Vinohradníctvo, najstarší špecializovaný odbor poľnohospodárstva, sa zaoberá pestovaním viniča a spracovaním hrozna. Táto pradávna tradícia má na území Slovenska hlboké korene, siahajúce až do predhistorických čias. Vďaka svojej zemepisnej polohe a rozmanitým prírodným podmienkam tvorí Slovensko severnú hranicu rentabilného pestovania viniča hroznorodého v Európe. Jeho pestovanie sa tradične koncentrovalo na slnečných stráňach pohorí a úbočiach kotlín južného pásma územia Slovenska, čím nadväzuje na pestovateľské oblasti susedných krajín, ako sú Maďarsko, Rakúsko a Morava, a predstavuje ich najsevernejšie výbežky.
Počiatky vinohradníctva: Archeologické nálezy a písomné pramene
Hoci presné začiatky vinohradníctva na Slovensku sa nepodarilo jednoznačne datovať, viaceré indície naznačujú jeho vznik už v 3. storočí.
Významným dokladom raného vinohradníctva je literárna pamiatka - modlitba za úspešný výsledok vinohradníkovej práce, pochádzajúca približne zo 7. storočia. Neskoršie dôkazy zahŕňajú stredoveké archívne dokumenty, ako sú darovacie, donačné listiny a privilégiá. Okrem toho sa vinohradnícke motívy objavujú na obecných insígnách, mestských erboch a v toponymách, čo potvrdzuje hlboké zakorenenie tejto plodiny v slovenskej kultúre.
Po páde Rímskej ríše sa pestovaniu viniča a výrobe vína venovala cirkev, ktorá pokračovala v tradícii rozbehnutej Rimanmi. Rimania, ktorí v prvých storočiach nášho letopočtu priniesli na naše územie kvalitnejšie odrody viniča a pokročilé metódy vinifikácie, zohrali kľúčovú úlohu v rozvoji vinohradníctva. Ušľachtilé odrody viniča boli na naše územie pravdepodobne prinesené počas vlády cisára Marca Aurélia Próba (276-282 n. l.). V čase príchodu prvých slovanských kmeňov bolo vinohradníctvo už pevne etablované.
Stredoveký rozmach a formovanie vinohradníckych oblastí
Od 12. storočia sa na Slovensku začali formovať prvé vinohradnícke regióny, z ktorých niektoré si zachovali kontinuitu až do súčasnosti. Najstaršia správa o vinohradníctve v Malokarpatskej oblasti pochádza z roku 1249 a týka sa Bratislavy. V 13. storočí sa produkcia v Malokarpatskej oblasti zintenzívnila a skvalitnila, najmä vďaka príchodu nemeckých kolonistov. Títo kolonisti zakladali nové osady alebo sa usadzovali v už existujúcich obciach a mestečkách, čím priniesli nové poznatky a techniky.
V období stredoveku, najmä od 13. storočia, získali vinohrady na význame vďaka nemeckým a talianskym kolonistom, ktorí priniesli nové odrody viniča, ako aj nové vinohradnícko-vinárske technológie. Kráľ Belo IV. po tatárskych vpádoch, počas ktorých boli naše vinohrady spustošené, podporoval osídľovanie a vinohradníctvo, pričom viacerým mestám udelil štatút vinohradníckych oblastí. V tomto období sa vinohradníctvo stalo výnosným zdrojom zemepanských príjmov a zohrávalo významnú úlohu pri rozvoji miest a obchodu. Vo viacerých prípadoch bolo jedným z podnetov na udelenie titulu slobodného kráľovského mesta a s tým spojených výsad. Vďaka tomu vznikali inštitúcie a právne normy, ktoré priaznivo ovplyvňovali rozvoj vinohradníctva. Vyvinula sa inštitúcia viničného práva, ktorá upravovala vzťahy medzi zemepánmi a obrábateľmi viníc, ako aj vzájomné vzťahy vinohradníkov v rámci vinohradníckej obce. Sformovalo sa právo výčapu producentov (Viecha) a vznikli cechové organizácie.
