Tokajská vinohradnícka oblasť je neodmysliteľnou súčasťou širšieho tokajského regiónu, ktorého prevažná časť sa rozprestiera na území Maďarska. Na Slovensku je táto oblasť delimitovaná na 907 hektárov, ktoré sú na mapách typicky zvýraznené bordovou farbou. Jedinečnosť Tokaja spočíva nielen v jeho teritoriálnom umiestnení, ale aj v špecifickom odrodovom zložení, ktoré zahŕňa odrody ako Furmint, Lipovina, Muškát žltý a Zeta. Technológia výroby tokajských vín, založená na pomalej oxidácii v drevených sudoch, dodáva týmto vínam ich nezameniteľný charakter.
Delimitácia vinohradníckych honov a prísne pravidlá
Na Slovensku nie je delimitovaná len samotná vinohradnícka oblasť, ale aj jednotlivé vinohradnícke hony. Tieto hony sa nachádzajú výlučne na svahoch, kde síce dosahujú nižšie hektárové výnosy, ale zároveň poskytujú vyššie predpoklady na dosahovanie kvality vína. Je teda nemožné presúvať vinohrady do iných ako delimitovaných polôh, čo predstavuje rozdiel oproti Maďarsku, kde je delimitovaná iba celá oblasť. Hrozno určené na výrobu tokajského vína musí byť zdravé, nepoškodené a výlučne z odrôd ustanovených zákonom, vypestovaných len na tokajských vinohradníckych honoch. Maximálny výnos hrozna z jedného hektára pre výrobu tokajského vína je stanovený na 9 500 kg, pričom túto skutočnosť kontroluje zamestnanec kontrolného ústavu pri osvedčovaní hrozna. Na označovanie tokajského vína s chráneným označením pôvodu sa uvádza názov chráneného označenia pôvodu a je možné pridať aj názov väčšej alebo menšej zemepisnej jednotky, z ktorej víno pochádza. V označení vína s chráneným označením pôvodu možno uvádzať tradičné výrazy ako "akostné víno", "akostné víno s prívlastkom", "sekt vinohradníckej oblasti", "sekt V. O.", "pestovateľský sekt", alebo výraz "Districtus Slovakia Controllatus" či skratku "D. S. C.". Tokajské víno vyrobené na Slovensku sa uvádza na trh len v špecificky určených fľašiach.
Historická kultúrna krajina vinohradníckej oblasti Tokaj (UNESCO/NHK)
Historické korene a formovanie regiónu
Vinohradnícka a vinárska oblasť Tokaj je jednou z piatich oblastí na svete, kde je možné dopestovať hrozno na výrobu prírodne sladkých vín. Prvopočiatky pestovania viniča v tejto oblasti siahajú minimálne do obdobia nadvlády Rimanov v Panónii, ktorí mali k hroznu a vínu mimoriadne pozitívny vzťah. Po úpadku Rímskej ríše pokračovali v pestovaní viniča starí Slovania, pričom práve v tomto období sa formovali niektoré staré odrody viniča. Z tohto obdobia sa odvíja aj pomenovanie celej oblasti. Podľa historických prameňov je odvodené od staroslovanského slova "stokaj", čo v preklade znamená sútok dvoch riek - Bodrogu a Tisy.
Pestovanie viniča a celkový rozvoj oblasti bol spomalený vpádom Tatárov, keď bol tento jedinečný kraj vyľudnený a vinohrady zničené. Veľkú zásluhu na rozvoji kraja a prvopočiatkoch výroby tokajských vín má kráľ Belo IV., ktorý spustnutý a vyľudnený kraj kolonizoval talianskymi osadníkmi z oblasti Bari a Formini. Títo priniesli nové skúsenosti, ale hlavne základnú tokajskú odrodu - Furmint, ktorá dodáva tokajskému vínu jeho nenapodobiteľný a nezameniteľný charakter. Prvá písomná zmienka o Tokajskej oblasti pochádza z roku 1248, kedy kráľ Belo IV. daroval vinicu a vínny domček pri Sárospataku Levočskému prepoštstvu. Od tohto roku sú literárne pramene o Tokaji a jeho viniciach pomerne časté.
