Keď sa povie meno Svätá Helena, väčšina ľudí netuší, o koho sa jedná. Zopár zasvätených vie, že ide o manželku cisára Konštantína Veľkého, ktorá objavila zvyšky kríža, na ktorom ukrižovali Ježiša Krista. Ešte menšia partia si spomenie na sopku St. Helen na západnom pobreží USA a tá najmenšia časť vie, že ide o ostrov v južnom Atlantiku. Už len pohľad na mapu Vám napovie, že ostrov leží uprostred ničoho. Z jednej strany, na západ, je to 4000 km do Brazílie, z druhej strany, na východ, je to takmer 2000 km k Angole. Najbližší ostrov je Ascension, ktorý je odtiaľto vzdialený 1384 km a ďalší Tristan da Cunha 2431 km.
Ešte donedávna spájala Sv. Helenu so svetom iba lodná doprava a aj tá nechodila ako hodinky. Loď RMS Helena bola jediným spojením „Svätcov“ (prezývka obyvateľov St. Heleny) ako sa dostať do sveta. Najbližším prístavom je 6 dní plavby vzdialené Kapské Mesto. Nie nadarmo takmer každý občan bol od prírody moreplavcom a tých zopár, čo dorazili do Európy či Afriky, sa len veľmi nepravidelne vracali späť. Oceán, počasie, poruchy - loď robila čo sa dalo, ale napokon nastal čas rozlúčiť sa aj s ňou. Rozlúčke napomohol fakt, že Svätci postavili na skale uprostred oceánu letisko! Stavba trvala neuveriteľne dlho v extrémne ťažkých podmienkach, ale napokon sa sen stal skutočnosťou a St. Helena má letisko (skratka HLE). Už nie je nutné tráviť dni a týždne na mori, ale ostrov sa dá navštíviť kedykoľvek. Tak toto je Svätá Helena.
Ako sa dostať na Sv. Helenu: Cesta moderným svetom
Na ostrov sa lieta 1x do týždňa z Johannesburgu (v sobotu) a počas sezóny 2x (utorok, sobota). Odlet je vždy ráno o 09:00 z Johannesburgu (JNB). Všetky cesty si treba naplánovať tak, aby ste v piatok večer prespali v Johannesburgu a na druhý deň išli na letisko. Ideálne lety má spoločnosť Emirates s odletom z Viedne okolo 22:00, s ranným prestupom v Dubaji a poobede o štvrtej pristávate v Joburgu. Týmto si šetríte čas a zároveň ho máte dostatočne veľa, aby ste bez stresu stihli sobotňajší odlet. Letenku do Johannesburgu si vždy kupujte meniteľnú za poplatok, t.j. čím vyššia cena tým flexibilnejšia letenka. Nekupujte lacné letenky, pretože počasie na Svätej Helene je nepredvídateľné, lety často meškajú a vy nemusíte chytiť váš let domov. Zmena vás môže stáť veľké peniaze. V BUBO preferujeme tento let v business či first class. Večerný let do Dubaja operuje úplne nový Boeing 777-300 The Gamechanger s inovovanou businesskou a firstkou a Airbus A380 je klasika na trase Dubaj - Johannesburg. Tieto letenky sú zároveň flexibilnejšie. Nezabudnite na víza do Južnej Afriky, ktoré si musíte vybaviť ešte pred odletom. Minimálne 1 mesiac pred cestou podajte víza na veľvyslanectve JAR.
Je piatok poobede, pristanete v Joburgu, absolvujete pasovú, lekársku (odmerajú vám teplotu) kontrolu a po vyzdvihnutí batožiny vstúpite do modernej príletovej haly. Túto noc musíte prespať v Joburgu. Odporúčame hotel Intercontinental, ktorý je rovných 68,7 metrov vzdialený od príletovej haly. Prejdete cez cestu a ste tam. Rýchly a jednoduchý check-in s bezchybnou angličtinou či afrikaans. Slnko zapadá a je čas na večeru. V sobotu ráno si dajte budík na 06:00 tak, aby ste boli o 06:30 už na check-ine na let na St. Helena. Obligátnych 68,7 m na letisko, schody na poschodie, tam doprava na terminál B. A už tam svieti na tabuli nápis St. Helena SA8131. Neuveriteľný pocit, že áno, je to pravda, lieta sa sem! Samotný check-in býva dosť zdĺhavý, keďže veľa cestujúcich nemá v poriadku papiere. Preto sem choďte vždy včas.
