Román "Majster Alkohol" sa stal celosvetovou senzáciou hneď po svojom vydaní. Tento autobiografický román, v ktorom sa jeden z najúspešnejších amerických autorov spovedá zo svojej celoživotnej závislosti od alkoholu, nie je len výstražným príbehom o návykovosti a jej škodlivých účinkoch na zdravie. Je to predovšetkým podmanivé rozprávanie o prebudení celoživotnej túžby po dobrodružstve v chlapcovi narodenom v chudobe, vyrastajúcom v biednych podmienkach medzi nižšou spoločenskou triedou.
Alkohol v Literatúre: Od Jacka Londona po Súčasnú Slovenskú Prózu
Jack London, známy a obľúbený autor, bol sám o sebe pijanom. Vo svojich úvahách rozlišuje dva druhy pijanov: "Človek, akého všetci poznáme, tupý, bez fantázie, ktorému tupé pijatiky tupo ubíjajú mozog, ktorý vznešene kráča široko rozkročenými, neistými nohami, často spadne do priekopy a vidí v krajnej extáze belasé myši a ružové slony. To je druh, z ktorého si robia vtipy v humoristických časopisoch. Druhý druh pijana má fantáziu, víziu. Aj keď je riadne nacenganý, kráča rovno a prirodzene, nikdy sa netacká ani nepadá a presne vie, kde je a čo robí. Nie jeho telo je opité, ale mozog. Hýri vtipom, alebo sa rozplýva nad dobrým kamarátstvom.“ (London, s. 14).
Túto typológiu môžeme skúsmo doplniť o prístup vychádzajúci z lokálnych tradícií. Prešovský rodák a neskorší Prešporčan Béla Hamvas vo svojom esejistickom diele "Filozofia vína" definoval dva základné typy pitia a z nich odvodenej kultúry. Hamvas rozlišuje "krajinu vína" a "krajinu pálenky" ako dva základné kultúrne typy prístupu k alkoholu. V jeho uvažovaní nejde len o procesy kvasenia či destilovania a ich účinky na ľudský organizmus, ale najmä o ich prepojenie so širším kultúrnym, ako aj materiálno-prírodným kontextom výroby a pitia alkoholických nápojov. V jeho kontexte sú "vinári geniálni; pálenkári prinajmenšom majú sklony zbožňovať modly, hoci nie všetci sú ateisti. (…) Krajiny vína a vinárske kraje všetky sú idylické."
V kontexte súčasnej slovenskej literatúry, najmä ponovembrovej prózy, môžeme na základe Londonovej typológie zjednodušene vymedziť aj "pišťankovský" a "rakúsovský" typ pijana. Kým pišťankovský typ je v abstrahovanej podobe typom prízemným, vulgárnym a živočíšnym, Rakúsov alkoholik je kultúrno-priestorovo-časovou transformáciou druhej, fantazijnej a vizionárskej podoby Londonovho pijana, ktorý pije z "ušľachtilých" príčin. Táto predstava môže byť, ako vieme nielen z literatúry, pomerne klamlivá. Pitie nie je len reakciou na neutešený stav sveta, ale môže byť aj nástrojom, cestou k hlbšej skúsenosti a poznaniu.
Stanislav Rakús, ako špičkový prozaik, svojho pijana intelektuála stavia do situácií, v ktorých sa zjavuje neistota, pochybnosť a vratkosť jeho životného postoja. Kľúčovou prózou k tejto téme z ponovembrového obdobia je Rakúsova "Alkoholická poviedka" (knižne v súbore "Telegram" v r. 2009, pôvodne v časopise RAK č. 6/1997). Táto poviedka, ktorá sa začína príznačnou replikou manželky: „Choď do riti,“ (Rakús, s. 16) sa stala začiatkom istej paradigmy alkoholických próz zasadených do konkrétneho prešovsko-košického priestoru.
Na Rakúsovu poetiku priamo nadviazal literárny vedec Ján Gbúr v pozícii prozaika s poviedkou "Komunikácia". Táto poviedka, ocenená v súťaži Poviedka ´99, využíva "rakúsovskú" optiku, no rakúsovský hrdina sa stáva "len" pozorovateľom a jeho prítomnosť v texte je decentná.
Víťo Staviarsky ponúka medzistupeň v prístupe k téme, keď v súbore kratších próz "Záchytka" (2009) opisuje široké spektrum opilcov s prevahou "ľudových" typov svojím typickým, strihovo-mozaikovitým spôsobom, formou "zápiskov ošetrovateľa". Staviarske písanie tiež hojne využíva niektoré postupy prítomné u Rakúsa, napríklad štylizovanú evokáciu rečového prejavu postavy, ktorá ju jednoznačne zaraďuje do istého etnicko-regionálneho rámca. Staviarsky je však viac "sociografom", na rozdiel od Rakúsovho sústredenia na isté typy ponúka omnoho širší sociálny záber.