Vplyv historických udalostí na tokajské vinárstvo
Významný podiel na charaktere a technologickom postupe výroby tokajských vín paradoxne zanechal vpád Turkov v roku 1528. Následujúcich približne 170 rokov zostala celá oblasť pod tureckým panstvom. Vpád Turkov bol podnetom na budovanie tokajských pivníc v tufových horninách, ktoré sa pôvodne budovali ako úkryty ľudí a majetku pred lúpežnými vojskami a nájazdmi nepriateľa. Časom sa však zistilo, že dlhoročné dozrievanie vína v pivniciach má mimoriadne priaznivé účinky na jeho chuť a celkovú kvalitu.
Prvá písomná zmienka o tokajských výberoch sa datuje do roku 1560, kedy sa v latinsko-maďarskom slovníku Fabricia Balázsa stretávame s termínom "cibéby". Z novšej histórie je možné spomenúť založenie Štátnej výskumnej stanice v Malej Tŕni v roku 1924. Na základe jej dlhoročných výsledkov bol vydaný zákon Slovenskej národnej rady. V roku 1965 prerokúvala advokátska poradňa v Plzni protest firmy Monimpex v Budapešti proti používaniu názvu Tokajské víno pri vývoze tokajského vína zo Slovenska do Rakúska. V roku 1967 uzavreli MONIMPEX PZO Budapešť, KOOSPOL PZO Praha a Vinárske závody, o.p. Bratislava (ďalej VZB o.p.) zmluvu, podľa ktorej slovenský subjekt nebude dodávať žiadne víno do kapitalistických krajín s označením tokajské alebo pripomínajúce tokajský pôvod. KOOSPOL mal dbať na to, aby žiadna iná organizácia tokajské vína zo Slovenska neexpedovala. Maďarská strana sa zaviazala, že zo Slovenska bude pravidelne ročne odoberať 1 000 hl tokajského vína za platby v tvrdej mene. Zmluva bola uzatvorená na neurčitý čas, s možnosťou zrušenia.
Medzinárodné spory o označenie "Tokaj"
Na žiadosť Vinárskych závodov o.p. Bratislava požiadala POLYTECHNA PZO v roku 1967 Medzinárodný úrad pre ochranu duševného vlastníctva v Ženeve o medzinárodnú registráciu označenia pôvodu tokajského vína. Tento úrad registráciu uskutočnil 22. novembra 1967. Maďarsko malo zaregistrovanú ochrannú známku označenia pôvodu na Medzinárodnom úrade pre ochranu duševného vlastníctva v Ženeve v znení TOKAY, TOKAJ, TOKAYER, neskôr, 11. septembra 1970, pod registračným číslom 527. V roku 1970 sa na úrovni zástupcov Úradu pre patenty a vynálezy z Prahy a Budapešti o označovaní pôvodu tokajské víno dohodlo na alternatíve spoločného zápisu oboch krajín. Rada lisabonskej dohody, ktorá zasadala koncom roku 1970 v Ženeve, stanovila, že nič nebráni tomu, aby to isté označenie pôvodu bolo predmetom dvoch samostatných prihlášok, podaných dvoma rozdielnymi národnými úradmi, keď označenie pôvodu sprevádza údaj, umožňujúci rozlíšenie, z ktorej krajiny príslušný výrobok pochádza. Medzinárodný úrad pre ochranu duševného vlastníctva v Ženeve o rok neskôr zaregistroval zmenu v medzinárodnej registrácii označenia pôvodu slovenského tokajského vína doplnením delokalizačnej doložky "z česko-slovenskej tokajskej oblasti". Maďarsko stanovisko Rady Lisabonskej dohody neakceptovalo a doložku si nedalo zaregistrovať.
