Slovensko je krajina s bohatou a rozmanitou kultúrnou históriou, v ktorej folklór zohráva kľúčovú úlohu. Jeho dynamika, farebnosť a jedinečnosť sú výsledkom stáročí formovania pod vplyvom rôznych kultúr a historických udalostí. V tomto kontexte sa objavujú osobnosti, ktoré nielenže obohacujú folklórnu scénu, ale zároveň prinášajú nové pohľady a interpretácie. Jednou z takýchto postáv je aj Martin Urban, choreograf ľudového tanca, ktorý sa venuje zachovávaniu a zároveň inovatívnemu spracovaniu našej tradičnej kultúry. Jeho práca, rovnako ako život, je plná temperamentu, výziev a hlbokého spojenia s koreňmi.
Folklór ako prienik kultúr a historický odkaz
Tradičná ľudová kultúra Slovenska je naším kmeňovým zdrojom a je dôležité si uvedomiť, že sama o sebe je prienikom všetkých možných kultúr. Slovensko sa nachádzalo na križovatkách významných historických ciest, ako bola Jantárová cesta. Migrácia kultúry pozdĺž Dunajca k povodiu Baltu a následne po Váhu a Hrone smerom na juh, či cez Dunaj na Dolnú zem, zanechala nezmazateľné stopy. Výrazne nás ovplyvnilo aj "súžitie" s Turkami, najmä v novohradskom, hontianskom a tekovskom priestore. Tieto vplyvy sa odrážajú napríklad v odevnej kultúre, kde čilejkársky čepiec s oblúkovitým rámom nad obočím - „fizier“ - je pozostatkom práve z tohto obdobia.
V romantickom období sa naši národní buditelia intenzívne zaujímali o ľudovú kultúru. Často ju však aj upravovali a cenzurovali, vyhadzovali všetko, čo považovali za negatívne. Tento proces, hoci s dobrými úmyslami, mohol viesť k zjednodušeniu a strate niektorých aspektov pôvodnej kultúry.
Dynamika a temperament v slovenskom folklóre
Slovenský folklór sa vyznačuje predovšetkým dynamikou. Akýkoľvek piesňový materiál nájdete nielen v pomalej, ale aj v rýchlej forme. Slováci sú temperamentní nielen v tanci a speve, ale aj v bežnom živote. Avšak, ako poznamenáva Martin Urban, tento temperament sa na javisku prejavuje oveľa expresívnejšie ako v každodennom živote. Svedčí o tom aj jeho skúsenosť z Taiwanu, kde univerzálny folklórny súbor Mladosť spolu s talianskym súborom prezentovali svoje umenie. Zatiaľ čo taliansky temperament sa prejavoval v gestikulácii a reči, na javisku to bola nuda. Naopak, slovenskí folkloristi boli oveľa expresívnejší.
Martin Urban: Osobná cesta k folklóru
Martin Urban pochádza z rodiny folkloristov a vyrastal v Tlmačoch. Jeho cesta k folklóru bola prirodzená a hlboko zakorenená v rodinnom prostredí. Jeho otec pochádza zo Zvolenskej Slatiny a starý otec sa ako rezbár začal venovať výrobe fujár. Od detstva Martin behal v podpolianskom kroji a hral na fujare či píšťalke. Neskôr začal tancovať v detskom folklórnom súbore Plamienok v Tlmačoch. Jeho rodičia viedli súbor Vatra a v tekovskom regióne dokonca vykonávali výskum a zbierali piesňový a tanečný materiál. Vatra v októbri oslavuje už šesťdesiatpäť rokov svojej existencie.
Martin vyštudoval choreografiu a réžiu ľudového tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde bol žiakom profesora Štefana Nosáľa, legendárneho vedúceho Lúčnice. Svoju tanečnú kariéru začínal v tlmačskom súbore Vatra, neskôr tancoval v prestížnych súboroch ako Lúčnica či SĽUK. Jeho talent bol zjavný aj mimo folklórnej scény, keď si zahral vo filme Tanec medzi črepinami. Svoje réžijné schopnosti uplatnil pri režírovaní festivalových programov v Detve, vo Východnej, na Myjave, v Heľpe, Klenovci či v Tlmačoch.
Jeho tvorba je silne ovplyvnená jeho rodičmi a súborom Vatra, ktorý ho formoval. Otec mu vštepil dôležitú životnú filozofiu: „Musíš vedieť nosiť aj montérky, aj oblek, aj kroj a v každom sa cítiť prirodzene.“ To je podstata tradície a nadšenia, ktoré poháňa folkloristov.
Jedinečnosť slovenského folklóru: Pestrosť a originalita
Slovenský folklór je neuveriteľne pestrý a tým je jedinečný. V takejto miere to nenájdete v žiadnej inej kultúre. V jednotlivých mikroregiónoch si zachovávame originalitu a dokonca aj medzi dedinami vzdialenými tridsať kilometrov nájdeme rozdiely. Je výnimočné, že sa zachovali typické prvky - rodinné tradície, odevy, piesne. Každý kút Slovenska má iné nárečie. Sme iní práve v tom, že sme pestrejší, čo je do istej miery spôsobené prírodnými bariérami - hory nás rozdeľovali. Našu kultúru však výrazne ovplyvnila aj história.