Alkohol ako Sociálny a Komunikačný Priestor
Posunúce sa o necelé desaťročie ďalej, môžeme do tejto línie zaradiť aj Bendzákovu autobiografickú reflexívnu prózu "Samota je moja staršia sestra" (2017). V nej je chronotop krčmového popíjania tiež výrazne prítomný. Najsilnejšie pasáže sú práve tie "rakúsovské", kde sa rozprávač venuje detailu, okamihu. Bendzákov spôsob apropriácie jednotlivých motívov občas pripomína proces známy v dejinách umenia - transformáciu vysokej umenia v ľudovom prostredí. Kým Bendzákové reflexie spoločenskej a literárnej problematiky vyznievajú občas bizarne, presvedčivý je v rekonštrukcii, či skôr literárnom stvorení svojho subjektívneho sveta v konkrétnom životnom prostredí. A práve tým prostredím, kde je rozprávač onou tvorivou, filozofujúcou a v zásade vyrovnanou bytosťou, je krčma: „Mám rád mlčanlivosť doobedňajších barov.“ (Bendzák, s. 23).
Kniha Ivana Medešiho, hoci sa volá "Jedenie", v kontexte alkoholovej témy predstavuje kľúčové a komplementárne činnosti. Jednou z predností Medešiho knihy je, podobne ako u Bendzáka, presvedčivá evokácia istého prostredia. V Medešiho prípade však táto evokácia presahuje úzky priestor krčmy a zasahuje aj sociálny priestor v širšom zmysle slova. Ruský Kerestúr autor podáva ako neobyčajný zapadákov, ale zároveň mu vytvoril presvedčivý literárny obraz, korunovaný krčmou "Zaručená istota". Tu sa opíja beznohý a bezruký protagonista úvodnej, kafkovsky absurdnej a zároveň balkánsky surovo magickej poviedky "Víťazstvo". Východisková deziluzívna až ponurá nálada Medešiho próz vzniká na mikroúrovni v priamej kooperácii s drogovo-alkoholickými motívmi v kulisách postkomunistického Srbska. „Noc na dedine bola demonštráciou vikingského ožranstva. (…) Vyliali sa litre do každého štvorcového metra obce, ktorá i bez toho bola jednou z najväčších žúmp tejto časti Európy“ (s. 189). Alkohol a hojne tematizovaná sexualita zohrávajú pri vytváraní neobyčajne bezútešného prostredia Medešiho próz kľúčovú úlohu. Funguje tu paralela medzi rozkladnými fyziologickými procesmi tela a fungovaním spoločnosti na úrovni rodiny, obce, ale aj krajiny. Subverzívny postoj však autor prejaví aj voči tejto až katastrofickej podobe sveta - ten sa prejavuje vlastne veľmi tradične a predsa inovatívne - prostredníctvom jazykového aj situačného humoru.
Ako Štefan šikovne ne/porazil alkoholizmus - Skutočný príbeh
Debut Mila Janáča "Milo nemilo" sa k Medešimu v mnohom núka ako prozaická dvojička. Je to kniha v denníkovom žánri, ktorá umne narába so stereotypmi o "pijanskom východe", tentoraz geograficky centrovanom do spišského mestečka Gelnica. Kniha má sebakolonizačný rozmer, podobne ako pred pár rokmi séria próz Víťa Staviarskeho, ktorá tiež vychádzala z predstavy istého čitateľského publika disponujúceho pomerne schematickým predporozumením o "našom východe" plnom alkoholu, bezstarostných Rómov a bezškrupulóznych mafiánov. Zdanlivo dávno vyčerpaný potenciál krčmových a alkoholických príhod Janáč využíva až prekvapujúco zručne, humor je však trochu prvoplánový, jeho postavy sú bez výnimky z prvej skupiny Londonovej taxonómie: "Pijani padajúci do jarkov, z ktorých si v uhorkovej sezóne uťahujú v humoristických časopisoch."
Jednoznačnosť nie je charakteristickým znakom Vadasovej prozaickej tvorby ako celku, čo platí aj o krátkych poviedkach z knihy "Zlá štvrť". Africký, cháp "bezpointový", uvoľnený spôsob rozprávania avizuje už prebal knihy. U Medešiho je krčma a pitie vyjadrením absurdity žitia, jeho nezmyselnosti zaobalenej do rozličných žánrových foriem, napr. trileru v poviedke "Slušný život". Medešiho krčma je hlboko, teda skôr plytko banálny priestor, kam sa chodí zakúšať beznádejnosť vlastnej existencie. Rovnako banálny je krčmový priestor u Janáča, no zároveň platí, že sám rozprávač z jeho banality nevie dostatočne vystúpiť. Na rozdiel od Medešiho sa však u Janáča v krčme ako-tak zmysluplne komunikuje, vymieňajú sa informácie použiteľné aspoň na bazálnej úrovni každodenného života, nie je to teda svet dokonale absurdný.