Maďarská strana, využijúc skúsenosti z mnohých rokovaní o tokajskej oblasti a tokajskom víne, vydala v roku 1977 nariadenie ministra poľnohospodárstva a výživy ako doplnok Vládneho nariadenia č. 36 z roku 1970, v ktorom sú uvedené miesta pestovania tokajského hrozna a teda aj výroby tokajského vína v Maďarsku. Nachádza sa v ňom 27 miest pestovania viniča a výroby tokajského vína, čo bolo o 4 menej ako v roku 1908, čo potvrdilo, že veľkosť tokajskej oblasti v Maďarsku nie je stála. Rokovania s maďarskou stranou pokračovali. V roku 1982 v Pezinku slovenská delegácia znova argumentovala historickými údajmi a nezmenenými podmienkami pestovania hrozna a výroby tokajských vín. Maďarská strana, poukazujúc na rozdiely v ČSN 56 7742 z roku 1963 a maďarskými normami MSZ 1562 a 1563, vyhlásila, že podmienky pre uzavretie bilaterálnej dohody nie je možné považovať za vyhovujúce. Nadväzne na to Úrad pre vynálezy a objavy oznámil, že MĽR poslala všetkým štátom RVHP list, v ktorom navrhuje, aby sa ochrana zo záznamu vynechala a podpísala sa dohoda. Maďarská strana zastávala k ochrane slovenského označenia tokajské víno negatívne stanovisko, hľadajúc stále nejaké dôvody. Platnosť zmluvy o vývoze tokajských vín zo Slovenska do Maďarska bola ukončená 4. júla 1992. Slovensko malo záujem riešiť problém s uznaním teritoriálneho označenia vín, podporené odporúčaním Európskej komisie, aby sa o celej veci dohodlo s Maďarskom, ktoré však dostatočnú vôľu neprejavilo. Pri rokovaniach v roku 1993 medzi EÚ a Slovenskom o príprave dohody o recipročnej ochrane a kontrole názvov vín medzi EÚ a Slovenskom vznikol problém uznania a vývozu slovenských vín v rámci únie, keďže Maďarsko a únia takúto dohodu už podpísali.
V roku 1997 začali rokovania medzi EÚ a Slovenskom o príprave dohody o recipročnej ochrane a kontrole názvov vín medzi EÚ a Slovenskou republikou (SR). V rámci snahy riešiť problém ochrany označovania tokajských vín, sa z iniciatívy MP SR uskutočnilo v septembri 1997 v Bratislave rokovanie medzi Slovenskom a Maďarskom za prítomnosti zástupcu EÚ p. Stadlera. K predloženým materiálom sa zástupcovia MR nechceli vyjadriť, s tým, že nie sú pripravení detailne rokovať o jednotlivých bodoch dohody. Opätovne navrhli stretnutie expertov na posúdenie výkladu dohody a požiadali o zaslanie písomného stanoviska. Upresnili, že nespochybňujú existenciu tokajskej oblasti na Slovensku, ale dohoda medzi EÚ a MR vraj neumožňuje vývoz tokajského vína, pochádzajúceho zo Slovenska. Ďalšie rokovanie zmiešanej komisie podvýboru pre denomináciu tokajského vína zo Slovenska sa konalo v októbri 2001 v Budapešti. Maďarská strana znova použila staré tvrdenia so záverom, že maďarské vína sú iné, ako slovenské vína. Slovenská delegácia argumentovala, že Slovensko má nárok historický, legislatívu prehľadnejšiu, technológiu prinajmenšom tak dobrú ako maďarská, pričom rozvoj a úpravu tokajskej vinohradníckej oblasti nerobilo živelne. Navrhli sa alternatívy na premenovanie tokajského vína, pochádzajúceho zo Slovenska, obmedzenie územia tokajskej vinohradníckej oblasti na Slovensku na 172 ha (ako v roku 1908), rovnaká legislatíva na Slovensku ako v Maďarsku, zavedenie spoločného kontrolného systému pre slovenskú i maďarskú tokajskú oblasť. Z chronologického prehľadu rokovaní o označovaní vín z tokajskej vinohradníckej oblasti vidno, že ani po 35 rokoch rokovaní nedošlo k dohode, napriek tomu, že slovenská strana musela vypracovať množstvo pripomienok, opatrení, zmien v legislatíve. Vždy sa našiel dôvod, aby k dohode o označovaní slovenských vín z tokajskej vinohradníckej oblasti ako tokajské nedošlo.
