Severná Kórea, oficiálne Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR), je krajina, ktorá evokuje predstavy prísneho režimu, kultu osobnosti a absurdných pravidiel. Napriek svojej izolácii a totalitnej vláde priťahuje pozornosť mnohých. Práve táto zvedavosť, spolu s túžbou po nepoznanom, láka do KĽDR aj čoraz viac turistov. Podľa informácií z roku 2005, kedy organizoval prvý slovenský turistický zájazd do tejto krajiny Peter Zelizňák, ju ročne navštívilo približne 300 ľudí. Dnes je toto číslo podstatne vyššie, odhaduje sa na približne 2 000 návštevníkov ročne.
Táto rastúca turistická návštevnosť, spolu s neustálou potrebou režimu prezentovať sa v priaznivom svetle, viedla k vzniku zaujímavých iniciatív. Jednou z nich je aj výroba oficiálnej severokórejskej whisky. Tamojší výrobca alkoholu, Samilpo Distillery, sa pustil do produkcie nápoja, ktorý má byť nielen reprezentáciou krajiny, ale podľa tvrdení výrobcu, má dokonca aj liečivé účinky. Tento aspekt, spolu s dizajnom fľaše, ktorý nápadne pripomína svetoznámu značku Johnnie Walker, vyvoláva otázky a diskusie. Je to len ďalší pokus o napodobnenie západných produktov, alebo skutočne Severná Kórea objavila tajomstvo "neškodného alkoholu"?
Cesta do neznáma: Dojmy zo Severnej Kórey
Návšteva KĽDR nie je prechádzkou ružovým sadom. Dokumentujú to aj svedectvá Slovákov, ktorí túto krajinu navštívili. Peter Zelizňák, ktorý organizoval prvé slovenské turistické zájazdy, opisuje svoje dojmy z roku 2005: „Na uliciach nebolo ani jedno auto, neustále sme boli pod kontrolou a človek nikdy nevedel, či to, čo vidí, je realita, alebo len kulisy pre turistov.“ Táto atmosféra neistoty a všadeprítomnej kontroly je jedným z najsilnejších vplyvov, ktoré si návštevníci z krajiny odnášajú.
Známym prípadom, ktorý poukázal na riziká spojené s návštevou Severnej Kórey, je smrť amerického študenta Otto Warmbiera. Warmbier, ktorý bol v krajine na výlete, bol zatknutý za pokus o krádež propagandistického plagátu. Po 17 mesiacoch väznenia bol prepustený a vrátil sa do USA, no v kóme. Lekári zistili, že jeho mozog bol vážne poškodený, pravdepodobne počas dlhého obdobia v kóme. Tento tragický prípad vyvolal rozsiahlu diskusiu o bezpečnosti návštev KĽDR pre cudzincov.
Napriek týmto rizikám, Zelizňák zdôrazňuje, že pre slovenských turistov nie je riziko vyššie ako kdekoľvek inde vo svete, pokiaľ dodržiavajú "často absurdné pravidlá tohto zločineckého režimu". Podľa neho je kľúčové pochopiť a rešpektovať systém krajiny, aj keď je to vnímané ako súčasť "koloritu". Návštevníci si musia zvyknúť na rituály a zákazy, ktoré sú súčasťou každej prehliadky. Príkladom je povinné vzdávanie holdu obrovským sochám vodcov, čo pre mnohých predstavuje silný a emóciami nabitý zážitok.
Cestovateľ Whisky, ktorý je známy aj ako frontman kapely Slobodná Európa, zdieľa podobné skúsenosti. Opisuje návštevu KĽDR ako "čistú depresiu" a "peklo". Jeho najhorším zážitkom bol pohľad na bežných Severokórejčanov, ktorých opisuje ako "zombíkov", ktorí sa boja a majú zakázaný styk s cudzincami. "Nikto sa vám nepozrie do očí," hovorí Whisky. "Keď išli oproti mne, snažil som sa pekne usmiať, aspoň posunkom pozdraviť, no každý zo strachu pred represiami odvrátil tvár."
Absolútna kontrola a umelá realita
Turisti v Severnej Kórei nemajú prakticky žiadnu slobodu pohybu. Nemôžu sami opustiť hotel a akýkoľvek ich krok je pod drobnohľadom. Sprievodcovia, ktorí sú im neustále po boku, dohliadajú na každý ich pohyb. Fotografovanie je povolené len s ich súhlasom, čo potvrdzuje aj Whiskyho skúsenosť, keď často vybiehal zo skupiny, aby si odfotil to, čo ho zaujalo, napriek tomu, že mu to nebolo priamo dovolené. Hovorí sa, že všetky izby v hoteloch sú odpočúvané a turisti sú neustále pod dohľadom.
