Turčianska Štiavnica, kedysi známa najmä svojou baníckou minulosťou, skrýva v sebe aj bohatú a fascinujúcu históriu pivovarníctva. Hoci sa dnes toto mesto spája predovšetkým s tradičným remeselným pivom, jeho pivovarnícke korene siahajú hlboko do minulosti, do čias, keď sa pivo varilo v malých dvoroch, neskôr v mestských pivovaroch a napokon v moderných priemyselných podnikoch. Dejiny turčianskeho pivovarníctva sú odrazom hospodárskeho, spoločenského a technologického vývoja regiónu, ale aj celého Slovenska.
Počiatky pivovarníctva v regióne
Najstaršie dochované informácie o banskobystrickom pivovarníctve pochádzajú z roku 1501. Vtedy richtár a mestská rada požiadali uhorského kráľa Vladislava II. o ďalšie nové hospodárske privilégiá. Žiadosti vyhovel až ďalší panovník, Ľudovít II. Bystričania dostali právo variť a pripravovať tmavé pivo z jačmeňa v každom dome v meste a vyvážať ho z mesta v sudoch. Okolo roku 1516 sa začalo aj s plnením piva do fliaš. Podľa zachovaných záznamov banskobystrický mestský pivovar slúžil na uspokojovanie dopytu obyvateľov po pive takmer celé 16. storočie. Pivo sa čapovalo v mestských pivných krčmách. V 17. storočí medzi vzácne zdroje informácií patrí cechová knižka, do ktorej boli zaznamenávané informácie zo života pivovarníkov medzi rokmi 1701 - 1833. Kniha sa nachádza tak ako aj dostupné artikuly - práva cechu v Štátnom archíve, pobočka Banská Bystrica. Počet pivovarníkov v meste nebol stály, ale závisel od hospodárskej situácie. V polovici 19. storočia mali v Banskej Bystrici, ktorá mala vtedy niečo vyše 5 000 obyvateľov, právo variť pivo len niektoré rodiny.
Aj keď sa priamo Turčianska Štiavnica v najstarších záznamoch o pivovarníctve neobjavuje, je nevyhnutné pozrieť sa na širší historický kontext regiónu. V Turci má varenie piva dlhodobé tradície a dnešný pivovar v Martine mal svojich predchodcov už od 17. storočia. Koncom 18. storočia sa v Martine nachádzali až tri pivovary. Vznik Turčianskeho pivovaru, účastinný spolok inicioval Jozef Capko, rodák z Kláštora pod Znievom. Kapitál a skúsenosti získal obchodovaním v Bulharsku. Presvedčil viacerých záujemcov z radov obchodníkov, že ich vložené finančné prostriedky sa nielen vrátia, ale prinesú aj vysoký zisk. Zriaďujúce valné zhromaždenie sa konalo v roku 1893. Za správcu pivovaru bol zvolený Jozef Capko, tajomníkom sa stal Jozef Fábry. Ešte v tom istom roku kúpili od Jána Kianičku pozemky na stavbu pivovaru.
