scenár.
Jej životný štýl sa podobal jazde na horskej dráhe bez bŕzd. Ignorovanie cukrovky, ktorá jej bola diagnostikovaná, sa stalo jej denným chlebom. Napriek tomu, že jej telo vysielalo varovné signály všetkými možnými spôsobmi, odmietala sa vzdať svojich necností a pokračovala v nebezpečnej hre so svojím zdravím. Tento prístup sa jej bohužiaľ kruto vypomstil a osud jej vystavil účet, ktorý bol oveľa vyšší, než si kedy dokázala predstaviť.
Requiem za nohy: Krutá daň cukrovky
Rok 2013 znamenal pre Jaroslavu Hanušovú absolútny zlom, bohužiaľ v tom najhoršom možnom slova zmysle. Cukrovka si vyžiadala svoju krutú daň. V októbri prišla o jednu nohu a len o pár týždňov neskôr musela podstúpiť amputáciu aj tej druhej. Táto tragédia ju pripútala na invalidný vozík. Bola to obrovská rana pre niekoho, kto bol zvyknutý na slobodu pohybu a nezávislosť. Zrazu sa v mnohých ohľadoch stala závislou od pomoci druhých.
Aj v tejto zlomovej situácii sa však ukázalo, že jej kolegovia a priatelia majú srdce na pravom mieste. Nenechali ju padnúť úplne na dno. Usporiadali finančnú zbierku, vďaka ktorej jej zaobstarali invalidný vozík. To jej umožnilo aspoň čiastočne fungovať vo svojom byte, ktorý sa stal jej posledným útočiskom. Napriek pretrvávajúcim bolestiam a finančnej tiesni si svoj typický sarkastický humor udržala až do posledných chvíľ, keď s nadhľadom komentovala svoje starnutie.
Aj keď sa jej život radikálne zmenil, jej blízki ju neopustili. Syn s ňou býval a dcéry ju pravidelne navštevovali, aby jej uľahčili jej neľahký úděl. Na verejnosti sa objavovala už len zriedka, výnimkou bol napríklad pohreb jej priateľa Miroslava Ransdorfa, kde sa objavila s kyticou v ruke. Bol to jeden z jej posledných verejných výstupov, ktorý ukázal, že aj napriek nepriazni osudu v nej stále driemala tá hrdá a svojbytná žena.
Posledná opona vo Vinohradskej nemocnici
Na začiatku roka 2016 sa zdalo, že sa jej zdravotný stav stabilizuje a Jaroslava Hanušová sa začína opäť zaujímať o dianie okolo seba. To dávalo jej rodine nádej. Žiaľ, jej telo bolo príliš vyčerpané dlhoročným bojom a stačil malý podnet, aby sa celý krehký mechanizmus jej organizmu definitívne zastavil. Po náhlom kolapse bola prevezená do pražskej Vinohradskej nemocnice, kde jej oslabený organizmus už nedokázal zmobilizovať sily na ďalší boj proti nevyhnutnému.
Jaroslava Hanušová zomrela 22. februára 2016, len tri dni pred svojimi 67. narodeninami. Zanechala po sebe prázdne miesto, ktoré nikto iný nedokáže zaplniť. Režiséri ako Zdeněk Troška na ňu spomínajú ako na neuveriteľne skromnú a pracovitú profesionálku, ktorá bola ochotná urobiť čokoľvek pre úspech filmu. Jej život bol dôkazom toho, že aj napriek svetlám reflektorov a potlesku publika, za každou slávnou tvárou sa skrýva človek s vlastnými radosťami, ale aj hlbokými žiaľmi.
Jej kolegovia a priatelia si ju pamätajú ako výnimočnú umelkyňu s jedinečným zmyslom pre humor, ktorá dokázala aj z vlastných životných pádov urobiť predstavenie, ktoré rozosmialo celé generácie. Osud sa s ňou síce nemaznal, ale jej odkaz žije ďalej prostredníctvom jej nezabudnuteľných rolí a spomienok tých, ktorí ju poznali.
Byt ako odraz vnútorného chaosu: Posledné roky v ústraní
Posledné roky svojho života trávila Jaroslava Hanušová v ústraní svojho pražského bytu. Tento priestor sa pod jej vplyvom postupne menil z kedysi útulného bývania na miesto plné smútku, zanedbania a rezignácie. Neskôr majiteľ bytu opisoval, ako sa z neho stala "zanedbaná kôlňa na drevo", kde špina a zanedbaná kuchyňa rozprávali príbeh o jej vnútornom stave a odstupe od sveta. Bolo to smutné svedectvo o tom, ako veľmi sa táto kedysi žiariaca hviezda vzdialila od reality.
Napriek tomu nebola úplne sama. Jej syn s ňou býval a dcéry ju pravidelne navštevovali, aby jej aspoň trochu uľahčili jej neľahký úděl. Na verejnosť už takmer nechodila. Jej životné krédo, ktoré vyjadrila v jednom z rozhovorov pre Prima Ženy, znelo: „Stáří beru takové, jaké je. Já vždycky říkám: Důchodkyně znamená být chudá, hladová a nedělat nic. Já hodně čtu a koukám se na televizi.“ Aj napriek krutým ranám osudu si zachovávala pozitívne naladenie a rada šprýmovala s ostatnými.
Práve jej schopnosť vidieť humor aj v tých najťažších situáciách svedčí o jej nezlomnom duchu. Aj keď sa jej život v posledných rokoch odohrával skôr v súkromí, jej odkaz ako umelkyne a ako človeka zostáva živý. Jej životný príbeh je varovaním, ale aj pripomienkou toho, že za každou verejne známou osobou sa skrýva človek s vlastnými bojmi a túžbami.
Filmové a divadelné míľniky: Od Slunce, seno po Činoherní klub
Hoci Jaroslava Hanušová debutovala v televízii v relácii "Možná přijde i kouzelník", jej kariéra sa postupne rozšírila aj do filmového a divadelného sveta. Na začiatku 90. rokov sa začali objavovať prvé filmové príležitosti. Režisér Zdeněk Troška ju obsadil do posledného dielu svojej populárnej trilógie "Slunce, seno, erotika", kde stvárnila jednu z pamätných postáv. Skvelé uplatnenie pre ňu našiel aj Filip Renč, ktorý ju obsadil do filmu "Requiem pro panenku" do úlohy sadistickej vychovávateľky.
Sama herečka však za vrchol svojej umeleckej kariéry považovala spoluprácu s pražským Činoherným klubom. Tu mala možnosť rozvinúť svoj talent v náročnejších dramatických úlohách a dokázať tak svoju všestrannosť. Jej herecká dráha bola plná kontrastov, od humorných postáv, ktoré jej priniesli popularitu, až po vážnejšie úlohy, ktoré ukázali jej hĺbku ako umelkyne. Jej schopnosť preniesť sa cez rôzne žánre a postavy svedčí o jej hereckom majstrovstve.
Aj keď ju zdravotné problémy v neskoršom veku prinútili ukončiť aktívnu hereckú kariéru, jej prínos českému filmu a televízii je nepopierateľný. Spomienky na jej nezabudnuteľné postavy a jej jedinečný humor zostanú navždy súčasťou českej kultúry.