V nižších častiach krajiny, kde je terén rovinatý, nie sú tieto rozdiely také zjavné. Napríklad od Levíc alebo od Matry sa krajina otvára a kultúrne rozdiely sa zmenšujú. V porovnaní s Poľskom, kde takéto výrazné rozdiely nevidíte. V poľskom folklóre dominuje goralská kultúra, aj keď ide o veľmi malé územie. Všetci sa začali učiť goralské piesne a tance, zatiaľ čo exotické a špecifické prvky ostatných regiónov sa vracajú až prostredníctvom folkloristov. V Česku je situácia podobná, kde romantici vyzdvihovali polku, ktorá sa stala národným spoločenským tancom, a na ostatné prvky sa akoby zabudlo.
Choreografia: Umenie archívu a emócií
Martin Urban zdôrazňuje, že najdôležitejšie pri tvorbe choreografie je dobrý nápad. Môžete na javisko priniesť prepis tradičnej tanečnej kultúry a naučiť tanečníkov perfektne kroky, ale na javisku to bude nuda. Môže to byť pre diváka zaujímavé a dokonca sa mu to môže páčiť, ale nie je to dielo v pravom zmysle slova. Je to len prepis.
Choreografia musí vyvolávať v tanečníkovi emócie, ktoré potom prenesie na diváka. Táto práca je archívna, až archeologická. Najprv musíte očistiť od balastu to, čo chcete použiť ako zdroj, teda pohybový slovník. Potom to musíte preniesť na tanečníka a samozrejme pracovať s hudobným upravovateľom tak, aby to bolo symbiotické dielo. Pritom sa pracuje aj režijne, vnímajú sa emócie. Nakoniec je potrebné pozrieť sa na celé predstavenie s odstupom. Martin nikdy dielo neuzavrie s tým, že je hotové. Dielo musí získať život, tanečníci ho musia dlhšie tancovať. Nemôže prísť s papierom, na ktorom je choreografia, naučiť to tanečníkov cez víkend a ísť domov.
Spájanie tradícií a moderných prvkov
Záleží na režijnom zámere, či chcete prezentovať tradičný folklór z daného prostredia. Ak áno, potom nič nespájate. Keď chcete vytvoriť čo najlepšiu emóciu, môžete spájať, dokonca aj s modernými prvkami. Vždy sa vedú debaty medzi autormi a folkloristami na túto otázku a odpovede nie sú jednoznačné. Niektorým to prekáža, iným nie. Martinovi nevadí, keď sa veci spájajú, považuje to za v poriadku.
Tento prístup sa odráža aj v projekte jeho netere Anny Márie Urbanovej a jej priateľky Dominiky Bedejovej. Nafotili kombinácie krojov a súčasných materiálov, v spojení so symbolmi zábavy - slúchadlá, skejt, lopta. Tento projekt, rovnako ako spolupráca s módnymi dizajnérmi, ukazuje, že folklór môže byť živý a relevantný aj pre mladú generáciu.
50. ročník Spišských folklórnych slávností
Folklór a jeho popularizácia: Zem spieva a iné projekty
Relácia Zem spieva vyvoláva záujem o folklór, čo Martin Urban víta. Aj vysoko komerčné projekty ako IMT Smile a Lúčnica majú svoj zmysel, pretože popularizujú kultúru. To isté platí aj pre spomínanú reláciu Zem spieva. Aj keď to nevyhovuje všetkým folkloristom a sú na to kritiky, pretože tam nie je prezentovaná samotná kultúra, ale iba ten formát.
Po páde totality z popovej kultúry folklór ustúpil, no teraz nastáva jeho renesancia. Veľkú zásluhu na tom majú módni dizajnéri a takzvaní „noví osvietenci“ - folkloristi, ktorí prinášajú folklór k širšej verejnosti.
Výzvy v prenose folklóru na mladšiu generáciu
Problémom je, že hoci detskému folklóru na Slovensku celkom darí, do súborov pre dospelých prejde málo detí. Väčšinou v puberte pod rôznymi vplyvmi skončia. Tí, čo ostanú, majú veľmi dobrý základ, pretože dnes už detské súbory vedú ľudia so vzdelaním alebo so skúsenosťami.
Je potrebné priviesť folklór k deťom. Napríklad hudobná výchova na základných školách sa vo väčšine len rýchlo odbije a hodiny sú nudné. Pritom sa dá do škôl priniesť folklór, ktorý by sa učil hravou a pohybovou formou. Keby sme pedagógom ponúkli systém, ktorý je hravý - lebo hra prináša psychologický efekt zábavy a úľavy - potom to bude pozitívne vnímané aj zo strany detí.