Whisky opisuje, ako boli počas návštevy KĽDR jeho skupine pridelení dvaja sprievodcovia, ktorí im rozumeli. Aj keď mal s jedným zo sprievodcov korektný vzťah, ktorý dokonca vyvrcholil zdieľaním dvoch decilitrov alkoholu, celkový dojem zostáva silne negatívny. Tento izolovaný kontakt s cudzím svetom bol pre sprievodcu zrejme jedinečným zážitkom.
Najhorším aspektom návštevy je podľa Whiskyho pohľad na bežných obyvateľov. Ich strach a absencia spontánnosti sú zarážajúce. "V parku tancovali dôchodcovia a ja som ako sprievodca mal chuť prelomiť bariéru, tak som s klientmi vbehol medzi nich, spolu sme tancovali a spievali," spomína na jeden z momentov, kedy sa pokúsil o interakciu. Avšak, realita je taká, že ľudia sa boja akéhokoľvek prejavu, ktorý by mohol byť interpretovaný ako odpor.
Alkohol ako nástroj propagandy a kontroly
Príbeh o severokórejskej whisky od Samilpo Distillery zapadá do širšieho kontextu snahy režimu prezentovať krajinu v priaznivom svetle a zároveň udržať kontrolu. Propaganda je všadeprítomná a alkohol, ako aj iné produkty, sa stávajú súčasťou tohto naratívu. Tvrdenia o liečivých účinkoch whisky sú ukážkovým príkladom, ako sa aj bežné produkty transformujú na nástroje propagandy, ktoré majú posilniť vieru v jedinečnosť a pokrok krajiny.
Kopírovanie dizajnu Johnnie Walker naznačuje snahu o napodobnenie medzinárodných značiek a vytvorenie dojmu globálnej prítomnosti, aj keď je to len na oko. Režim sa snaží využiť známe symboly na zviditeľnenie vlastných produktov, pričom ignoruje autorské práva a etické aspekty.
Skutočný život v SEVERNEJ KÓREI (2025). Celý dokumentárny film
Izolácia krajiny je zabezpečená obojsmerne. Zabraňuje sa akémukoľvek styku s miestnym obyvateľstvom, aby si turisti nemohli nič dozvedieť od nich, a ani oni od turistov. V krajine nie je dostupný internet ani satelitné pripojenie. Tento stav absolútnej izolácie, kde režim funguje nepretržite od 50-tych rokov, znamená, že už nežije nikto, kto by si pamätal iný spôsob života. Mladí ľudia nemajú nikoho, kto by im mohol povedať o minulosti, o dobe pred súčasným režimom. Všetci, ktorí by si to mohli pamätať, už zomreli.
Cestovateľské skúsenosti a pohľad na svet
Miloslav Láber, známejší ako Whisky, je nielen hudobník, ale aj vášnivý cestovateľ, ktorý aktívne precestoval 80 krajín sveta. Jeho skúsenosti s cestovaním ho naučili pokore a vďačnosti za podmienky, v ktorých žije na Slovensku. „Čím viac som toho precestoval, tým viac si vážim to, kde mi bolo dopriate sa narodiť,“ hovorí. Uvedomuje si, že mnohí ľudia na Slovensku sa sťažujú na svoju životnú úroveň, ale fakty hovoria, že 80 percent svetovej populácie má nižšie príjmy ako priemerný Slovák.
Jeho cestovateľské zážitky ho naučili, že životná úroveň a skutočné šťastie spolu minimálne súvisia. Vidieť ľudí žijúcich v extrémnej chudobe, ktorí napriek tomu dokážu byť šťastnejší ako mnohí majetní ľudia v bohatých krajinách, mu zmenilo pohľad na svet. Chudoba ich naučila pokore a zblížila ich. V očiach detí z najbiednejších indických dedín, ktoré si gúľajú po prašnej ceste starú pneumatiku, často žiaria výrazy číreho šťastia, na rozdiel od znudených detí na Slovensku hrajúcich sa na tabletoch.
Whiskyho prístup k cestovaniu je založený na hľadaní miest, kde turizmus, civilizácia a globalizácia ešte nezničili posledné zvyšky tradičného spôsobu života. Snaží sa zachytiť autenticitu a vyhýbať sa preplneným turistickým miestam. Jeho cesta do Severnej Kórey, napriek všetkým negatívnym aspektom, bola jedinečným zážitkom, ktorý mu opäť potvrdil, aké vzácne je žiť v slobodnej a otvorenej spoločnosti.
Jeho nedávna výstava fotografií v Múzeu Andyho Warhola v Medzilaborciach a vydanie fotografickej knihy sú dôkazom jeho vášne pre zachytenie sveta okolo seba a zdieľanie svojich zážitkov. Tieto projekty nielenže prezentujú jeho umelecký talent, ale aj jeho hlboké porozumenie ľudskej skúsenosti, ktoré nadobudol počas svojich ciest po svete, vrátane extrémne izolovanej Severnej Kórey.