Súčasne sa v regióne Turca rozvíjalo aj iné významné pivovarnícke centrum, ktorým boli Vyhne. Vo Vyhniach varili pivo už mnísi v stredoveku. Keď v roku 1473 založili mnísi vo Vyhniach pivovar, nemohli tušiť, že ich odkaz pretrvá vyše 540 rokov. Mnísi vtedy ocenili kvalitu vody Štiavnických vrchov. Rozvoj oblasti sa zakladal na baníctve, spracovaní rúd a železiarstve, no produkcia piva bola ich neoddeliteľnou súčasťou. Dlho sa varilo viac-menej po domácky. O projekte Čierne diery: Mapujeme priemyselné pamiatky a iné zabudnuté miesta Slovenska. Zakladanie pivovarov sa spája s menom komorského grófa Siegfrieda Pieschena. Predpokladá sa, že práve on, spolu s ďalším ťažiarom Erazmom Rosslom, pozdvihol spôsob varenia piva vo Vyhniach z domácej výroby na vyšší stupeň. Najstaršia zachovaná priama písomná zmienka o pivovare je z roku 1524. Dokument hovorí o súhlase, ktorý dala kráľovná Mária mestu Banská Štiavnica na varenie piva vo vyhnianskom pivovare. V tom čase pivovar pomerne často menil majiteľov. Roku 1541 ho vlastnila rodina Rosslovcov, od roku 1564 mesto Banská Štiavnica, neskôr sa dostáva do majetku grófky Montecuccoliovej. Začiatkom 80. rokov 17. storočia vlastnila pivovar rodina baróna Jána Gottfrieda Hellenbacha. Keď sa dostala do dlžoby voči mestu, jej časť vyrovnala majetkom pivovaru. Od roku 1733 začalo mesto pivovar prenajímať formou licitácie. Neustále sa zvyšujúci dopyt otvoril otázku novej prevádzky s väčšou kapacitou. Po zložitých úvahách sa nakoniec banskoštiavnická mestská vrchnosť k tomuto kroku predsa len odhodlala. V decembri 1767 odovzdalo mesto správu pivovaru do réžie starostlivo vybraného šafára. Obnovený pivovar otvorili 15. januára 1769. Jeho prvým správcom sa stal skúsený a rozhľadený pivovarník Ján Tesák. Od každej jednej várky sa očakávalo 100 okovov piva (5400 litrov).
Rozvoj pivovarníctva v Banskej Štiavnici a okolí
Banská Štiavnica, ako centrum regiónu, mala významnú úlohu aj v pivovarníctve. Bystrické pivo sa tešilo veľkej obľube a malo veľmi dobré meno, hlavne Porter a Ležiak. Od roku 1888 začala pivo v meste variť nová firma : „Grűn et Popper“. Spoločníkmi boli podnikatelia - pivovarník Jozef Grűn z Banskej Bystrice a Móric Poper - obchodník z Lučenca. Po roku 1905 dostal pivovar nový názov: „Herkules“ - v maďarčine „Herkules - sȍrfȍzole Zsolnai Ármin“. Pod takýmto názvom fungoval pivovar až do roku 1927, neskôr ako „Ármin Zsolnai pivovar so sídlom v Banskej Bystrici“. Začiatkom 20. storočia získalo pivo plnené do pollitrových sklenených fliaš s názvom ZLATOPRAMEŇ viaceré ocenenia a pocty, napr. na súťažiach a prehliadkach v Bratislave, ale aj v Paríži, v Londýne a Ríme. Pivovar naďalej vlastnili pokolenia rodiny Herritzovcov. Od septembra 1941 tak vznikla nová obchodná spoločnosť, ktorú založil bystrický obyvateľ a úradník Ján Beňuš. Spoločníkmi sa stali Ján Beňuš so 76 - percentným podielom a Ármin Zsolnai s 24 - percentným podielom, pričom konať v mene firmy mohol len Beňuš. Banskobystrický pivovar tak dostal nový názov: „Ján Beňuš a spol. pivovar a sladovňa B. Bystrica“. Skončením druhej svetovej vojny, po oslobodení a znovuzjednotení Československa bol v júli roku 1945 menovaný dočasne za národného správcu pivovaru Ján Beňuš. Po politickom prevrate vo februári 1948, kedy sa moci v štáte chopila Komunistická strana Československa, bola na podnik „Ján Beňuš pivovar a sladovňa Banská Bystrica“ uvalená tzv. národná správa. Od marca 1949 niesol názov „Stredoslovenské pivovary, národný podnik - závod Banská Bystrica“. Od roku 1968 sa začalo s výstavbou pivovaru v rodiacej sa priemyselnej zóne na južnom okraji mesta, v Radvani - Kráľovej. Na tradícii legendárneho piva Zlatoprameň vznikol celkom nový podnik. Prvá dávka 10° piva bola uvarená 1. júla 1971. So stáčaním piva do fliaš sa začalo 13. novembra 1971. V prvom roku skúšobnej prevádzky uvarili približne 35 000 hektolitrov piva, z čoho fľaškového bolo 32 500 hl a sudového 2 500 hl. V roku 1972 bola zahájená výroba komplexného sortimentu 7°, 8°, 10°, a špeciálneho 12° svetlého piva. Doplnené bolo aj 13° tmavé pivo. V roku 1977 uviedli na trh novinku - nealkoholické pivo - „PITO“, vyrábať sa začalo aj pivo „DIA“ pre diabetikov. Od roku 1978 začala fungovať aj nová sódovkáreň, určená najmä na výrobu nápojov „Vinea“.