V prvej polovici 18. storočia viedla hranica pestovania viniča od Trenčína a Považskej Bystrice cez Bánovce nad Bebravou k Novej Bani a Krupine až po Vranov nad Topľou. V tomto období sa vinohradníctvo stalo výnosným zdrojom zemepanských príjmov a zohrávalo významnú úlohu pri rozvoji miest a obchodu.
Zlaté obdobie a prvé krízy
Do začiatku 16. storočia zaznamenalo vinohradníctvo na Slovensku všestranný rozvoj. Pestovanie viniča sa rozšírilo vysoko nad jeho dnešnú hranicu a výroba vína dosiahla značný objem. Osobitne to prispievalo k blahobytu mešťanov, ktorí zisky z remesla a obchodu investovali do zveľaďovania a rozširovania majetku. V tomto období vznikli aj inštitúcie a právne normy, ktoré priaznivo ovplyvňovali rozvoj vinohradníctva.
Významným obdobím bolo 16. a 17. storočie, keď slovenské vinohradníctvo a vinárstvo začalo napredovať. Vznikali vinohradnícke cechy a bratské spolky, ktoré dohliadali na kvalitu produkcie. V druhej polovici 16. storočia dosiahla výroba vína na našom území 650 až 700 tisíc hektolitrov vína ročne pri počte obyvateľstva asi 1 milión. V druhej polovici 16. storočia sa výroba vína na našom území pohybovala v rozmedzí 650 až 700 tisíc hektolitrov ročne.
Priaznivý vývin však zabrzdili vojny s Turkami a následné stavovské povstania. V priebehu 16. a 17. storočia došlo k ústupu od pestovania viniča vo väčšom geografickom rozsahu, pravdepodobne z dôvodu ekonomickej nerentability. Vinohradníctvo sa začalo sústreďovať do oblastí, ktoré sú dodnes známe svojou vinohradníckou tradíciou. Pokles produkcie pokračoval počas 18. a 19. storočia.
V 18. storočí spustila Mária Terézia a Jozef II. viacero reforiem, ktoré upravovali vinohradníctvo a podporovali jeho rozvoj. V roku 1769-71 sa vykonal súpis poddanskej pôdy a v jej rámci aj súpis viníc a klčovísk. V rámci obnovy hospodárstva sa pôda mala rozširovať klčovaním a kultiváciou neproduktívnych terénov. Na nich sa položili základy nových viničných pohorí, ktoré sa zachovali až do 20. storočia. S rozširovaním viničných plôch a tým pádom aj množstva produkovaného vína sa zvyšovali povinnosti poddaných. Vinice poddaných sa nachádzali väčšinou na mimourbárskej pôde, ktorá nepodliehala uvoľňovaniu zo zemepanského majetku, a užívatelia si ju museli vykupovať až do druhej tretiny 19. storočia.
Napriek priaznivému obdobiu postihla Slovensko v 19. storočí pohroma v podobe fyloxéry, ktorá zničila veľkú časť vinohradov. Okrem toho hubové ochorenia, ako múčnatka a peronospóra, ohrozovali vinič v 19. storočí. Táto choroba sa dostala do Európy spolu s americkým viničom. Obnovovať zničené vinice bolo pomerne nákladné. Prichádzali nové technológie, začalo sa štepiť do nových odolnejších podpníkov, aby sa vyhli chorobám. Mnohé inštitúcie a organizácie sa snažili šíriť medzi pestovateľmi osvetu a zavádzať nové postupy.
V priebehu 19. storočia zanikli vinohradnícke cechy, ktoré nahradili vinohradnícke spolky ako záujmové organizácie vinohradníkov. Vinohradnícka kultúra dosiahla svoj vrchol, hľadali sa nové trhy a obchodné spojenia.
