Vráskanie je tanečné predstavenie, ktoré reaguje na témy starnutia. Aký je tanec starnutia? Predstavenie vzniklo z dlhodobého výskumu choreografky Anny Sedlačkovej, ktorého impulzom bolo vlastné starnutie, jeho rôzne etapy, prejavy, pocity a témy. Anna Sedlačková, držiteľka Bessie Award 1992, pôsobí na slovenskej tanečnej scéne viac ako 30 rokov. V súčasnosti sa venuje funkčnosti a expresivite pohybu, otvoreným tanečným formám a improvizácii. Pôsobí v o.z. Neskorý zber, v ktorom vytvorila autorsky aj interpretačne diela Zámerné čakanie (2014), Elegancia kvantového králika (2015) a Stories of Be - coming (2017). Pre Project CO. vytvorila viac ako 50 choreografií a komponuje komornú a orchestrálnu hudbu, hudbu k filmu, pričom spolupracovala s mnohými divadelnými a tanečnými zoskupeniami.
Občianske združenie Neskorý zber vzniklo na jeseň roku 2014. Založili ho skúsení tanečníci, choreografi a taneční pedagógovia: Monika Čertezni, Daniel Raček a Anna Sedlačková, ktorí pôsobia v oblasti súčasného tanca viac ako 20 rokov. Zámerom združenia je otvoriť priestor pre zdieľanie umeleckých názorov a výpovedí zrelej generácie tanečných umelcov. Združenie sa zameriava tiež na medzigeneračný a medziodborový dialóg. V súčasnosti má združenie v repertoári štyri predstavenia: O ako Schlemmer (reloaded) v choreografii Moniky Čertezni, Zámerné čakanie v kolektívnej choreografii zakladateľov združenia, Elegancia kvantového králika v choreografii Anny Sedlačkovej a Daniela Račeka, a Hedy (sólo pre jednu ženu a dvoch mužov) v réžii Moniky Čertezni. Za krátky čas svojho trvania realizovalo združenie 17 predstavení na Slovensku a 5 v zahraničí.
Zámerné čakanie: Intimita, ženskosť a hľadanie spojenia
Predstavenie Zámerné čakanie je vytvorené ako sled obrazov dotýkajúcich sa tém - intimita, ženskosť, čakanie, rešpekt, iritácia, osamelosť. Ich jednotiacim prvkom je spodný prúd - basso continuo - tiahnuci sa celým predstavením. Odráža vzťahy medzi nami a aj samých k sebe. Scény sú sledom otázok a odpovede môže divák hľadať a nachádzať práve v spomínanom spodnom prúde, ktorý je akýmsi šepotom - ak chcete počuť, musíte načúvať. Dramaturgia predstavenia, ktorá vyplynula z logiky procesu, akceptuje silu a vnútornú inakosť skupiny. Vytvára, ovplyvňuje a zároveň reaguje na vnútornú dynamiku predstavenia a môžeme ju označiť pojmom organická dramaturgia.
Interpretmi a autormi sú zrelí tanečníci a choreografi, ktorí s odvahou a pokorou vstupujú do dialógu tímovej spolupráce „šéfov“. Ambíciou predstavenia je komunikovať s divákom o aktuálnych témach. Tanečník v strednom veku je len zriedkavo vnímaný ako perspektívny a atraktívny. Čo je paradoxné, keďže práve vtedy je schopný si sformulovať otázky a vďaka skúsenostiam ponúknuť možnosti odpovedí bez obmedzení.
Predstavenie sa „začína“ prekvapením: diváci sediaci v strede galerijnej scény sú požiadaní o vytvorenie dvojíc. Budú hrať hru s motúzikom - „cat’s cradle“ - v ktorej sa ich spoločným premotávaním vytvára séria tvarov. Po čase štyria hlavní performeri plynulo prechádzajú do vlastnej hry. Tá má však oveľa väčšie rozmery, používajú totiž viacmetrové laná a namiesto prstov sú do nich zapletené celé ruky. Performeri sa tak musia pri vytváraní nových vzorov neustále približovať a vzďaľovať, čím vzniká napätie medzi intimitou a vzdialenosťou. Akoby sa cez rituál hry postupne spoznávali - rovnako ako diváci v hľadisku.
Diancie sa v nasledujúcej časti dynamizuje, k performerom sa zrazu pridávajú ďalší účinkujúci. Celá skupina začína v radoch kráčať tam a späť po skoro celej dĺžke priestoru, využívajú jednoduché pohyby, ako otočenie či zastavenie. Hlavní performeri pritom neustále namotávajú a rozmotávajú klbko, ktoré majú v rukách. Spôsob, akým je choreografia predvádzaná, pôsobí ako cieľavedomá kontemplácia. Môže byť kráčanie stvárnením procesu, ktorý sa deje vo vnútri?