V kontexte Turčianskej Štiavnice je dôležité spomenúť aj rodinu Révayovcov, ktorá mala v regióne značný vplyv. Z bohatej literatúry o rode je známe, že má pôvod v Sriemsku (SFRJ) priezvisko prevzal od tunajšieho hradu REVA. Za zakladateľa rodu sa pokladá Jakub, ktorý žil okolo roku 1200. Na Slovensko prišli po Moháči a usadili sa v Turci. František I. získal roku 1527 polovicu Sklabinského hradu (okres Martin), druhú polovicu v roku 1540. Jeho potomci roku 1560 získali aj Blatnický hrad a o rok neskôr sa stali dedičnými županmi Turčianskej stolice. Sklabina a Blatnica sa stali prídomkom rodu. Súčasne vznikla aj druhá turčianska vetva Révovcov. Roku 1545 nastalo totiž rozdelenie majetkov medzi spomenutým Františkom I. a jeho bratom Štefanom. Štefan dostal celé Trebostovo a Jahodníky, diely v Bystričke, Necpaloch a Žabokrekoch. Štefan sa stal zakladateľom tzv. trebostovskej vetvy, ktorá používala prídomok z Trebostova a Blatnický. Úspešnejšie sa vyvíjala sklabinská vetva Révovcov: Synovia Františka I, František IIV Michalf Vavrinec a Ján III boli už od roku 1556 povýšení do barónskeho stavu. Z tejto vetvy bol 17. júna 1723 Karolom VI. Peter Reva povýšený na grófa. Grófska vetva vymrela aj po praslici roku 1853, a tak sa v nasledujúcich desaťročiach stretáme iba so sklabinskými Révovcami - barónmi. Révovci tejto vetvy však opäť nastúpili na spoločenskom rebríčku Z nich Šimon a Ladislav Réva boli povýšení do grófskeho stavu 30. decembra 1916. Túto stavovskú príslušnosť členom sklabinskej vetvy žijúcim v Maďarsku potvrdilo ministerstvo vnútra ešte v roku 1935. Do roku 1945 žili členovia tohto rodu v Turč. Štiavnici a ich potomci dodnes žijú vo Varíne, alebo Žiline. Členovia trebostovskej vetvy získali baronát až roku 1635, a to Martinovi synovia Ladislav, Štefan, Ondrej,* Ján a Mikuláš. Spomedzi ich potomkov ako prvý získal grófsky titul 5. januára 1804 Mikuláš a o rok neskôr - 11. januára 1805 - František a Alojz Révovci. Zdá sa, že do konca ,storočia barónska aj grófska línia trebostovskej vetvy vymrela, že rod pokračoval iba zemianskou líniou trebostovských Revovcov. Aj keď Revovci prišli na Slovensko až po Moháči ,rýchlo sa presadili vo všetkých oblastiach spoločenského života. Najvýznamnejších členov rodu zachytáva Encyklopédia Slovenska, sú to Anton Rožňavský a Framtošel, krajinský hodnostár,” Ján, cirkevný hodnostár, Ladislav,’ vojenský hodnostár, MartinErbZobrazuje zemiansky erb rodu, ktorý je bez grófskej koruny na vrchnom okraji štítu verný kópiou erbu na grófskom diplome. Zobrazuje v štíte z koruny vyrastajúceho vlka v predných končatinách s troma ružami, ktorý je aj klenotom erbu. Aj na našej pečati sú dvaja anjeli vo funkcii nosičov štítu, prebratx z grófskeho erbu» Erb neprekreslujeme, pretože jeho farebná reprodukcia je k dispozícii v prvom zväzku práce. (To boli Rodová erby na Slovensku od Jozefa Nováka).Révayovský archívy ktorý bol umiestnený v Štiavnickom kaštieli bol na jeseň v roku 1944 prevezený sklabinskými partizánmi na vozoch do archívu štátnej banjey v B.