Každý človek je rytmicky prirodzene nadaný, pretože máme tlkot srdca, dych, rytmickú reč a chôdzu. Každý sa vie do istej miery hýbať. Tanečný pedagóg vie na tomto stavať a s každým človekom pokročiť smerom k tancu. Jediný problém vidím v hlave, ak je tam blok a človek sa nenaučí tancovať, bráni mu v tom len vlastné vnútro.
Folkloristi sa snažia otvoriť pre laikov, nefolkloristov, organizujú tanečné domy a chcú k sebe prilákať aj takýchto ľudí. Je to snaha o rozšírenie povedomia a zapojenie širšej verejnosti do uchovávania a rozvíjania našej kultúry.
Životné skúsenosti Martina Urbana: Súboj s nepriazňou osudu
Mimo folklórnej scény, život Martina Urbana (26) bol poznačený mnohými výzvami, ktoré by sa dali opísať ako "nie je to prechádzka ružovou záhradou". Hoci v súťaži Farma sa predviedol ako šikovný farmár týždňa, jeho životné udalosti ho primali k práci už od tínedžerského veku.
Jeho otec ich opustil, keď mal Martin len štyri roky. V pätnástich rokoch začal pracovať ako brigádnik, neskôr v bufetoch a napokon v baroch a reštauráciách. Najväčší zlom v jeho živote nastal o rok neskôr, keď mu pri tragickej autonehode zomrela milovaná sestra. Táto udalosť ho donútila odísť od rodiny a zmeniť prostredie. "Nerád spomínam na toto obdobie, ale chcel som žiť sám a moja mama mala pre to pochopenie. Proste som nedokázal v tom prostredí vydržať," hovorí so smútkom v hlase.
Náhly odchod jeho sestry nebol jedinou rodinnou tragédiou v tom období. Jeho mama stratila počas jedného roka oboch rodičov a navyše ju opustil druhý manžel. Pohreby rodinu zaťažili aj finančne. Mama sa presťahovala do Bratislavy a Martin išiel študovať hotelovú akadémiu do Levíc. "Moja mamina je veľmi zadlžená. Traja bývajú v jednej garsónke," zúfal si farmár. Aj preto sa prihlásil do súťaže, aby jej finančne pomohol.
Napriek všetkým útrapám sa Martin práce nevyhýba ani dnes. Žije v podnájme a keďže občas treba podať finančne pomocnú ruku aj mame, pracuje takpovediac nonstop. "Pracujem a nespolieham sa na to, že mi niečo padne z neba." Najväčší talent má vo varení. Martin sa rýchlo učí a rád spoznáva nových ľudí. Hoci pôsobí na prvý pohľad tichým dojmom, je veľmi priateľský a spoločenský, čím si veľmi ľahko získava náklonnosť druhých ľudí.
Odkaz Jozefa Urbana: Alkoholizmus ako spoločenský problém
V kontexte spomienok na Martina Urbana a jeho životné skúsenosti, je dôležité spomenúť aj inú osobu s rovnakým menom, no z inej oblasti - básnika a hudobného textára Jozefa Urbana. Jeho život bol opísaný slovami ako alkohol, cigarety, nespútanosť. Film "Voda čo ma drží nad vodou" zachytáva jeho vzostupy a pády, pričom sa zameriava hlavne na posledných sedem rokov jeho života.
Herec Roman Pomajbo, ktorý stvárnil Jozefa Urbana, zdôraznil, že postava mu bola blízka a že sa mu podarilo "stať sa tým Urbanom" pre ľudí, ktorí ho poznali. Film sa dotýka aj pálčivej témy alkoholizmu. Pomajbo k tomu dodal: "A ja by som ešte upozornil aj na taký podtext toho filmu, čo sa týka alkoholizmu. Všetci o ňom vieme, že tu je a myslím si, že aj toto je téma, ktorá v tomto filme zaznie a je to na zamyslenie." Film sa snaží hrať s emóciami divákov a vzbudiť v nich pocity ako hnev, strach či napätie.
Jozef Urban bol predovšetkým básnik, ktorý zanechal hlbokú stopu v slovenskej literatúre. Počas svojho krátkeho tvorivého života napísal štyri básnické zbierky, knihu esejí a publikáciu pre deti. Jeho textársky talent využili mnohí známi slovenskí hudobníci. Jeho život, hoci krátky, bol intenzívny, plný surovosti, nežnosti či irónie. Film "Voda čo ma drží nad vodou" je spomienkou na tohto génia a jeho dielo, ktoré si treba uctiť. Film má priniesť do kín aj ďalšie známe tváre, ako Robert Roth, Lukáš Latinák, Andrea Kerestešová Růžičková, Martin Dejdar a ďalší.
Tieto paralely v menách a v životných skúsenostiach, hoci v rôznych kontextoch, poukazujú na komplexnosť ľudských osudov a na to, ako sa jednotlivci vyrovnávajú s výzvami, či už na folklórnom poli alebo v osobnom živote.