História alkoholu je príbehom, ktorý siaha až do najstarších období ľudskej civilizácie. Jeho miesto a význam v spoločnosti sa vyvíjal spolu s históriou ľudstva, od rituálnych obiet bohom až po súčasné spoločenské a kultúrne prejavy. Tento článok sa ponorí do hlbín času, aby preskúmal, kto a kedy prišiel s prvými alkoholickými nápojmi a ako sa technológie ich výroby vyvíjali až do dnešných dní.
Počiatky fermentácie: Náhodný objav a prvé nápoje
Najstaršie zmienky o výrobe alkoholu sa tradujú až do neolitického obdobia (asi 10 000 - 8 000 rokov pred n. l.). Objav fermentácie bol pravdepodobne náhodným, a ľudia ho v tej dobe nevedeli úplne pochopiť. Postupne sa však naučili jeho účinky využívať k výrobe prvých alkoholických nápojov. Medzi prvé alkoholické nápoje možno jednoznačne zaradiť pivo a víno.
Prvé dôkazy o výrobe piva pochádzajú zo starovekého Blízkeho východu, kde sa z jačmeňa vyrábal nápoj s nízkym obsahom alkoholu. Pivovary v tejto dobe boli prevažne domáce a komunitné a často využívali prírodné kvasinky z prostredia. Takže proces výroby piva bol do značnej miery nekontrolovateľný a nápoj sa líšil svojím obsahom alkoholu, textúrou a chuťou. Najstaršie historické dôkazy o existencii piva sú staré už 5000 rokov. S najväčšou pravdepodobnosťou objaviteľmi piva boli Sumerovia žijúci na území Mezopotámie v 4. - 3. tisícročí pred n. l. Vtedajšie pivo nazývali „kaš“. Používali slad, ale nepoznali chmeľ, takže nahorklú chuť dodávali pivu opraženým chlebom v popole. Verejné výčapy piva sú doložené v Chammurapiho zákonníku z druhého tisícročia pred n. l. Sú v ňom uvedené aj tresty výčapníkom za nedočapované poháre a okrádanie zákazníkov - jednoducho ich hodili do vody, a keďže v tej dobe vedel plávať iba málokto, išlo o veľmi nepríjemný trest.
Víno sa začalo vyrábať o niečo neskôr a najstaršie dôkazy o jeho výrobe pochádzajú z regiónu moderného Iránu, datované okolo roku 2500 pred naším letopočtom. Zrod vína by sme mohli zadatovať do cca. roku 2500 pred naším letopočtom - do obdobia starovekého Egypta. Pestovanie viniča bolo rozšírené aj po celom Grécku. Veď pestovanie viniča a pitie vína bolo súčasťou gréckej kultúry. V starom Ríme sa pestovanie viniča a výroba vína rozšírili v 8. až 1. storočí pred n.l. Počas rímskych vojenských výbojov rozširovali rímske légie na príkaz panovníka pestovanie viniča a výrobu vína na všetkých obsadených územiach. Japonsko poznalo víno z ryže, mexickí Indiáni z agávy a Inkovia z kukurice. Vikingovia a Slovania poznali medovinu z kvaseného medu.
Stručná história alkoholu - Rod Phillips
Alkohol v starovekých civilizáciách: Od bohov k bežnému životu
V starovekom Sumeri a Egypte sa alkohol používal v náboženských rituáloch, na pohostenie bohov a ako súčasť každodenného života. V týchto civilizáciách vznikli aj prvé recepty na výrobu piva a vína. Tieto nápoje boli považované za dar od bohov. V egyptskom náboženstve sa víno pilo pri obradoch a obetiach, kde malo symbolický význam. Takisto v Mezopotámii bol alkohol súčasťou obetných rituálov, kde sa ponúkal bohom. V Egypte bolo víno, na rozdiel od piva, považované za luxusnejší nápoj. Bolo spojené s vyššími vrstvami spoločnosti, najmä s kráľovskými rodinami a bohatými elitami. Tiež sa využívalo ako súčasť náboženských rituálov. Egypťania prebrali a zdokonalili sumerské skúsenosti s varením piva, vynašli červené pivo (farbené plodmi mandragory).
V starovekom Grécku bolo víno kľúčovým nápojom. Gréci považovali víno za dar od bohov, najmä od boha Dionýza, ktorý bol bohom vína, zábavy a extázy. Tradičnou spoločenskou udalosťou, kde sa konzumovalo víno, bolo sympózium. Sympóziá boli miesta, kde sa ľudia stretávali, debatovali, spievali, tancovali a filozofovali. Pitie vína sa považovalo za spôsob, ako sa priblížiť bohom a podnetom pre hlboké filozofické debaty. Napriek veľkej obľube tohto nápoja, však, Gréci mali prísne pravidlá ohľadom jeho konzumácie. Víno sa nikdy nepilo v čistej forme, vždy sa riedilo vodou.