Martinský pivovar: Od tradície k modernite
V Martine sa pivovarníctvo začalo rozvíjať neskôr, no o to intenzívnejšie. Koncom 19. storočia mesto malo už tri pivovary. História súčasného pivovaru sa začala až koncom 19. storočia, keď z iniciatívy turčianskeho rodáka Jozefa Capku bola v roku 1893 založená akciová spoločnosť - Turčiansky pivovar, účastinný spolok. Úspechy nového pivovaru nedali na seba dlho čakať a už v roku 1895 na Národopisnej výstave v Prahe získalo martinské pivo prvú cenu. V tej dobe sa varili tri druhy piva - Kráľovské pivo, Brezniak a Granát. V obchodnom roku 1895-1896 sa vyrobilo 8 000 hl piva, ale pivovar mal od začiatku problémy s jeho predajom na území Slovenska. Dôvod bol jednoduchý, pivovar často navštevovali významní slovenskí národní dejatelia (Škultéty, Vajanský, Kmeť, Kukučín a ďalší), čo sa nepáčilo vtedajším mocenským orgánom, ktorí v tom videli formovanie úsilia Slovákov proti maďarizácii. Preto pivovar hľadal odbytištia aj v zahraničí, čo sa mu darilo a až do I. svetovej vojny vyvážal pivo dokonca až do Ameriky. Vypuknutím vojny sa ochromila výroba a až posledné dva roky boli z hospodárskej stránky úspešnejšie. V roku 1920 začal pivovar využívať elektrickú energiu na pohon strojov a výrobu chladu. Po vojne v obchodnom roku 1918-1919 sa v martinskom pivovare vyrábalo len 3 200 hl piva, ale už o dva roky neskôr stúpol výstav na 13 000 hl a v roku 1929 na 18 000 hl. Ďalší priaznivý vývoj však znovu zastavila hospodárska kríza v 30-tich rokoch. Pre históriu zostanú natrvalo v pamäti známe druhy piva, ktoré sa vyrábali v tomto období ako napr. Svätomartinské pivo, Martinský Porter a Martinský zdroj. Zaujímavosťou bolo zdravotné 120 pivo Granát, ktoré sa propagovalo ako bavorská špecialita pre chudokrvných a rekonvalescentov. V roku 1939-1943 bola v pivovare inštalovaná na tú dobu najmodernejšia fľaškovacia linka, ktorá naplnila za hodinu 6000 fliaš, bolo zakúpené nové zariadenie várne, chladiarenské zariadenie, boli rozšírené ležiacke pivnice a postavená nová stáčiareň piva do sudov. V jubilejnom roku 1943 bolo vyrobených už 84 000 hl piva. Počas bojov v priebehu SNP sa v pivovare podarilo zachrániť strojové zariadenia a suroviny a pivovar neutrpel väčšie škody a po vojne vyrábal až 35 % všetkého piva na Slovensku. V roku 1948 bol Turčiansky pivovar ú.s. znárodnenia jeho majetková podstata sa predisponovala na novozaložené Stredoslovenské pivovary n.p. Martin, kde bol pivovar pričlenený ako závod. Výmerom Ministerstva potravinárskeho priemyslu vznikol v roku 1953 Martinský pivovar n.p. Martin. Ďalšia reorganizácia zastihla pivovar v roku 1958, keď bol pivovar začlenený do celoslovenského podniku Pivovary a sladovne n.p. Bratislava ako samostatný závod. V týchto rokoch došlo k podstatnému zvýšeniu výroby a v roku 1957 bol ročný výstav až 231 704 hl piva. Vyrábalo sa 7 %, 10 % a 12 % pivo a od roku 1957 sa začalo variť aj 14 % svetlé