Marek Vadas azda najviac zo spomenutých vníma krčmu ako sociálny a komunikačný priestor, ktorý navyše expanduje z najčastejšie zmieňovaného Baru Na úrovni do priestoru ulice a celej štvrte (názov knihy "Zlá štvrť"), a čo je dôležitejšie, aj ako istý iniciačný priestor. Alkohol je uňho často nástrojom prechodu do iných dimenzií bytia, do jeho "mágie", ktorá je z prozaického hľadiska "urobená" práve otvorenosťou záverov a meandrovitosťou rozprávania. Celý diapazón svojich postáv predstavuje v poviedke "Prečo chlastáme" (s. 34 a n). Krčma je najmä zdrojom príbehov, je akýmsi okom tornáda, do ktorého prepadáva to najonakvejšie z rozprávaní okolitého sveta. Nočný život v kluboch a podnikoch tu nie je falošnou náhradou, pozlátkou odpútavajúcou pozornosť od nejestvujúceho jadra, ale má ozajstnú schopnosť meniť veci, ako v poviedke "Posledný pokus": tam sa to, pravda, neudeje spôsobom, aký si predstavoval protagonista, ktorý prichádza do mesta zachrániť svoj partnerský vzťah. No dovolenka zameraná na nočný klubový život sa končí inak, partnerka Mária sa napokon rozhodne do rodného mesta nevrátiť. Podľahne čaru zábavného bezčasia. Ide napokon o hlavný spojovací motív všetkých troch kníh, ktoré som tu zmienil, orgiastický svet alkoholu bez minulosti a budúcnosti. Ako píše Vadas v inej poviedke: „Budúcnosť? To sú len plány, ktoré nevyjdú. Čo vám zostáva? Dáte si pivo. Aj ja si dám a k tomu rum.“ (s. 78).
Alkohol ako Katalyzátor Životných Zmien a Skúseností
Okrem literárneho spracovania, alkohol ako fenomén presahuje aj do iných oblastí života a kultúry. Príkladom sú memoáre osobností ako Melissa Arnot Reidová, ktorá tesne pod vrcholom Everestu prijala kyslíkovú masku, alebo bývalá fínska premiérka Sanna Marin, ktorá vo svojich memoároch otvára dvere do zákulisia svojej neuveriteľnej kariéry. Kniha "A Hymn to Life" rozpráva príbeh Gisèle Pelicot, ženy, ktorá po dobu takmer desiatich rokov prežila… Tieto príbehy, hoci sa priamo netýkajú alkoholovej témy, ilustrujú širšiu oblasť autobiografickej literatúry a reflexie životných skúseností, kde alkohol môže hrať rôznorodú úlohu - od spúšťača kríz až po spoločníka pri hľadaní vnútorného rozmeru.
Ikonické postavy našej kultúry, ktorým postavili sochy a pomenovali po nich ulice, majú svoje… Tieto osobnosti môžu byť stelesnením rôznych životných ciest, kde alkohol mohol byť prítomný ako súčasť ich osobného príbehu, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Hlboko precítené, napriek tomu svieže a nesentimentálne pamäte asimilovanej stredoeurópskej židovskej rodiny, hviezdy filmov "Čata", "Wall Street" alebo seriálu "Dva a pol chlapa" píšu svoj príbeh bez servítky, sviežo, pútavo… Tieto príklady ukazujú, že alkoholová téma sa môže prelínať s rôznymi životnými osudmi a kultúrnymi kontextami.
Kultový denníkový román z prostredia českého disentu, ktorý vychádza aj ako limitovaná dvojsvazková edícia, je svedectvom o jednom mimoriadnom živote a zároveň obrazom doby a miest, v ktorých sa tento život odohral. V takýchto kontextoch môže byť alkohol často sprievodným javom, či už ako únik, alebo ako súčasť sociálnych interakcií v náročných podmienkach.
V konečnom dôsledku, "Majster Alkohol" a jemu podobné literárne diela nám ponúkajú nielen pohľad do temných zákutí ľudskej duše poznačenej závislosťou, ale aj do širšieho sociokultúrneho kontextu, v ktorom alkohol zohráva významnú úlohu. Od literárnej typológie postáv až po reálnu reflexiu životných osudov, alkohol zostáva fascinujúcim a komplexným prvkom ľudskej skúsenosti, ktorý si zaslúži hlbšie pochopenie a spracovanie.
