Renesančný vinohradnícky dom vo Svätom Jure predstavuje národnú kultúrnu pamiatku, ktorá sa nachádza v katastri obce Svätý Jur. Tento výnimočný objekt je charakteristickým príkladom architektúry mestského vinohradníckeho domu pre daný región. Jeho história siaha až do 15. storočia, kedy bol postavený ako pôvodne gotický objekt s vysoko položeným bytom, plytkými pivnicami a hospodárskymi stavbami vo dvore. Okolo roku 1600 prešiel významnou renesančnou prestavbou, neskôr bol barokovo upravený a v druhej polovici 20. storočia prešiel rekonštrukciou. Mimoriadny význam tejto stavby spočíva v zachovaní jej pôvodnej podoby z konca 17. storočia. V súčasnosti priestory Renesančného domu slúžia nielen ako kaviareň, ale aj ako priestor pre vinárstvo, ubytovanie a komunitné aktivity.
Počiatky a kolonistická výstavba
Najstaršia časť domu, situovaná od ulice, pochádza z obdobia okolo roku 1450. Túto časť vybudovali nemeckí kolonisti, ktorí sa podieľali na formovaní ranostredovekej architektúry v regióne. Pôvodne slúžila ako obydlie. Najstarším zachovaným prvkom z tohto obdobia je dubový trám nad pôvodným vstupom, ktorý bol dendrochronologicky datovaný do polovice 16. storočia. Pôvodný drevený strop bol neskôr nahradený kamennou klenbou, čo naznačuje postupné stavebné úpravy a adaptácie objektu na nové potreby. V neskoršom období bolo postavené poschodie s malou vežou, do ktorej sa obyvatelia presťahovali, čím sa menila vnútorná dispozícia a funkcia jednotlivých častí domu.
Renesančná prestavba a ďalšie úpravy
Dom, ktorý bol vždy spojený s výrobou vína, neskôr patril cirkvi a predpokladá sa, že bol súčasťou nadácie ostrihomského arcibiskupstva. Hoci sa v Jure traduje, že tu kedysi býval kláštor, skôr sa jednalo o hospodárske zázemie cirkevnej inštitúcie. Najväčšia a najvýznamnejšia prestavba, ktorá dala domu jeho charakteristický renesančný vzhľad, prebehla okolo roku 1600, čo potvrdzuje aj rok vytesaný v okne. Táto prestavba zásadne ovplyvnila dispozíciu domu a mnohé jej prvky sa zachovali dodnes. Fasáda bola v tomto období barokovo upravená, aby odrážala dobové architektonické trendy. V ďalších storočiach, konkrétne v 18. a 19. storočí, boli postupne pristavané ďalšie krídla, až sa nádvorie úplne uzavrelo, čím vznikla typická dispozícia do tvaru písmena U. Tieto prístavby svedčia o postupnom vývoji a prispôsobovaní sa meniacim sa potrebám vlastníkov. V 20. storočí prešiel objekt rekonštrukciou, ktorá mala za cieľ obnoviť jeho pôvodný charakter.
Obnova a nové využitie
Predtým, ako dom kúpila dvojica kamarátov, Marek Grňo a Marek Lörinc, dlho ho vlastnili tri rodiny. Pri výmene strechy majitelia použili ručne dokresávané trámy, namiesto klincov dubové kolíky a tradičné tesárske spoje, čím sa snažili zachovať čo najviac z pôvodných remeselných techník. Bývalú garáž a chliev prestavali na priestor s pecou na chlieb, čím dali novú funkciu kedysi hospodárskym častiam domu. „Na začiatku to bola ruina. Chýbali steny, odfúklo strechu, celé zle,“ opisujú Marek Grňo a Marek Lörinc začiatky obnovy. Napriek tomu, že dom bol v zlom stave, majitelia si všimli, že „na svoj vek bol v perfektnom, dokonalom stave“. Zaujímavosťou je, že čím mladšia bola časť stavby, tým horší bol jej stav. Kým v predných miestnostiach sa zachovali všetky drevené trámy, v mladšej časti sa zachovali len dva.
Pamiatkari nazývajú jednu z miestností „hodovňa“, ktorá bola honosnejšou miestnosťou s kamennou dlažbou starou okolo 300 rokov. Táto dlažba, napriek svojmu veku, vyžadovala len minimálne opravy, čo svedčí o jej kvalite a trvanlivosti v porovnaní s novšími úpravami.