Dámy na check-ine zaujíma okrem pasu a vašej letenky aj fakt, či máte poistenie. Poistenie liečebných nákladov na sumu vyššiu ako 500 000 libier je nutné k ceste na St. Helenu. Klasické cestovné poistenie tento limit nespĺňa. Informujte sa v BUBO, ako získať vyššie poistné krytie. Poistku si vytlačte aj v angličtine, vrátane jasného uvedenia poistných limitov! Ak máte len akúsi plastovú kartu, tak vás nemusia pustiť do lietadla, keďže cestujúci je povinný dôveryhodne dokázať, že je poistený. Ak nemáte, začne zdĺhavý rozhovor, ktorý značne check-in predĺži. Check-in complete! Cesta začína. Ak je to možné, vyberte si sedadlo na PRAVEJ časti lietadla, tj. rad F. Sv. Helenu si naplánujte vždy ako posledné miesto vašej cesty a v čase 1 týždeň po plánovanom návrate odporúčame, aby ste si nedohadovali žiadne dôležité stretnutia, keďže meškanie letov je normálne. Po prílete na St. Helenu budú od vás žiadať potvrdenie/dôkaz o spiatočnom lete. Wifi v príletovej hale nie je. Ak ste prišli včas, tak máte ešte čas na nákupy na letisku či na dobrú kávu alebo roiboos.
Čaká vás 6 hodinový let s neistým koncom. Dajte si niečo! Boarding začína cca 40 minút pred odletom. A tu sa začína dlhý príbeh letov na St. Helenu. Ak je počasie na Helene v tomto momente dobré a umožňuje lietadlu pristáť, tak v Johannesburgu sa začne boarding. Lietadlo lieta presne na čas, pretože je extrémne dôležité, aby aj na Sv. Helene pristálo v rámci tzv. weather window. Neskôr sa totiž nedá a cesta späť je takmer nemožná. Nastúpime do Embraeru E190 s posádkou, ktorú tvoria dvaja plnohodnotní piloti a medzi cestujúcimi sedí aj technik. Stroj musí byť tip-top, keďže letíme na jedno z najnáročnejších letísk na svete. Niekto to volá nebezpečné. Podľa dostupných informácií sú zatiaľ len 4 piloti s licenciou na pristávanie na St. Helene a to je svetová rarita. Rovnako ako ostrov či jeho letisko. V iných zdrojoch nájdete počet 7, to však nemám potvrdené priamo na mieste. Každopádne, posádka je schopná a vie, do čoho ide.
Vždy som miloval odlet a prílet do Joburgu. Nekonečné mesto, ktoré charakterizuje množstvo zlatistých kopcov. Vyťažená zlatonosná ruda, ktorú sa teraz opäť snažia spracovať najmodernejšou technikou. O chvíľu ostane mesto za nami a začína buš, červená krajina. Krajšia než Alpy, Himaláje… toto je Afrika, miesto, odkiaľ pochádza človek. Ponad Botswanu preletíme do namíbijského Windhoeku. Cestou dostanete v business class malý sandwich a výborné víno. Káva nič moc. Niečo podobné je aj v economy. Vo Windhoeku náš špeciálny Embraer pristane. Ostanete sedieť v lietadle (víza do Namíbie nie sú v tomto prípade nutné) a lietadlo je zakázané opustiť. Táto technická prestávka slúži na dotankovanie a poslednú technickú kontrolu. Technik ešte raz skontroluje všetko, čo sa dá, a nastane moment pravdy. Kapitán sa spojí s vežou na St. Helene a spýta sa, aké je počasie a aké bude počasie. Ak je odpoveď pozitívna, tj. je 98-percentná pravdepodobnosť pristátia, tak lietadlo z Windhoeku odletí smer St. Helena. Ak nie je, tak lietadlo sa otočí, bude krúžiť 3 hodiny ponad púšťou Namib, aby sa palivo minulo, a vráti sa späť do Johannesburgu. Začne čakanie na počasie. V chladných mesiacoch jún-október sa toto stáva dosť často. V našom stroji pilot zahlásil: „Letíme!!!“ Na všetkých bolo vidieť úľavu. Mojou spolusediacou bola 59-ročná Angličanka Jill, ktorá tento let už absolvovala tretí krát, ale toto bolo prvýkrát, čo sa jej podarilo odletieť. Dvakrát predtým sa let toľkokrát rušil, až sa musela vrátiť domov. Faktom je, že to bolo v júli, keď je počasie na Helene zlé. Plánujte preto starostlivo a poriadne čítajte tento blog.