pivo Martinský špeciál. V roku 1960 vznikli Stredoslovenské pivovary n.p. Martin, kde bol martinský pivovar znovu začlenený ako závod. Kapacita pivovaru pre zastaralé strojné zariadenie už nestačila a v druhej polovici 60-tich rokov bola vykonaná rozsiahla rekonštrukcia, ktorá sa však pretiahla až do roku 1974. V priebehu roku 1970 začali v pivovare vyrábať 10 % čierne pivo a 20 % Martinský porter, čím nadviazali na dlhodobú tradíciu výroby tohto piva. Od roku 1974 sa začalo aj s exportom piva do Poľska, neskôr do Maďarska, ZSSR a Rumunska. Výrobné kapacity v 80-tich rokoch sa neúmerne preťažovali oproti výrobným možnostiam, čo sa nepriamo prejavilo v kvalite vystavovaných pív. V roku 1983 bolo vyrobených napr. až 382 689 hl piva ( súčasná kapacita pivovaru je 380 000 hl ). V rámci spoločenských zmien patril martinský pivovar od roku 1991 Pivovar, štátny podnik Martin a v júni 1992 ho v rámci privatizácie odkúpil od Fondu národného majetku SR podnikateľ Karol Konárik. a stal sa súčasťou KK Company - Pivovary s.r.o. V týchto rokov došlo k modernizácii fľaškovacej linky , v roku 1993 bola zakúpená linka na pivo balené v plechovkách a bola spustená aj linka na plnenie sudov KEG. Martinské pivo sa začalo znovu uplatňovať aj na zahraničných trhoch a vyvážalo sa do V. Británie, Nemecka, Argentíny, Ruska, USA a ďalších štátov. V roku 1999 vzniká akciová spoločnosť Martiner a.s.
Príbeh piva | Doplnková história | Svetové dejiny
Napriek pozitívnemu vývoju sa však v novodobej histórii martinského pivovarníctva objavili aj temnejšie kapitoly. Po prvej svetovej vojne bolo postavenie pivovaru na hojdačke. Výroba najprv prudko padla, potom sa zvýšila, aby jej ublížila hospodárska kríza. V roku 1948 pivovar znárodnili a éra súdruhov pri kormidle mala dva rozmery. Tým prvým bolo výrazne zvyšovanie kapacity. Kapacita pritom neustále rástla. Podľa SAHP bolo v roku 1983 vyrobených takmer 383-tisíc hektolitrov piva. Druhou rovinou tejto éry bolo nešetrné správanie k historickým častiam pivovaru. V tom čase neexistovala žiadna snaha zachovať paralelu s minulosťou. Kým napríklad v bratislavskom Steine sa zachovali cenné časti, v Martine sa na históriu nepozeralo. Asi najkultovejším pivom v tomto období bol dvadsaťstupňový Martinský Porter, ktorý sa v pivovar začal opätovne variť v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Po revolúcii kúpila pivovar spoločnosť KK Company - Pivovary, za ktorou stál spevák, politik a podnikateľ Karol Konárik. Pivovar pod jeho vedením začal vzmáhať a pivo sa Slováci odvážili vyvážať aj za hranice Slovenska. V Martine sa dokonca mohli pochváliť aj linkou na plnenie piva do plechoviek. Zlom v ďalšom smerovaní pivovaru nastal v roku 1999. Práve vtedy sa ho rozhodol kúpiť holandský Heineken. Pod jeho vedením sa pivo v Turci varilo len niečo cez štyri roky. Dôvod? Dramatické poklesy predaja piva, pod ktoré sa podpísalo zvyšovanie spotrebných daní na