Václav Havel, medzinárodne uznávaný dramatik už v šesťdesiatych rokoch vďaka hrám ako „Záhradná slávnosť“, „Vyrozumenie“ či „Sťažená možnosť sústredenia“, sa po okupácii ocitol v situácii, keď jeho inscenácie zmizli z domácich scén. Rovnako sa nesmeli hrať ani jeho ďalšie hry napísané počas normalizácie. Osobitné miesto v tomto období jeho tvorby patrí trojici jednoaktoviek: „Audiencia“, „Vernisáž“ a „Protest“. Tieto hry, známe ako „vaňkovky“, dostali svoj názov podľa hlavnej postavy intelektuála Ferdinanda Vaněka, ktorý predstavoval autorovo alter ego. Havel o Vaněkovi povedal: „Samozrejme, uložil som do tej postavy určité vlastné skúsenosti a nepochybne aj niektoré svoje osobné rysy. Ale Vaněk nie je Havel.“
Tajné nahrávanie a riziko
V roku 1978 sa v obývačke českého pesničkára Vladimíra Mertu uskutočnilo tajné nahrávanie Havlovej jednoaktovky „Audiencia“. Merta spomína na tento proces s nostalgiou, no zároveň aj s vedomím rizika, ktoré podstupovali. „Vlastnil som tajne prepašovaný profesionálny magnetofón Revox. Stál našu rodinu skoro všetky úspory,“ uvádza Merta. Pred „Audienciou“ Merta nahral Seifertove „Všecky krásy světa“ v podaní Vlasty Chramostovej. Vzťah s Havlom bol založený na vzájomnej dôvere. „Havel nepodozrieval nikoho bez zjavnej príčiny. Bol demokrat, i keď si uvedomoval svoju charizmu. Miloval diskusie, ale vedel aj počúvať,“ spomína Merta. Atmosféra počas nahrávania bola intenzívna. „Sedeli sme pri jeho nohách na zemi. Keď nenápadne odišiel, jeho kreslo zostávalo dlho prázdne. Zaujať jeho miesto sa rovnalo hlúpej svätokrádeži. Byť v jeho blízkosti sme považovali za výsadu,“ opisuje Merta.
Napriek zjavnému riziku sa Merta nebál. „Nebol som nadšený, ale každý raz stojí pred rozhodnutím, ktoré môže urobiť len on sám. Bál som sa skôr o budúcnosť svojich detí než o seba. Nemal som čo stratiť. No, možno magnetofón,“ priznáva.
„Audiencia“: Hra o moci a bezmoci
„Audiencia“ predstavuje dialóg medzi spisovateľom Vaněkom, ktorý pracuje v pivovare s predpokladom, že tam nemôže škodiť socializmu, a jeho nadriadeným, starým sládkom. Sládek má o Vaněkovi podávať hlásenia ŠtB, no paradoxne požiada Vaněka, aby si udania na seba písal sám. Táto situácia je geniálnou konfrontáciou zvráteného uvažovania s mocou-bezmocou intelektuála. Mnohí ju považujú za Havlovu najlepšiu hru.
V nahrávke účinkovali Merta ako režisér a sám Havel v jednej z hlavných úloh. Zvukové efekty, ako napríklad splachovanie toalety, ktoré robila Pistoriusova manželka Jitka, a vŕzganie dverí, ktoré Merta považoval za najväčšie riziko pre odhalenie miesta nahrávania, dodávali hre na realizme. „Bavil som sa a dusil som smiech, aby som nenarušil atmosféru, ktorá panovala v našej obývačke,“ spomína Merta na nahrávanie. „Chodil som s džbánom Landovskému po pivo. V krčme si mysleli, že oslavujeme narodeniny.“ Zvuky nalievania, splachovania aj vplyv rastúcej konzumácie boli starostlivo zaznamenané pre realistický efekt.
Cesta na gramofónovú platňu
Po zostrihaní pásky Vláďom Pistoriusom bola nahrávka poslaná do švédskeho vydavateľstva Safran 78, ktoré viedol Jiří Pallas, bývalý manažér z pražského Šafránu. Odtiaľto boli gramofónové platne posielané do Československa pod falošnou etiketou pop music. „Hra sa stala Havlovým najľudovejším dielom. Jeho hlášky kolovali nielen medzi disidentmi,“ uvádza Merta.