Na úseku Windhoek - Helena sa podáva v business class teplé jedlo a výborný dezert. Na výber sú väčšinou dve možnosti. Let si krátim fotením oceánu pomedzi oblaky. Sfarbenie a tiene na oceáne mi pripomínajú let vrtuľníkom ponad Beringovo more na ostrov Little Diomede. St. Helena je len obyčajný kus skaly, bývalá sopka, ktorá trčí z oceánskeho dna. Ostrov nemá azda ani pol metra vodorovnej plochy a nikto o ňom nikdy nevedel. Až v roku 1502, keď na neho natrafil náhodou portugalský moreplavec da Nova. Šanca, že ho nájdete, bola mizivá. Rovnako to platí počas letu. Oblaky, ktoré sa držia veľmi nízko, spôsobujú fakt, že ostrov zbadáte aj z lietadla na poslednú chvíľu. A je to pastva pre oči. Cítil som sa asi rovnako ako onen Portugalec, keď zbadal zem. Ak sedíte na pravej strane pri okne (F row), tak vidíte, ako sa lietadlo rúti k masívnemu bralu s názvom The Barn. Táto nepekná skala vo vás vyvolá pocit… „och bože, a tu majú pristáť? Čo keď netrafia?“ Lietadlo sa začne triasť, oceánsky vietor si s ním robí, čo len chce. My ale nekompromisne klesáme a naraz zbadáte runway medzi dvoma bralami, končiacu v zráze 300 metrov nad hladinou mora. Oblaky sa rozostúpia a vidíte celý ostrov… už sme skoro tam. Pilot na prvý šup pristane a odmenou je búrlivý potlesk. Vedia prečo. Jediný let týždenne je tu a pristál na jednom z najodľahlejších letísk sveta. Welcome to St. Helena!
Z lietadla vystúpite a môžete hneď fotiť. Je to totálna rarita. Veď celá oblasť Ascension-Helena-Tristan da Cunha je väčšia než Európa a dokopy tu žije približne 6000 ľudí. Keď vstúpite do príletovej haly, tak vás čaká pasová kontrola a obligátne otázky. „Máte poistenie? Na akú sumu? Odkiaľ ste? Zo Slovenska? Tak ste 27. siedmy v poradí. Ďakujem, že ste tu!“ Na pás vykladajú vašu batožinu a okolo sa obšmieta pes. Hľadá drogy? Kdeže. Hľadá med a banány! Dovoz akéhokoľvek medu je prísne zakázaný, rovnako čerstvá zelenina, mäso, ovocie. Keď máte batožinu v rukách, na colnom odovzdáte malý papierik (dajú vám ho v lietadle), ktorý vyplnený odovzdáte. Taška ešte raz prejde röntgenom (keď pes zlyhal) a ste tam. V malej príletovej hale nájdete hneď po pravej strane malú zmenáreň. Ak nemáte britské libry, tak si vymeňte hotovosť. Aspoň 1000 euro. Dostanete za ne lokálnu menu Svätohelenskú libru. Už doma si vymeňte peniaze na britské libry, ktoré platia na ostrove, nemusíte si ich potom meniť na letisku. Používanie kariet je extrémne obmedzené a je to ostrov cashu. Peniaze potom miňte na ostrove! Jediné miesto, kde vám ich vymenia späť, je letisko v Joburgu, ale v nevýhodnom kurze. Nedovážajte žiaden med, ovocie, zeleninu, mäsové produkty.
Kto tu žije? Kto tu býval?