O tom, že dohodu o označovaní Tokaj možno dosiahnuť, dokumentuje samotná Maďarská republika, keď v roku 1995 podpísala dohodu s EÚ o vzájomnej ochrane a kontrole mien tokajského vína s Talianskom a Francúzskom. Paradoxom bolo, že krajina, ktorá mala historické právo a tradície (rozumej Slovensko), nemala mať právo označovať tieto vína ako tokajské. Maďarská strana v minulosti ako silný argument uvádzala, že na Slovensku v tokajskej vinohradníckej oblasti nemáme konštantnú skladbu klasických odrôd.
Odrodové zloženie a legislatívne zmeny
Pravda o odrodovom zložení je však iná. Už v roku 1959 v zákone č. 4/1959 Z. z. boli definované základné tokajské odrody ako Furmint, Lipovina a Muškát žltý, s povolením najviac 10 % ostatných odrôd ušľachtilého európskeho viniča (v minulosti to bol Rizling vlašský). V zákone z roku 1908 v XLVII. článku, v kapitole II. pojednávajúcej o tokajskom víne, sa skladba odrôd pre výrobu tokajského vína vôbec neuvádza. V nariadení ministra poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu MĽR č. 25 z roku 1970 na vykonanie nariadenia s mocou zákona č. 36/1970 o rozvoji vinohradníctva, ovocinárstva a vinárstva, sa v prílohe č. 1 uvádzajú odrody povolené na vysádzanie v tokajskej vinohradníckej oblasti Tokaj hegyalja (tokajské podvršie, nie tokajská oblasť): Nemes Furmint, Kiraly Furmint, Furmint, Lipovina a Muškát žltý. V nariadení ministerstva poľnohospodárstva a potravinárstva z roku 1977 k vládnemu nariadeniu č. 36/1970 sú uvedené odrody: Furmint, Lipovina, Muškát žltý a Oremus, teda ku klasickej skladbe je pridaná jedna odroda. V prílohe č. 3 nariadenia ministerstva poľnohospodárstva č. 7/1990 sa uvádzajú ako odporučené odrody pre oblasť Tokaj hegyalja Furmint, Lipovina, Muškát žltý a Vlašský rizling. Teda pomerne podstatná zmena, keď Oremus bol nahradený Vlašským rizlingom. Napokon, v zákone MR č. 106/1997 sú uvedené ako charakteristické vína pre Tokaj hegyalja Furmint, Lipovina, Muškát žltý a Oremus. Ako vidieť, kým v slovenskej legislatíve sa prakticky od roku 1959 objavujú len povolené odrody (Furmint, Lipovina a Muškát žltý) v predpísanom percentuálnom zastúpení, na maďarskej strane sa s každým nariadením menila odrodová skladba.