zlatistý mok. „Slovensko je výnimočný trh ovplyvnený silnou pivnou tradíciou a najmä historicky danou nízkou cenou piva. Vtedy sa zastrájal, že ďalšie tri pivovary skupiny idú na plné obrátky a nie je dôvod na ďalšiu redukciu výroby. Ako to nakoniec dopadlo, je všeobecne známe. Heineken zavrel pivovary v Rimavskej Sobote aj v Nitre. Značka Martiner je stále na pivnom trhu, jej pozícia na trhu je však zanedbateľná. Až doteraz mohli Martinčania veriť, že do areálu pivovaru sa vrátia pivovarníci. Podľa televízie TA3 aktuálne majiteľ pripravuje búranie pivovaru. Namiesto priemyselných budov vyrastú v širšom centre Martina bytové domy. Areál si boli prehliadnuť pamiatkári, tí však v komplexe nenašli nič, čo by stálo za záchranu. Je to smutné zistenie. Najmä, keď si uvedomíte, že budovy majú aj 125 rokov. Aj to je príklad, ako sa správame k historickému odkazu, ktorý naši predkovia dlhé roky budovali.
V súčasnosti sú pre spotrebiteľov dostupné obe stupňovitosti Martiner 12% a Martiner 10% v 0,5l sklenených vratných fľašiach. Štamgasti v regióne Turca si môžu vychutnať svoj obľúbený Martiner 12% taktiež v tradičnej a obľúbenej čapovanej forme. Za posledné tri roky má značka relatívne stabilnú pozíciu na trhu, najmä vďaka silnej lojalite v domácom regióne Turca. V portfóliu značiek Heinekenu Slovensko má dôležitú lokálnu úlohu, je napríklad dlhodobým partnerom Slovenského komorného divadla v Martine, hokejového klubu MHC Martin, ako aj športových či kultúrnych podujatí v regióne.
ERB Brewery: Nový prístup k tradícii
V roku 1993, majiteľ ERB Brewery sa narodil v roku 1959 v neďalekom meste Zvolen. Je banský inžinier a do roku 1995 pracoval v baníckom priemysle. V roku 1993 kúpil pivovar vo Vyhniach, ktorý bol v tom čase v zlom stave. Spolu s modernizáciou pivovaru vytvoril novú značku Steiger, odkazujúcu na baníctvo. Za 10 rokov vo Vyhniach investoval takmer pol miliardy korún a Steiger sa dostal na 3. miesto v slovenskom pivovarníckom priemysle. Z vtedajších 14 veľkých pivovarov na Slovensku zostali len tri. Dva sú medzinárodné - holandský Zlatý Bažant Hurbanovo a juhoafrický Šariš.
V roku 2006, v takmer 15 rokoch v Steiger, sa Ing. Rada stal skúseným sládkom. Avšak pod agresívnym tlakom pivných gigantov z Holandska a Južnej Afriky a rastúcej chamtivosti reťazcov supermarketov vzdal boj s nimi. Vtedy sa rozhodol postaviť v Banskej Štiavnici taký pivovar, ktorý by sa nestaral o to, čo si myslia medzinárodní pivní giganti alebo reťazce supermarketov.
V roku 2008 sa začala realizovať myšlienka vybudovania jedinečného pivovaru. Rodina Radovcov kúpila štyri spustnuté budovy v historickom centre Banskej Štiavnice, ktoré sú zároveň národnými kultúrnymi pamiatkami. Vybavenie pivovaru kúpili od bavorskej firmy Kaspar Schulz, ktorá už 320 rokov vyrába najlepšie pivovarnícke technológie na svete. Súčasťou týchto rekonštrukcií je aj výstavba špičkovej reštaurácie a vlastného divadla.