V ďalších momentoch Monika Čertezni tento synchronizovaný chaos ničí a pohybovým sólom plne rozvíja jednu zo základných tém diela - meranie. V jej tanci je snaha vzťahovať sa k okoliu, naťahuje k nemu ruky, „ohmatáva vzdialenosti“. Dielo (aj v kontexte predchádzajúcich obrazov) skúma koncept vzdialenosti ako komunikačného nástroja. Ďalší aspekt témy rozvíja trio performerov Raček, Sedlačková a Vlniešková v priestore blízko stien galérie. Akoby neustále pohybovo porovnávali svoju vzdialenosť od protiľahlých stien. O jednu stenu sa opierajú, za druhou iba naťahujú ruku. V pohyboch sú stále prítomné presnosť, jemnosť a sústredenie. Postupne sa v pozíciách performeri striedajú, no tanec na prvý pohľad nepôsobí ako nacvičená spoločná choreografia. Skôr kladie otázku, či je trojica vôbec spolu, alebo sú iba vedľa seba. Alebo sa spájajú práve tým, že sa vracajú do tej istej polohy, na tie isté miesta?
V cez deň presvetlenej galérii sa už v týchto momentoch pomaly stmieva, významy diela tak začína umocňovať aj svetelný dizajn (Jozef Miklós). Ten neskôr prostredníctvom bateriek zabezpečujú aj samotní performeri. Po rozpadnutí tria sa performeri postupne spájajú v podobnom „meracom“ tanci, aký načrtla Čertezni. Už sa však pridávajú aj ďalšie postavy, ktoré doteraz iba nečinne postávali alebo sedeli na scéne či v hľadisku. Meranie už nie je introspektívne, je zvedavé, dynamické či až obsesívne. Performeri naťahujú strnulé ruky ako pravítka na všetky strany, či už k priestoru, iným performerom, alebo k divákom. Hľadajú vzťahy aj medzi sebou navzájom, no neboja sa odmerať aj divákov. Chaotickú atmosféru stupňujú aj hudba a svetlá, spoločne evokujúce spontánnu hravosť. Ako výrazné v tejto spleti diania vyznievajú momenty, v ktorých sa performeri spájajú (zdvihnutím natiahnutej ruky hore). Ako by to boli náhle nájdenia „rovnobežnosti“.
Návrat k hĺbaniu sa začína stuhnutím postáv, ktoré je najbadateľnejšie pri Račekovi. Zostáva opretý chrbtom o stenu, hlava mu visí smerom k zemi. Z tejto bizarnej polohy sa pomaly dostáva do spoločného duetu s Čertezni. Ich tanec je zameraný dnu, akoby sa snažili zvnútra mapovať vlastné telá. Zároveň sa pohybujú po hraniciach vzájomných telesných priestorov a bez badateľných emócií prechádzajú cez intímne pohybové situácie. Medzitým Sedlačková galériou naťahuje zelenú šnúrku, ktorá pripevnením na rôznych miestach vytvára línie naprieč celým priestorom. Diváci sa tak po strhujúcom duete ocitajú v spleti, v klbku. Je zmena „scénografie“ fyzickou manifestáciou predchádzajúceho diania? Alebo vo všeobecnosti vypovedá o vždy prítomnej minulosti?
Následne sa v blízkosti stretávajú všetci štyria performeri. Ležiac vedľa seba využívajú krátke pohybové akcie, v ktorých sa dookola striedajú. Zdvihnutie panvy, ľah, zdvihnutie trupu. Opäť sa tak dostávajú do pohybových slučiek, ktoré sú v choreografii využité viackrát (v sekvencii skupinového kráčania, v triu pri stene). Tanečníci sa tiež obzerajú, niečo hľadajú alebo si spomínajú. Ich pohľady sú menej a menej prítomné, akoby sa vzďaľovali z momentálnych situácií.
Skupina sa nakoniec triešti na dve dvojice. V nich performeri stvárňujú situácie, ktoré síce zdanlivo pramenia v konkrétnosti, no stále vyznievajú snovo, abstraktne. Sedlačková a Vlniešková sa dostávajú do „zápasu“, v ktorom prostredníctvom rýchlych pohybov prežívajú rozhovor či hádku. Je medzi nimi citeľné napätie, najmä v momentoch, keď sa im na chvíľku stretnú pohľady. Raček a Čertezni zase prežijú emocionálnu situáciu pripomínajúcu rozchod, následne sa ich duet rozpadá. Čertezni pokračuje v tanci s klbkom na podstavci, neustále sa štylizuje ako socha. Raček si zase postavený na stoličke začína obaľovať šnúrkou celú hlavu, čo evokuje samovraždu, ktorá sa však končí stratou vlastnej tváre. Sedlačková postupne začína cez galériu naťahovať druhú šnúrku, červenú.