20. storočie: Kolektivizácia, útlm a obnova
Počas 20. storočia prešlo slovenské vinohradníctvo viacerými zmenami. Po revolučných udalostiach roku 1948 násilná kolektivizácia poľnohospodárstva priniesla koniec súkromného podnikania. Zakladali sa jednotné roľnícke družstvá, pôvodné Slovenské vinohradnícke družstvo pohltili štátne Vinárske závody, ktoré sa stali monopolným výrobcom vína. Počas socializmu boli vinice kolektivizované a orientované na masovú výrobu. Dôraz sa kládol skôr na kvantitu než kvalitu, čo viedlo k úpadku tradičných vinohradníckych postupov. Napriek tomu došlo k rozšíreniu pestovateľských plôch. Z povojnovej výmery 12 000 hektárov sa rozšírilo na cca 30 000 hektárov. Najvýraznejší rozmach v novodobej histórii prišiel v 60. až 80. rokoch 20. storočia, kedy vinohradníctvo zaznamenalo najväčšiu plošnú expanziu - z 15 250 hektárov v roku 1945 sa pestovateľské plochy rozšírili na 32 140 hektárov v roku 1985.
Po zmene spoločenského zriadenia v roku 1989 vinohradnícke odvetvie zaznamenalo výrazný útlm nielen v plošných výmerách, ale aj v produkcii a dostalo sa pod hranicu sebestačnosti. Zdĺhavosť procesu vysporiadania a navrátenia pôdy pôvodným vlastníkom zapríčinila, že veľa plôch zostalo neobrábaných. V posledných desaťročiach vinohradníctvo čelí výraznému úbytku pestovateľských plôch, ktoré v súčasnosti predstavujú menej ako 10 000 hektárov.
V súvislosti s narastajúcimi problémami s novými chorobami v prvých desaťročoch 20. storočia sa stal podnetom na vybudovanie kvalitného vinohradníckeho a vinárskeho výskumu. S týmto cieľom vznikol v roku 1924 v Bratislave samostatný Vinársky ústav. V tridsiatych rokoch dochádza opäť k zveľaďovaniu vinohradníctva. Plochy viníc sa rozširujú a mení sa odrodová skladba. V roku 1936 vzniklo v Pezinku Slovenské vinohradnícke družstvo s cieľom podporiť spoločný odbyt vína. Pezinok sa tak stal centrom vinohradníctva a vinárstva na Slovensku.
História rodinného vinárstva Zsigmond.
Súčasnosť a budúcnosť slovenského vinohradníctva
V súčasnosti patrí Slovensko k rešpektovaným vinárskym krajinám s rozdelením na šesť vinohradníckych oblastí: Malokarpatskú, Južnoslovenskú, Nitriansku, Stredoslovenskú, Východoslovenskú a Tokaj. Podľa údajov Ministerstva pôdohospodárstva SR máme v súčasnosti 22 000 hektárov registrovaných vinohradov, z toho len 16 000 hektárov je obhospodarovaných a 11 000 hektárov je rodiacich.
Moderné slovenské vinárstva spájajú tradičné metódy s inovatívnymi prístupmi, čím sa im darí presadzovať na medzinárodnom trhu. Od roku 1999 existuje na Slovensku Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky v Bratislave, ktorý má za cieľ podporovať vinohradníctvo na Slovensku a dbať na to, aby boli výsledkom produkcie kvalitné značky vína. Nielen z viniča hroznorodého, ale aj ovocné vína, ktoré obľubujú všetci maškrtníci.
Slovenské vína boli už v minulosti obľúbené na nejednom kráľovskom či cisárskom dvore. Medzi špičkové produkty uhorského vinohradníctva patrilo tokajské víno z južných svahov Zemplínskych vrchov. Traduje sa, že račiansku frankovku s obľubou pili aj na cisárskom dvore Márie Terézie.
Vinohradníctvo alebo zriedkavo vitikultúra je poľnohospodárske odvetvie zaoberajúce sa pestovaním viniča hroznorodého. Osoba zaoberajúca sa vinohradníctvom sa volá vinohradník. Vinič patrí medzi najstaršie kultúrne rastliny. Víno dorobené z plodov viniča - hrozna - zohralo už v staroveku a stredoveku v živote ľudstva významnú úlohu. Chlieb a víno sa stali symbolom dostatku, istoty a pohody. Vinič, víno a ťažké práce vo vinici inšpirovali umelcov všetkých žánrov pri tvorbe ich diel.
tags: #vinohradnictvo #povodny #datum #zverejnenia