Ak idete na izolovaný ostrov kdesi v Papue-Novej Guinei, nájdete pôvodné kmene. Sv. Helena však bola taká izolovaná, že ani tí tu nežili. Až keď da Nova narazil v roku 1502 na tento ostrov, tak sa začalo jeho osídlenie. Možno s určitosťou povedať, že ľudia tu žijú presne 517 rokov. Imigračné pracovníčky boli veľké černošky so skriňovým zadkom, vravím si, hmm, hotentoti, ale ako? Pani na colnom mohla mať tak 140 cm a mal som pocit, že som na Sulawesi. Robert bol čierny, Kevin absolútne biely, akoby bol z Kilmarnocku, kde slnko svieti 3x za rok. Aaron mal nezameniteľné indické črty. Nuž a Basil, ten bol čierny, hnedý, biely. Svätci sú vlastne mikrokozmom našej planéty. Spája ich oddanosť britskej korune, avšak genofond je parádne zmiešaný. Portugalský námorník neznámeho pôvodu, bledí Angličania, vysokí Holanďania, čierni Angolčania, fešní Francúzi, robotníci z Kantonu dovezení okolo roku 1800 atď. A každý deň tu pristáli tri obrovské lode, ktoré viezli tovar z Indie/Indonézie do Európy. Genofond sa miešal a miešal. Neviem vám povedať, ako vyzerá obyvateľ Heleny, môžem iba citovať 83-ročného Basila či 82-ročného Roberta a jeho 100-ročnú matku: „Sme jediní kozmopolitní občania sveta. U nás neexistuje rasová nenávisť, v našej krvi koluje krv všetkých národov.“ Majú svätú pravdu, veď sú Svätci. Faktom je, že na tomto malom ostrove uprostred južného Atlantiku musela zastaviť každá loď. A každá tu niečo nechala.
Úradným jazykom je angličtina. Miestny dialekt má perfektný prízvuk. Dlhý, veď času bolo dosť. Svätci od nepamäti logicky žili s oceánom a všetky ich cesty viedli cez oceán. Prvý let prišiel až v roku 2017. V ťažkých časoch opúšťali ostrov a hľadali prácu buď v Juhoafrickej republike alebo vo Veľkej Británii. Tento maličký národ, ak to tak môžem povedať, má vo svete zopár jedinečných komunít. Miestne zvyky sú vyslovene britské, veď Británia drží nad týmto kúskom ochrannú ruku. Zaujímavosťou je, že vzhľadom na geografiu ostrova tu bolo postavených relatívne málo domov a tie sú teda dlhodobo obývané. Pri každom druhom rozhovore so Svätcami sa dozviete, že tam a tam straší. Vraj. Mnohé deti na ostrove majú imaginárnych priateľov. Nuž, prvý večer mi samému v celom hoteli nebolo do reči, ale zvykol som si. Tvrdý život, veľa práce, jednoduchá strava je receptom na dlhovekosť a osobne som dodnes veľmi prekvapený, ako dobre ostrovania vyzerajú.
Svätá Helena: Žena, ktorá našla pravý kríž na Golgote v Jeruzaleme
Ostrov celoročných zmien a nepredvídateľného počasia
Svätá Helena je celoročná destinácia. Teploty sú vždy nad 20 stupňov. Najlepšie obdobie je koniec novembra až apríl, t.j. miestna zima. Je pravda, že na niektorých miestach, keď prší a duje vietor, tak vám mrzne aj krv… ale o pár metrov ďalej je pokoj a svieti slnko. Od mája do októbra je miestne leto. Dusné horúce počasie sprevádzané vetrom a veľmi často hmlou. Hmla sa drží hlavne okolo letiska a v tomto období bývajú najčastejšie rušené lety. Ak sem cestujete v tomto období, tak s tým vždy počítajte.