V roku 2010, 16. júla 2010, ERB Brewery spustila svoju komerčnú prevádzku. Slovo ´ERB´ má tri významy - je to skratka pre pojem ´Eduard Rada Breweries´, zároveň je to názov systému banských diel pod budovami pivovaru a má aj heraldický význam. V tomto roku sa do ERB zapojili obe dcéry Radovcov - Mária a Lucia spolu so svojimi manželmi.
V roku 2011 začala ERB Brewery intenzívnu spoluprácu v oblasti procesu varenia piva s Výskumným ústavom pivovarníctva a sladovníctva v Prahe a s Weihenstephan v Mníchove v oblasti pivovarníckych kvasiniek. Výsledkom tejto spolupráce je receptúra na varenie tradičných československých ležiakov, ktorá okamžite získava zákazníkov na slovenskom pivnom trhu. Pozíciu obchodného riaditeľa prevzal Ing. Jozef Sivák - manžel mladšej dcéry Radovcov, Márie, a začal spolupracovať s tridsiatimi najlepšími hotelmi a reštauráciami na Slovensku.
V roku 2012 pivovar rozšíril svoje kapacity na výrobu ležiakov s ohľadom na rastúci počet exkluzívnych zákazníkov na Slovensku.
V roku 2014, Ján Ferianc, ktorý v pivovare pracoval od jeho projektovania a výstavby, zaujal pozíciu vedúceho výroby. Ing. Zuzana Cepláková začala pracovať ako hlavná sládková, pričom pod jej patronátom bola aj laboratórna činnosť. Takmer v rovnakom čase pivovar uviedol na trh exkluzívnu líniu ERB Limited Edition. Prvým v tejto sérii bol ERB Dubbel L.E. ERB Brewery sa rozhodla vytvoriť prvý originálny slovenský špeciál a v spolupráci s VUP Praha začala pracovať na receptúre tohto technologického podniku. V rovnakom čase, Ing. ERB Crystal Twelve, krištáľovo číry a zlato sa lesknúci svetlý ležiak 12%, si drží stabilnú pozíciu medzi najlepšími hotelmi a reštauráciami na Slovensku a stal sa súčasťou prezentácie špičkových aktuálnych slovenských produktov v týchto zariadeniach.
V roku 2016 ERB Brewery začala výstavbu ERB Hotel *, ktorého súčasťou bude prvé podzemné parkovisko v regióne, wellness centrum, kongresové priestory, nová reštaurácia VIEW („ROZHLADŇA“) nad pivovarom, ako aj sprístupnenie dvoch banských diel zo 16. storočia. ERB predstavil prvý slovenský pivný špeciál s názvom ERB Braxatoris. Obchodný riaditeľ Ing. Sivák sa stal prvým slovenským pivným someliérom po absolvovaní štúdií v Salzburgu a Mníchove na Akadémii pre pivovarníctvo Doemens. Prostredníctvom majstrovstva, vhodnej teploty vody a dĺžky a spôsobu varenia sa z ingrediencií dosiahne maximum. Zástupca exkluzívnej línie pivovaru. ERB Ziben je svetlé pivo, nízkoalkoholické, s obsahom alkoholu len 2,7% obj. Extravagantný bonus z pivovaru uvarený v spolupráci s liehovarom.
Súčasnosť a budúcnosť pivovarníctva v regióne
Dnes varí pivo v meste pod Urpínom a okolí najmä spoločnosť „Banskobystrický pivovar, a.s.“ a niekoľko ďalších menších výrobcov. Z nich nemožno nespomenúť známy a obľúbený, nedávno však zaniknutý, reštauračný pivovar Perla, ktorý fungoval od roku 1992. Medzitým sa v meste pod Urpínom začalo variť remeselné pivo Baran a majú pribudnúť ďalšie.