Pomenovanie a delimitácia územia
Zákon, v ktorom boli menovite uvedené mestá a dediny patriace do tokajskej oblasti, bol vydaný 17. decembra 1908 a v jeho XLVII. článku je definovaný ako základný zákon pre tokajskú oblasť. Prvá možnosť pomenovania mohla byť od vrchu Tokaji-hegy (515 m) a pod ním ležiaceho mesta Tokaj na sútoku riek Tisa a Bodrog. Druhá možnosť pomenovania tejto oblasti je od územia severne od dediny Cejkov, kde sa nachádzajú Tokajský vrch, Tokajské vrchy a areál Za tokajom (podľa katastrálnych máp Cejkova z roku 1904). Posledne uvedené by potvrdzoval aj údaj v knihe Z. Zákon z roku 1908 bol plne uznávaný maďarskými úradmi až do roku 1958. Mnoho vinohradov na slovenskom území totiž patrilo cirkevným úradom a maďarským štátnym občanom, ktorí úrodu hrozna z tohto územia speňažovali po prevezení do Maďarska vo forme tokajských vín.
Na základe výskumov Štátnej výskumnej stanice v Malej Tŕni, ktorá vznikla v roku 1924 a sledovala vhodnosť odrôd pre tokajskú oblasť, určovala nové vhodné viničné trate a sledovala klimatické a pôdne podmienky v slovenskej časti tokajskej oblasti, v roku 1959 nadobudol platnosť zákon o rozvoji tokajskej vinohradníckej oblasti na Slovensku (zákon NR SR č. 4/59). K tomuto zákonu bola vydaná vyhláška Povereníctva pôdohospodárstva a lesného hospodárstva č. 79, ktorou sa určovali miesta a hony, na ktorých sa môže pestovať hrozno na výrobu tokajských vín. Podobne v Maďarsku bolo vydané spoločné nariadenie ministra poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu č. 2 o vykonaní nariadenia s mocou zákona č. 36/1970.
Súdny spor a medzinárodné uznanie
Brusel odsúhlasil Vinohradnícku oblasť Tokaj na Slovensku. Súdny dvor Európskej únie vo štvrtok zamietol žalobu Maďarska, ktorú podalo proti zápisu označenia "Vinohradnícka oblasť Tokaj" pre Slovensko v celoeurópskom elektronickom registri chránených označení vín E-Bacchus. Maďari chceli zápis zrušiť. Maďarsko v tomto spore poukazovalo na slovenskú právnu úpravu, v ktorej sa uvádzal iný výraz "Tokajská vinohradnícka oblasť". Z tohto dôvodu preto žiadalo o zrušenie spomínaného zápisu pre Slovensko. Súd však žalobu Maďarska zamietol ako neprípustnú s tým, že toto označenie požívalo ochranu v únii už pred zavedením elektronickej databázy, do ktorej sa údaje len preniesli. Slovensko si totiž dalo zapísať do zoznamov akostných vín, ktoré predchádzali E-Bacchusu, chránené označenie pôvodu "Vinohradnícka oblasť Tokaj" už v rokoch 2006 a 2007. Avšak 30. júla 2009, deň pred zavedením elektronickej databázy, bol zverejnený nový zoznam akostných vín, do ktorého Slovensko zapísalo už nie pôvodné, ale iné označenie "Tokajská vinohradnícka oblasť". Tento názov bol následne prenesený aj do registra E-Bacchus. Komisia Slovensku vyhovela. Štyri mesiace na to však Slovensko zaslalo komisii list, v ktorom ju žiadalo o zapísanie pôvodného označenia s tým, že "Tokajská vinohradnícka oblasť" bola do elektronickej databázy uvedená omylom. Komisia Slovensku vyhovela, túto zmenu však napadlo Maďarsko, ktoré žiadalo o zrušenie zápisu "Vinohradnícka oblasť Tokaj" pre Slovensko. Súd okrem odôvodnenia svojho rozsudku zároveň spresnil, že v deň zavedenia E-Bacchus 1. augusta 2009 bolo v slovenskej právnej úprave uvedené označenie "Vinohradnícka oblasť Tokaj" a nová právna úprava Slovenska s označením "Tokajská vinohradnícka oblasť" nadobudla účinnosť až 1. septembra toho istého roka. Vinohradnícky región Tokaj sa nachádza ako na Slovensku, tak i v Maďarsku.