Po prílete na Helenu vás čaká krátka 20-minútová jazda do hotela. Väčšina hotelov, t.j. dva hlavné, sú v hlavnom meste Jamestown. Nemusíte však túto cestu merať naraz, ale začnite pozerať už teraz okolie okolo seba. Je sobota 14:30. Okolie letiska má púštny charakter. Máte pocit, že ste kdesi v Negevskej púšti. Skala, skala, zráz a k tomu hmla a nepretržitý vietor. Neprejdete ani 2 km a pred vami sa zjaví Millenium Forest. Umelá výsadba pôvodných stromov. Každý si tu môže zasadiť ten svoj a mať meno na pamätnej tabuli. Po ľavej strane vidíte hrozivo sa tváriacu skalu The Barn, ktorú si pamätáte z lietadla. A hneď pred sebou runway. Tu ste pristáli. Ech. Len sa otočíte a vidíte kopec Flagstaff, plný rozprávkových stromov. V nízko rastúcej tráve pred vami pobehuje jediný endemický vták „wire bird“ alias kulík ostrovný. Všetky ostatné sem prišli na lodiach a keďže dolet nemajú ako Embraer, tak tu aj ostali. Pomalou jazdou, aby sme kulíka nevyplašili, sa vrátime na hlavnú asfaltovú cestu a jednu z mála obojsmerných ciest.
Ďalšie 2 km a príroda začína byť brutálne zelená. Ideme okolo Deadwoodu. Zaujímavý názov, ktorý vychádza z faktu, že pôvodne tu bol jeden veľký les, avšak človek ho postupne zničil. V tejto časti bolo množstvo mŕtvych stromov, preto ten názov. Za Deadwoodom máme Longwood. Tu sa nachádza dom, v ktorom Napoleon zomrel a strávil tu posledné roky svojho života. Všade vidíte kvety. Začneme jemne stúpať, cesta sa zužuje a po pár stovkách metrov je všetko totálne zelené, vysoké stromy a krajina pripomína Švajčiarsko. Dom, v ktorom Napoleon zomrel. Na mnohých miestach vidíte ľanovník novozélandský, ktorý sem bol dovezený a nesmierne sa mu tu darí. Sú tu doslova celé lesy ľanovníka. Táto rastlinka zabezpečila zdroj príjmov ostrovanom potom, ako bol otvorený Suezský prieplav a lode prestali chodiť cez Helenu. Keď ho nechtom, kameňom, nožom začnete šúchať, tak sa ukážu jemné, pevné vlákna. A práve tie používala do roku 1966 britská pošta. 6 mlynov, ktoré ľanovník spracovávali, tvorilo ekonomickú kostru ostrova. Skončilo to umelými vláknami. Záujem o ľanovník klesol na nulu, nikto sa o neho nestaral a rozšíril sa po obrovskej ploche. Úzka strmá cesta za Longwoodom ide okolo ľanovníka a vysokých eukalyptov. Malá tabuľka vraví, že práve tu je miesto tzv. Halleyho observatória. Mladý anglický astronóm Edmond Halley sem prišiel, aby spravil definitívny…
Pivovar Karpat: Rozruch na slovenskom trhu s pivom
Stojí na čele pivovaru, ktorý spravil na Slovensku poriadny rozruch. Už len podpis spolupráce s reťazcom Tesco bol veľkým prekvapením. Pivovar Karpat však za čas svojej existencie prekvapil viackrát. Niekoho milo, iných menej. K pivu som sa dostal prostredníctvom Pivovaru Šariš, kde som začínal na pozícii manažérskeho účtovníka a pokračoval cez hlavného analytika pivovaru na pozíciu Sales Operations Managera, kde som mal na starosti šesť distribučných centier. Začala sa moja podnikateľská dráha. Na Slovensku existoval dopyt po originálnom pive Gambrinus či Veľkopopovický Kozel. Na Slovensku sa tieto značky vyrábali vo Veľkom Šariši. Ale nechtiac. Chodil som na pivo s kamarátmi a tí ma neustále konfrontovali s tým, že by chceli ochutnať originál pivo navarené v Česku. Bolo. Aj keď moji bývalí kolegovia nechali urobiť chemický rozbor nášho a českého Kozla a tvrdili, že výsledok bol absolútne totožný. Nie. Plzeň sa na Slovensko dováža z Plzeňského Prazdroja a vo Veľkom Šariši sa nevarí. Nie, to bolo ešte predtým. Svet českého piva vznikol na konci roku 2007, keď som sa stretol s bývalými kolegami z Plzeňského Prazdroja. Práve začínali v spoločnosti K Brewery Group (dnes Pivovary Lobkowicz Group, pozn. red.) a ponúkli mi spoluprácu. Chceli, aby som prevzal distribúciu pivovaru Janáček a k tomu pridal aj ďalšie české značky.