Aj keď slovenský pivný trh píše v posledných rokoch skôr pozitívne pivné príbehy, nájdu sa aj také, ktoré sa končia trocha trpkým koncom. Jeden taký „dopíšu“ v najbližších mesiacoch v Martine. Martin pritom v historickom kontexte patril medzi tradičné pivovarnícke mestá. Zlaté pivné časy zažívalo mesto koncom 18. storočia.
Napriek rôznym výzvam a turbulentnej histórii, pivovarníctvo v regióne Turčianskej Štiavnice a jej okolí si zachováva svoju jedinečnosť. Dôraz na kvalitu, inovácie a spojenie s lokálnou tradíciou sú kľúčové pre úspech v súčasnom dynamickom pivnom trhu. Remeselné pivovary, ako napríklad ERB Brewery, ukazujú, že aj v regióne s bohatou industriálnou minulosťou je možné budovať moderné, úspešné a zároveň historicky inšpirované podniky. Súčasné trendy naznačujú rastúci záujem o špecializované pivá, nealkoholické alternatívy a lokálne produkty, čo dáva priestor pre ďalší rozvoj a inovácie v tomto odvetví.
1773 - STYOTICSKA, Stawniczka1808 - Kis. Selymecszk Ssčáwnička Ssťavraička1863 - Stjávnicska1873, 1882, 1913 - Kisselemec18771888 - 1907 - Stiavnicska1920 - 1949 - Štiavničká1949 - Turčianska Štiavnická
Turčianska Štiavnica - predtým Štiavnička; Potočná rodová dedina. Kaštieľ renes. z 2. pol. 16 stor. prvý raz sa spomína r. 1637. Koncom 18, stor. prešiel barok.-klasic. úpravou. Koncom 19. stor. ho obnovili, po požiari v druhej svetovej vojne adaptovali. Pozostáva z dvoch poschodových budov a je situovaný na kraji rozsiahleho anglického parku s cennými drevinami. Západným krídlom kaštieľa sa vchádza do obdĺžnikového nádvoria, obklopeného na sever a západ, strane novými arkádami s rovným nosníkom. Východné krídlo si zachovalo pôvodnú arkádu, podklenutou krížovou klenbou. Vnútorná dispozícia kaštieľa je pozmenená prestavbami. V miestnostiach sa iba čiastočne zachovali pôvodné krížové klenby. V anglickom parku empír, skleník zo zač. 19. stor. Časť slohového nábytku sa dostala do zbierok SNM v Martine. Štiavnická. Maď. Kisselemec - Portálska obec.
Bubkovský súpis listín z r. 1391 sa vôbec nezmieňuje o Štiavničke, z čoho by sa dalo predpokladať, že obec vznikla až po súpise, teda počiatkom XV. stor. Štiavnická leží pod Sklabinským hradom, a preto bolo len prirodzené, že mu bola od počiatku poddaná. Medzi osadami Sklabinského hradu je zaznačená prvý raz r. 1474. potom sa spomína pri určovaní rozhraničenia tomčianskych, martinských a štiavnických pozemkov, kde so uvádza posesnio Sczewnicze. So Sklabisnkým hradom pripadla Révayovcom r. 1527. časom sa dostali do Štiavnický Ujhelyovci Boli v službách Révayovcov a od nich získal Mikuláš Ujhelyi r. 1622 kuriu za 500 zlatých. Roku 1618 spomína sa tam kúria Siškovská, ktorá nemala veľkej ceny, lebo ju bolo možno vykúpiť za zálohu, za tri zlaté. Révayovský kaštieľ sa spomína po prvý raz r. 1637. Bol sídlom štiavnickej línie révayovskej rodiny. R. 1610 mala Štiavnická 27 domov a r. 1715 tam bolo 16 poddaných a 5 želiarskych rodín.
tags: #pivovar #turcianska #stiavnicka