Od ruiny k multifunkčnému centru
Keď dom kúpili, majitelia nemali úplne jasnú predstavu o jeho budúcom využití. Prvé dva roky sa intenzívne venovali rekonštrukcii. V roku 2016 ich oslovil miestny vinár Michal Bažalík, ktorý si v priestoroch Renesančného domu zriadil výrobu, sklad a začal tu organizovať degustácie. Po vinárovi sa ozvala kaviareň, ktorá sa presťahovala do jednej z predných častí domu. Po prvých degustáciách sa začali ozývať ľudia s dopytom po usporiadaní súkromných podujatí na dvore a tiež po možnosti ubytovania. Vďaka tomu sa Renesančný dom stal multifunkčným priestorom, kde sa dá dnes aj ubytovať.
Vďaka komunitným akciám si do Renesančného domu našli cestu aj tvorivé dielne pre deti. Počas školského roka tu majú záujmové krúžky a cez prázdniny organizujú denné tábory kreslenia. V budúcnosti chcú majitelia naďalej rozvíjať najmä rôzne komunitné aktivity, ktoré dodávajú domu život a zmysel.
Výskum a reštaurovanie
Rekonštrukcii predchádzal podrobný reštaurátorský výskum, ktorý nadviazal na architektonicko-historický výskum zadaný posledným majiteľom. Vďaka sondám sa odhalilo množstvo zaujímavostí a dobových detailov. Medzi ne patria aj tzv. „latinské grafity“, ktoré boli nájdené päť centimetrov pod omietkou. Jeden z nápisov, „Hodie mihi, cras tibi“, v preklade znamená „Dnes mne, zajtra tebe“. Tento nápis dodáva domu nielen historickú, ale aj filozofickú hĺbku. Výhodou výskumu bolo, že súčasťou výsledného viac ako 500-stranového dokumentu boli aj návrhy na obnovu.
Hoci sa často hovorí o problémoch s pamiatkarmi, majitelia Renesančného domu s nimi nemali negatívne skúsenosti. Naopak, pamiatkari ich označujú za „pamiatkarskejších ako oni“. Pamiatkari nepredpisujú konkrétne postupy, ale skôr odporúčajú tradičné metódy, napríklad použitie haseného vápna.
Jednotlivé časti domu sa dávali do pôvodného stavu aj podľa dobových fotografií. Vďaka súhre náhod sa im do rúk dostala aj verná kópia obrazu od Friedricha Carla von Scheidlina, švajčiarskeho šľachtica, ktorý sa do Svätého Jura priženil a maľoval obrazy z mesta. Aj keď v Slovenskej národnej galérii spočiatku nevedeli identifikovať, ktorý dom je na obraze zachytený, po jeho objavení majiteľmi výborne poslúžil pri rekonštrukcii namaľovaných dverí.
Remeselná obnova a materiály
Na častiach, ktoré sa mohli obnovovať remeselne a nie reštaurátorsky, sa obaja majitelia aj sami podieľali. Marek Grňo opisuje svoju angažovanosť: „Bol som osem hodín v robote, ani o sekundu dlhšie a potom som utekal sem.“ Zistili, že starší murári neboli ochotní preúčať sa a robiť veci inak, zatiaľ čo mladší murári boli často ochotní aj zmeniť svoju prácu, ak to bolo potrebné pre zachovanie historického charakteru.
Pri obnove sa kládol dôraz na tradičné materiály. Použili sa vápenné omietky a nátery, ľanový olej a ľanové farby. Tieto materiály sú paropriepustné a šetrné k historickým konštrukciám. Renesančný rizalit sa ponechal vo farbe omietky bez ďalšej povrchovej úpravy. Farebnosť ostatných častí uličnej fasády sa zvolila svetlozelená, na základe zachovaných omietok z 19. storočia v dvorovej časti domu.
Ocenená fasáda a budúcnosť
Majitelia Renesančného domu získali ocenenie od občianskeho združenia AINova za príkladnú obnovu uličnej fasády. Pred obnovou predstavovala fasáda mix rôznych štýlov a farebností, pretože bola v 70. rokoch 20. storočia zväčša prekrytá cementovými omietkami. Obnova si vyžadovala reštaurátorský prístup a spoluprácu s pamiatkarmi s cieľom čo najviac ju priblížiť pôvodnému stavu a zjednotiť priestor, kde sa miešala renesancia s barokom a obdobím komunizmu. Dôležitým podkladom sa stala fotografia priečelia z roku 1900, podľa ktorej boli obnovené pôvodné okenné otvory a osadené kópie okenných výplní z daného obdobia. Drevené okná v stredovej renesančnej časti, ktoré mali asi 100 rokov, sa majitelia rozhodli ponechať a umelecko-remeselne ich obnovili.