Rímska spoločnosť, rovnako ako v prípade tej Gréckej, spájala pitie vína s kultúrnymi, náboženskými a verejnými podujatiami. Rímsky boh Bacchus bol rímskym ekvivalentom gréckeho Dionýza a víno bolo tiež spojené s jeho kultom. Pilo sa v čistej neriedenej forme, a navyše, Rimania nemali prísne pravidlá týkajúce sa jeho konzumácie. To viedlo k vyššiemu stupňu opíjania, najmä medzi nižšími vrstvami. Pre Rimanov však víno nebolo len opojným nápojom. Éra antiky neznamenala pre rozvoj piva priaznivé obdobie. Rozšírila sa výroba vína z hrozna. Víno neskôr Gréci a Rimania rozšírili do celej Európy. Jedinú výnimku tvorili starí Germáni, ktorí varili pivo a do medoviny pridávali chmeľ. Pivári boli aj Kelti, Vikingovia, starí Fíni a Angličania.
Zrod destilácie: Arabi, Číňania a cesta do Európy
Prvé zmienky o vývoji destilácie sa objavujú už v stredovekom svete. Destilácia (proces získavania čistého alkoholu zo zmesi) sa najprv využívala v oblasti Perzie a Indie, kde sa vyvinuli techniky na výrobu alkoholických nápojov vyššej koncentrácie. Táto metóda výroby alkoholických nápojov sa neskôr rozšírila do Európy, kde sa stala základom pre vznik tvrdých alkoholických nápojov.
Ak sa domnievate, že s destiláciou prišli múdri Európania, ste na omyle. Podobne ako v prípade piva i vína sa za vynálezcami destilácie alkoholu musíme vydať na východ. S destiláciou alkoholu totiž ako prví prišli Arabi, zrejme v oblasti medzi riekami Eufrat a Tigris. Vraj to stihli ešte koncom prvého tisícročia nášho letopočtu. Výsledná tekutina im však neslúžila ku konzumácii, ale k lekárskym účelom a neskôr tiež k výrobe vonných esencií, ktoré sa v alkohole skvele rozpúšťali. Je to celkom paradox, lebo väčšine Arabom konzumácia alkoholu zakazovalo resp. zakazuje ich náboženstvo.
Kto je informáciou o vynáleze destilácie Arabmi prekvapený, mal by tiež vedieť, že aj samotné slovo alkohol pochádza z arabčiny a to zo slova AL-KAHAL, čo vieme voľne preložiť ako jemná substancia. Taktiež po svete koluje informácia, že nezávisle na Araboch vynašli destiláciu alkoholu taktiež Číňania. Ani im samozrejme destiláty neslúžili ku konzumácii, ale rovnako ako Arabi ich využívali k výrobe vonných esencií. Proces destilácie nebol cudzí ani Egypťanom, ktorí zas výsledný destilát používali ako podporu hoření v magických kuřidlech.
Hoci dnes takmer isto vieme, že umenie destilácie alkoholu sa dostáva do Európy až niekedy počas 11. a 12. storočia, nemôžeme nespomenúť jednu peknú, hlavne v Írsku tradovanú legendu, ktorá sa viaže k počiatkom histórie írskej whiskey. Tá hovorí, že tajomstvo výroby whiskey a teda aj procesu destilácie, Írom prezradil sv. Patrik, ktorý mal zase podľa inej legendy vyhnať z Írska diabla. Ak budete jednému či druhému veriť necháme na vás, dodajme však, že sv. Patrik, a to vieme celkom s istotou, počas 5. storočia položil v Írsku základy kresťanstva.
Ako už bolo spomenuté, je však ďaleko pravdepodobnejšie, že Európania spoznávajú proces destilácie alkoholu až počas 11. a 12. storočia, a to vďaka krížovým výpravám, ktoré viedli tiež na Blízky východ. Zprvu bola destilácia alkoholu doménou predovšetkým mníchov a alchymistov, pričom destilované nápoje slúžili ako liek pre dobré trávenie či krvný obeh. Až v období vrcholného stredoveku sa potom rozmáhajú súkromné a mestské pálenice. Zásadným počinom bol však vynález frakčnej destilácie počas v 13. storočí. Vďačíme za ňu alchymistovi Tadeu Alderottimu z talianskej Florencie. Zo začiatku destilácia prebiehala v sklenených nádobách až neskôr sa prechádza na medené nádoby, ako ich poznáme z nejednej pálenice whisky. Avšak aj Európania našli pre destiláty ďalšie využitie okrem konzumácie. Loupeživí Švédi totiž kupříkladu využívali vinnú pálenku (brandy) pri výrobe střelného prachu.
Vývoj výroby a spoločenský dopad
Výroba alkoholu sprevádza ľudstvo už niekoľko tisícročí. Proces spontánneho kvasenia však až o spoustu rokov neskôr doplnil proces destilácie, ktorý umožnil vyrábať alkoholické nápoje s vyšším obsahom alkoholu. Ako je známe, ani jeden výrobný proces nevyžaduje použitie destilačnej kolóny, postačí samotný kvasný proces, pri ktorom kvasinky premieňajú cukor na alkohol a oxid uhličitý. Kvasením však možno vyrobiť nápoj s obsahom približne 15% alkoholu. Pri vyššej koncentrácii etanolu kvasinky umierajú a už nie je nikoho, kto by obsah alkoholu v nápoji navýšil.