Spoločnosť ste rozvíjali, až ste prišli do bodu, kedy ste založili Pivovar Karpat.
Áno, bolo tomu tak. Nápad založiť pivovar vznikol v čase, keď som videl, že český a slovenský pivný trh sa vyvíja trocha inak. Slováci sú ochotní viac experimentovať ako Česi. V Česku mi vedeli ponúknuť špeciály, išlo však vždy len o ležiaky. Ja som chcel ponúknuť aj nejaký „ejl“ či ochutené pivo, to som však v Česku nedostal. Česi neboli ochotní v tom čase vyrobiť určitý druh piva špeciálne pre slovenský trh. Myšlienka urobiť vlastný pivovar vznikla niekedy v rokoch 2010 až 2011. Bola dlhá a náročná. Už vtedy som oslovil Josefa Krýsla, sládka z Plzne. Uvažoval som nad pivovarom s ročnou kapacitou na úrovni 1 000 až 2 000 hektolitrov ročne. Keď som sa však pozrel na to, že ročne dovezeme z Česka okolo 17- až 20-tisíc hektolitrov piva, prehodnotil som to. Začali sme hľadať spôsob, ako prefinancovať väčší pivovar. Odozva bánk však bola zlá. Odvetvie pivovarníctva bolo vtedy v poklese a v banke nikto nechápal, že segment malých pivovarov je niečo úplne iné, že má úplne opačný vývoj. Pochopil som, že jedinou možnosťou je kombinácia vlastných zdrojov, eurofondov a úveru z banky. A tak sa aj stalo. Pôvodná koncepcia bola postaviť pivovar s kapacitou päť- až šesťtisíc hektolitrov piva za rok, ktorý by produkoval hlavne ležiaky. Tiež sme si mysleli, že 80 percent piva budeme predávať v sudoch a zvyšok vo fľaškách. Zmenilo to jednanie s Tescom. Prišiel za mnou kamarát a povedal mi, že Tesco hľadá farmárske produkty aj v segmente nápojov. Nie. Bol dodávateľom tohto reťazca a v našom prípade pomohol ako sprostredkovateľ. On prišiel s tým, že Tesco hľadá pivovar a my sme na to hneď reagovali. Vždy som sa snažil dynamicky reagovať na situácie v živote, keď sa vám naskytne šanca, či ju využiť alebo nechať tak. Vedeli sme, že Tesco hľadá pivo aj pre okolité krajiny. Mňa napadla myšlienka zväčšiť potenciál Karpatu aj mimo hraníc Slovenska. Napríklad byť nezávislý od slovenských výkyvov, od slovenskej scény i predsudkov.
Boli náročné a dlhé. V prvom rade sme sa dohodli na pive Karpat, ktoré bolo zalistované v marci 2016. Medzitým už prebiehali rokovania o značke Finest. Je to zložitý proces, keď chcete mať istotu, že nehrozí žiadny problém. Museli sme dať pivovar do takého stavu, aby vyhovoval prísnym normám. Darmo sme im vysvetľovali, že nie sme Rajo či Heineken, museli sme akceptovať všetky náročné podmienky. To Tesco nevedelo definovať. Nikto nevedel, či to bude málo alebo veľa. Dohodli sme sa, že budeme existovať aspoň na kvartálnych predpovediach. Najdôležitejšia bola príprava prvonávozu. Ja som to vysvetľoval niekoľkokrát. My sme v eufórii z toho, že ideme do Tesca, nechali vytlačiť po 10- až 20-tisíc etikiet z každého druhu. Etikety boli vytlačené aj s dátumom spotreby. Zrazu sme zistili, že máme obrovské množstvo etikiet s nevhodným dátumom. Vysvetľujeme to už dlho. Nie. Vnímali sme „námietky internetových odborníkov“, ktorí nemajú o mikrobiológii piva žiadnu vedomosť, ktoré vytočili aj nášho sládka. Tomáš Hub, ktorý má skúsenosti s rozbiehaním pivovarov po celom svete, ma ubezpečil, že keď sa pivo odleží a kvasinky stiahneme dole, pivo sa nemôže skaziť. Platí to najmä pri vrchne kvasenom