V budúcnosti plánujú umiestniť do nik na fasáde kópie barokových drevených sôch sv. Jána Nepomuckého a Immaculaty. Drevená vstupná brána v prejazde, ktorá bola osadená po roku 1950, bude časom vymenená za kópiu pôvodnej brány známej zo starých fotografií.
Financovanie obnovy
Rekonštrukciu Renesančného domu majitelia čiastočne financujú aj cez grantové schémy, najmä cez výzvu „Obnov dom“, prostredníctvom ktorej na obnovu prispieva štát. Proces získavania financií je však často komplikovaný. „Podáva sa to na jeseň, deadline je okolo Vianoc, schvaľovanie často trvá aj tri-štyri mesiace. Peniaze dostanete v čase, keď už by ste mali začať robiť, no vybaviť stavebné povolenie v júni je nereálne. Majstri bývajú zabookovaní už v januári,“ vysvetľujú majitelia. Napriek týmto výzvam, dom je už niekoľko rokov otvorený pre verejnosť a majitelia si všimli, že svojou atmosférou si získava skôr mladších ľudí.
Architektonické a urbanistické aspekty
Renesančný objekt z doby okolo roku 1600, upravovaný v 18., 19. aj 20. storočí, patrí k najstarším domom ulice a jeho obnove bola venovaná veľká pozornosť. Typologicky ide o prízemný vinohradnícky dom v radovej zástavbe ulice s dochovanou historickou urbanistickou štruktúrou. Objekt má zložitý pôdorys v nepravidelnom tvare písmena U, ktorý odzrkadľuje jeho postupný vývoj počas niekoľkých storočí. Uličná fasáda je z kompozičného hľadiska šesťosová, členená tromi oknami na ľavo od brány a dvoma na pravo. Brána, polkruhovitého tvaru, je umiestnená uprostred uličnej fasády a nad ňou je strešný vikier, ktorý akcentuje vstup do domu. V miestnostiach na prízemí sa nachádzajú renesančné klenby, ale aj rovné stropy. Najstaršia časť domu má pôvodnú klenbovú pivnicu so vstupom z dvora. Renesančné klenby na prízemí boli zachované v pôvodnom stave, dostali len nový náter. V prednej časti objektu, v interiéri aj exteriéri, boli zachované pôvodné omietky. Iba v spodných častiach bola obitá kontaminovaná omietka a následne nanesená sanačná omietka technológiou používanou pri odvetrávaní historických konštrukcií. Prístupová chodba a priestor pivnice zostali nezmenené, pôvodné ostali klenby aj povrchy stien. Fasády uličného krídla boli zachované, takisto aj klenby podbránia, boli len ošetrené novým paropriepustným náterom. Tvar sedlovej strechy bol zachovaný ako aj výška pôvodnej korunnej rímsy. Strecha bola doplnená dvoma strešnými oknami z ulice a novými vikiermi v dvorovej časti, aby bolo možné podkrovie využívať na bývanie. Na celom objekte bola použitá klasická keramická krytina tehlovočervenej farby, tzv. viedenského typu. Okná do ulice sú drevené, dvojkrídlové, šesťtabuľkové. Hlavná uličná brána je celodrevená dvojkrídlová a nahradila predchádzajúcu plechovú.
Vlastníci a ich vízia
Vlastníkmi objektu sú Ing. Marek Grňo a Mgr. Iveta Grňová, Ing. Marek Lörinc a Mgr. Bernadeta Lörincová. Ich cieľom je, aby bol dom stále prístupný a návštevníci mohli zblízka sledovať priebeh zaujímavých umelecko-remeselných či reštaurátorských prác. Tento koncept je v našich končinách neobvyklý. Kaviareň sa stala obľúbenou zastávkou cyklistov a turistov, ktorí prechádzajú cez Svätý Jur. Vinárstvo predáva svoje vína až do Japonska, čo svedčí o jeho medzinárodnom úspechu. Renesančný dom vo Svätom Jure je tak nielen národnou kultúrnou pamiatkou, ale aj živým centrom kultúry, histórie a komunitného života.
tags: #renesancny #vinohradnicky #dom