Záverečná časť diela, v ktorej sa opäť pridáva aj rozšírená skupina performerov, sa opäť pohybovo vracia k meraniu. Priamky, ktoré sú skrz tanec hľadané, však neexistujú, sú iba prízrakmi. Cez silný introspektívny (a retrospektívny) náboj dielo zrazu ukazuje ľudí v zahltení minulých, súčasných a budúcich vzťahov. V nich sa tanečníci strácajú, ako keby bolo pre nich ťažké nájsť spojenie s realitou. Všetky načrtnuté geometrické línie sa autonomizovali a nič iné už neexistuje. Raček na seba v posledných momentoch kladie drevenú krabicu a pomaly sa krčí. Vo vytvorenej ilúzii z neho postupne ubúda. Na dlhé lakte predstavuje analýzu človeka vtiahnutého do vzťahov a súvislostí, ktoré sa počas života množia, vrstvia a prelínajú. Dielo túto zložitosť roztvára a snaží sa ju ukázať v celej šírke. Analýza vyznieva osobne, pretože performeri skúmajú trajektórie s istým záujmom a s úprimnosťou. Výsledkom je, že sa kontemplatívny ráz predstavenia stále stupňuje, pričom každý posun prináša len odhalenie ďalšieho problému. Po závere tak divák tlieska s tým, že v ňom dielo otvorilo nové otázky, na ktoré musí hľadať odpovede ďalej. Na dlhé lakte tak esenciálne vystihuje procesy „na dlhé lakte“.
Crock 14 - Úvodní choreografie "Stepem Světem" (Divadlo ABC )
Monochrómna elegancia a organická dramaturgia
Premiéra Zámerné čakanie, ktorá zahájila novú sezónu divadla elledanse 4. septembra, vznikla pod hlavičkou novovzniknutého spolku Neskorý zber. Ambíciou predstavenia je komunikovať s divákom o aktuálnych témach, ako sú intimita, čakanie, ženskosť, rešpekt, osamelosť a iritácia - vzťahy medzi nami a aj samým k sebe. Zrelí tanečníci disponujú schopnosťou formulovať otázky, poskytnúť odpovede na základe skúsenostnej roviny a priznať pretrvávajúce sny napriek skepse a únave, ktorú stredný vek prináša.
Predstavenie je rozdelené do deviatich samostatných scén (Nahé scény; Verklík; Basso Anka, Monika; Duet Daniel, Lucia; Sólo šaty; Ženské trio; Basso Anka, Daniel, Lucia; Submisívny duet; Kamene), ktoré sa plynulo prelínajú jedna do druhej na prázdnej scéne, tvorenej len stoličkami po stranách. Tieto slúžia na pauzy, oddych a malé prevleky tanečníkov. Je to akási „zóna čakania“ na svoj výstup, ale aj pozorovateľňa ostatných kolegov, divadelná šatňa, metaforické ústranie, skrýša, skutočný svet v pozadí, či zákulisie pravdy.
Jednotiacim prvkom scén je takzvaný spodný prúd - basso continuo - vinúci sa celým predstavením. Predstaveniu dáva emotívnu hĺbku hudba (Martin Burlas) a vizuálnu hĺbku svetelný design (Ints Plavnienks). Tanečníci sú v monochrómnych jednoduchých kostýmoch (Eva Rácová), kde čierna a biela definujú čistotu. Civilné kusy tričiek, košieľ a šiat sú obohatené nariasenými balónovými sukňami tanečníc (časť Ženské trio), ktoré vytvárajú pohybom aj akustický efekt.
Tanečný projekt je oprostený od detailov a stavia na sile momentálnej akcie, nálady, prenosu myšlienky a pohybovej skúsenosti. Jednotlivé časti komunikujú medzi sebou dvomi zásadnými prejavmi: voľným, akýmsi improvizovaným pohybom „workshopového“ znenia, kde sa každý hýbe podľa vlastnej vnútornej potreby a cítenia, a choreograficky premysleným, cielene plánovaným a štylizovane kreovaným.