Snaha o pokračovanie v podobných aktivitách viedla k sľubu mlčanlivosti. „Chceli sme pokračovať, preto sme si svätosväte sľúbili, že o mne nepadne nikde ani slovo. Landovský sa však hneď na druhý deň preriekol pred svojím kolegom, ktorý ho vozil autom a sem-tam zásoboval ŠtB informáciami.“ Táto epizóda poukazuje na všadeprítomnú prispôsobivosť, ktorá v celej spoločnosti len vyvrela na povrch po okupácii.
Havel a Chartu 77
Havel sa v minulosti objavil na vystúpení Šafránu, aj keď sa obával, že za sebou „dovlečie svojich eštebákov“. Neskôr pozval Mertu a Jaroslava Hutku do svojho bytu. Bolo mu jasné, že verejne vyspievaný hlas je dôležitejší než jeden podpis. „Popravde povedané, zakázal nám Chartu podpísať,“ priznáva Merta. Jeho naivná predstava o Havlovej prezidentskej kandidatúre spočívala vo forme ľudového hlasovania. „Na začiatok kampane bude nutné predstaviť Havla národu ako človeka, ktorý pozná strasti zamestnania.“
V porovnaní s intelektuálne náročnými absurdnými hrami mala „Audiencia“ potenciál osloviť širšie spektrum voličov. Bola zrozumiteľná, vtipná a plná zžieravého humoru. Merta k nej napísal sprievodný text vysvetľujúci okolnosti vzniku a poslal ho Havlovi na schválenie či doplnenie jeho vlastnými postrehmi. Očakával, že Havel okomentuje hru a svoju autobiografickú rolu s príslovečnou sebairóniou.
Z väzenia k prezidentovi: Neuveriteľný príbeh Václava Havla
Absurdná dráma prezidentskej voľby
Havel však s priamou voľbou nepočítal. Pod vplyvom Zdeňka Jičínského a Mariána Čalfu zohral najabsurdnejšiu hru svojho života: dal sa zvoliť sto percentami hlasov poslancov Národného zhromaždenia. Národ to prijal ako vyvrcholenie absurdnej drámy jeho života. Merta sa na jeho inštaláciu vo Vladislavskej sále nezúčastnil.
„Audiencia“ sa po revolúcii inscenovala viackrát. Merta videl reprízu v Činohernom klube s Josefom Abrhámom v úlohe autora. „Čerstvo zvolený prezident s novými prominentmi sedel medzi ich manželkami a tŕpol pri každej Landovského replike. Abrhám robil, čo mohol, ale aj kiksy a dlhé pauzy boli súčasťou atmosféry,“ opisuje Merta. Ďalšie pokusy o inscenáciu v angličtine zostali na úrovni snaživej imitácie.
Ferdinand Vaněk: Symbol intelektuála v neslobodnej dobe
Ferdinand Vaněk, Havlovo alter ego, sa objavil nielen v „Audiencii“, ale aj v „Vernisáži“ a „Proteste“. Havel sa nevyhýbal groteskným situáciám života a jeho alter ego mu umožnilo predvídať absurditu vzostupu z basy do úradu. „O Havlovej minulosti sa dnes vedú prízemné pochybnosti. Ale ktorý prezident môže na úplnom konci svojej hry povedať, že ‚je to všetko na hovno‘?“ pýta sa Merta, poukazujúc na Havlovu schopnosť sebairónie a kritického pohľadu na vlastnú pozíciu.
Nahrávanie „Audiencie“ Merta hodnotí ako „najkrajšiu prácu, ktorou mohol ambiciózny absolvent réžie prispieť k subverzii režimu.“ Táto hra, pôvodne určená pre úzky okruh poslucháčov v podzemí, sa vďaka svojej sile a univerzálnosti stala dôležitým svedectvom doby a Havlovej geniality. Jej dosah presiahol hranice Československa a dodnes slúži ako pripomienka dôležitosti slobody prejavu a humoru v boji proti útlaku.