pive, ktoré je prekvasené takmer do sucha a nie je v ňom takmer žiadny zvyškový cukor. Ľudovo povedané, kvasinka v tom pive nemá „čo jesť“. Ja chápem, že sa im tie pivá kazia a podarí sa im každá X-tá várka. Ja som však prišiel do sektora craft brewing úplne z inej scény ako väčšina kolegov v segmente. Je absolútne jasné, že by bolo oveľa lepšie, keby sme si sadli. Pivovar Karpat rozvíril vody remeselného pivovarníctva a niektorým sa to asi nepáčilo. Dovtedy sa o malých pivovaroch písalo oveľa menej. Pivovar Karpat prišiel s prvkami marketingu, zvládol logistiku a naďalej rozvíja obchod tam, kde ho ostatní nechceli rozvíjať. Dokážeme zvládnuť procesy, ktoré nezvládajú všetky malé pivovary. A vedeli sme aj nastaviť cenu. Myslím si, že cena na úrovni 1,39, resp. 1,59 eura je pri našom pive fajn. Jasné. Dobre. Sú tam dva aspekty. Prvým je úspora z rozsahu. Ak nakupujeme slad v množstve niekoľko ton naraz oproti desiatkam kíl, je úplne jasné, že suroviny vieme vyjednať lacnejšie. Pivovicu sme vyrobili iba z jednej várky desiatky.
Ďalšou kontroverziou, ktorú musíme rozobrať, je registrácia ochranných značiek. Zaregistrovali ste aj Tokaj IPA, ktorá na trh uviedol pivovar Kaltenecker. Z nášho pohľadu nie je Tokaj IPA značka, ale kategória. Ja si myslím, že pivo typu Tokaj IPA môže navariť každý pivovar, ktorý na to bude mať partnera. Zaregistrovali sme Karpat Tokaj IPA. Ak bude chcieť navariť Tokaj IPA napríklad Wywar, tak môže. V tomto smere nás však poučil aj úrad. My registrujeme všetky značky, o ktoré máme záujem. Pred niekoľkými rokmi sme boli v jednaní s Petržalkou o Petržalskom pivovare. Spomínali ste kapacitu Karpatu. Dnes sa pohybuje na úrovni 7 000 hektolitrov a už v pivovare stoja ďalšie nové tanky. Ak už budeme mať mušt, z ktorého sa vyrába cider, tak by sme už vyrobili aj craft limonádu. Áno. Pivo sa dnes predáva zo 75 percent v reťazcoch a zvyšok v gastre. A v gastre je asi 70 percent prevádzok zazmluvnených veľkými hráčmi. Tí zatiaľ nepociťujú tlak malých remeselných pivovarov, časom však k tomuto dôjde. Je to tak. Zatiaľ to vyzerá tak, že do mesiaca-dvoch by sme mali skúšať prvé prevádzky. Aj pri reťazcoch nastala zmena, keď chcú predávať remeselné produkty aj na Slovensku. Nakoniec, nie je to pre nich nič nové. V cenotvorbe je pre nás inšpiráciou Baťov prístup. Chcel by som, aby naše pivo bolo dostupné čo najširšiemu publiku. Preto si myslím, že tretinková fľaša by mala stáť maximálne 1,69 eura. A za takú cenu sa toto pivo bude aj predávať. Je jasné, že špecialitky (Imperial Stout, Strong Belgian Ale a pod.) budú za vyššiu cenu - okolo dvoch eur. V krčmách by však pivo malo mať vyššiu cenovku, pokojne aj tri eurá. V gastre musí byť marža okolo 200-250 percent.
Angažovali ste amerického sládka Matthewa Wirtza. Skončil v rámci plnohodnotného zamestnaneckého vzťahu. Áno, bolo to už zverejnené a procesy sú rozbehnuté. Máme obchodníkov, ktorí majú na starosti Bratislavský, Trenčiansky a Trnavský kraj. Na tento rádius by sme sa chceli zamerať. V Bratislave vám chýba vlajková loď. V súvislosti s kauzou dUb Brewing zaznela informácia, že ste boli ochotní kúpiť pivovar v Rači. A naopak. Dnes to budujeme ako rodinnú firmu. Budujem to s tým, že to prevezme môj syn.