V priebehu času samozrejme dochádza k zdokonaľovaniu výroby destilátov, pričom pre modernú dobu je typická ich masová výroba. Ne v každej dobe však mali destiláty na ružiach ustlané. S rozvinutím ich výroby a konzumácie dochádza vo väčšine krajín k ich zdaneniu. Nájdú sa tiež obdobia, kedy je konzumácia destilátov a alkoholu všeobecne úplne zakázaná (napr. počas prohibície v USA). Zakazujú sa tiež konkrétne destiláty. Nejednoduchú históriu má třeba absint. Aj dnes je výroba destilátov regulovaná. Napríklad u nás je zakázané domáce pálenie. Za ďalšiu formu regulácie spotreby destilátov možno bezpochyby označiť už spomínané zdanenie. U nás pritom platí, že čím viac alkoholu destilát obsahuje tým vyššiu zaplatí výrobca, potažmo spotrebiteľ, spotrebnú daň z alkoholu.
Z histórie poznáme dve extrémne vývojové cesty spotreby alkoholických nápojov. Zatiaľ čo jednu z týchto krajností predstavuje prohibícia, čiže totálny zákaz výroby a spotreby alkoholu, je druhou krajnosťou v podstate neobmedzený rozvoj priemyslu alkoholických nápojov, vrátane významného dovozu tohto tovaru zo zahraničia. Ukazuje sa, že ani jeden z týchto extrémov nie je pre zdravý vývoj spoločnosti žiadúci. Prohibícia bola uzákonená v USA roku 1919. Obdobie prohibície v 33 štátoch USA sa definitívne skončilo v rokoch 1933-1935. Uvažovalo sa a podnes sa uvažuje, či sama prohibícia môže stačiť na vyriešenie problému alkoholizmu. Veď prohibičná vlna na prechodný čas zasiahla najskôr Island, Austráliu, potom ZSSR, Fínsko aj Nórsko. I keď pôvodná myšlienka bola dobrá a pre danú situáciu potrebná, vplyvom prohibície sa nekontrolovateľne rozšíril nelegálny obchod a pašovanie alkoholu. Dá sa povedať, že hlavne „vďaka“ prohibícii sa v Spojených štátoch rozšírila mafia, ktorá si práve obchodom a pašovaním alkoholu zaobstarávala svoje príjmy. Z uvedeného vyplýva, že žiadny zákaz, alebo požívanie alkoholu nezastaví jeho nadmerné konzumovanie. Ľudí, ktorí prepadli alkoholu nikto nedonúti zmeniť ich životný štýl. Tí, ktorí sa nechceli vzdať alkoholu, zadovážili si ho nelegálnou cestou cez rôznych priekupníkov, ktorí zväčša spolupracovali s mafiou. Zákazom sa iba rozšírila nelegálna výroba, pašovanie, rozvoj mafie a štát popri tom prichádzal o dane z predaja alkoholu čo spôsobilo zrušenie prohibície. Zaujímavé je i to, že v Spojených štátoch i v čase prohibície stále boli záchytné stanice s pacientmi závislými od alkoholu.
Okolie roku 1840 sa začínali zakladať a rozvíjať prvé spolky striezlivosti na Slovensku. Postupne sa začalo organizovať abstinenčné hnutie, ktorého hlavnými predstaviteľmi boli štúrovci. Tieto spolky vznikali ako odozva na nadmerné užívanie alkoholu celého národa. Snažili sa o obrodenie národa a tým o odpútanie sa od alkoholu. Ale neskôr až na prelome 19 a 20 storočia sa im podarilo spolky striezlivosti rozšíriť na väčšinu územia Slovenska a tým nadobudli celonárodný charakter. Pri práci v týchto spolkoch pomáhali štúrovcom hlavne učitelia a duchovní. Medzi ďalších významných predstaviteľov v oblasti prevencie alkoholizmu a práce s ľuďmi postihnutými alkoholizmom bol i Michal Turček. Založil a viedol protialkoholickú liečebňu v Bratislave Dúbravke. Venoval sa nielen klinike, ale i organizoval protialkoholickú činnosť na území celého Slovenska. V roku 1965 založil časopis Protialkoholický obzor, kde oboznamoval odborníkov s poznatkami o alkoholizme.
História alkoholu tak nie je len dejinami nápoja, ale aj odrazom ľudskej kultúry, spoločenských hodnôt a našich slabostí. Ďalším vývojom alkoholu a jeho vplyvu na ľudskú spoločnosť sa budeme venovať v pokračovaní tejto minisérie o histórii alkoholu. Naše články slúžia výlučne na informačné a vzdelávacie účely a nemali by byť považované za lekárske odporúčania. Je dôležité zvýšiť povedomie o rizikách spojených s konzumáciou alkoholu a podporovať zodpovedné pitie.