Zámerné čakanie sa dá vysvetliť ako čakanie na moment zrelosti, čakanie na skúsenosť, vnútorné „zmúdrenie“, ale aj paradoxne čiastočne na pohybové obmedzenie. Telo tanečníka v súvislosti s časom má isté prirodzené limity týkajúce sa fenoménu profesijnej perspektívy a vizuálnej atraktivity. Telo mení svoju estetiku a mení svoju funkčnosť. Príznačný názov zoskupenia Neskorý zber má ambíciu naznačiť, že zrelé víno má svoju ojedinelú chuť a je v ňom skrytá pravda. Že kilo, či vráska navyše nemusí byť prekážkou v prenose informácie, či emócie (to sa však stále netýka Moniky a Daniela, ktorí obaja ešte disponujú dekoratívnosťou svojich figúr a prevažne u Moniky krásne „vyčnieva“ v pohybe niekdajšia klasická škola). V tomto znení treba inscenáciu chápať a vnímať ju ako alternatívu pohybovej výpovede, ktorú si priestor divadla elledanse môže dovoliť.
Predstavenie začína (a napokon i čiastočne končí) polonahými telami tanečníkov (Nahé scény) hlboko zohnutými v predklone, vyzlečenými do pol pása. Nechávajú nás zotrvať vo chvíľke (až jogínskej) ohybnosti, letmých vzájomných dotykov, hre svalov a chrbtice. Z nahoty ani z pohybu v tomto prológu neprezradia viac. Verklík nás uvádza do akejsi pohybovej monotónnosti trasenia rúk dvoch tanečníc, zatiaľ čo pár popri nich sa ocitá v akomsi pohybovom a pocitovom vzájomnom hľadaní sa. Z pohybových „plánovaných improvizácií“ sa vyprofilujú tanečnejšie kreácie v Duete Daniela a Lucie v bielych košeliach. Ženské trio zarezonuje v dekorovaní tanečníc do našuchorených sukní, ktoré spočiatku len s rôznym typom záujmu pozorujú tanečníkove pokusy na dynamickú hudbu. Zvukový efekt šiat sa využije následne pri ich temperamentnejšom pohybe. Snáď najviac tanečne, vizuálne i emotívne zaznie Submisívny duet v čiernom (Daniel a Monika), ktorí predvedú sériu efektných dvíhaných póz páru, ktorý síce tancuje v tesnej dvojici, ale s príznačnou dávkou výrazovej indiferentnosti, akoby si každý vo vzájomnej blízkosti tancoval vlastne sám. Kamene uzavrú polonahú scenériu vo významovom meditatívnom oblúku epilógu o tom, že nahí sme na svet prišli, nahí odídeme, o tom, že niekto ešte ostane a iní už odchádzajú, alebo o tom, že kamene a stopy z nás ostávajú.
Nech už si vysvetlíme predstavenie Zámerné čakanie akokoľvek, tvorcovia tohto konceptu zjavne rátajú aj s divákovou skúsenosťou a schopnosťou myšlienkovej kombinatoriky. Zámerné čakanie môžeme provokatívne chápať aj ako čakanie na tanec, lebo toho je tu (ako to už v súčasných performatívnych výpovediach alternatívneho charakteru býva) pomenej, avšak s týmto faktom pri vstupe do elledanse treba už automaticky rátať. Protagonisti viac pracujú s myšlienkou, pocitom, prenosom nálady cez vlastnú divákovu prizmu životných skúseností. V tomto duchu je dnes v pohybovom divadle možné (a aj akceptovateľné) takmer všetko a možno je to tak aj v poriadku, ak tieto formy ostávajú vo „svojom“ priestore, ktorý ich predznačuje a predznamenáva a v ktorom sú týmto spôsobom zadefinované.
Predstavenie má v sebe zakódovanú istú podobu (možno aj trochu naivnej) láskavosti, mimovoľnej nostalgie a ľudskej čistoty. V tomto znení som ochotná (alebo možno aj nepriamo nútená) ho vnímať. Musím sa však priznať, že tancovanie (až na spomínané fragmentálne výnimky) mne osobne chýbalo (rátala som však s tým, že mi chýbať bude), čo je však asi tristnejšie je skutočnosť, že ma minula aj emócia. Tá trocha smútku, s ktorou som odchádzala, nesúvisela totiž s odkazom predstavenia. Musím však korektne konštatovať, že sa hľadisko elledanse podarilo premiérovo naplniť do posledného miesta. Otázne ostáva, koľkí z nás sa na toto predstavenie vrátia a koľkí ďalší diváci naň ešte prídu. Vstup na toto podujatie je povolený len účastníkom s respirátormi. V Malom Berlíne robíme všetko pre zdravie divákov. Podujatie z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia.