Košice, metropola východného Slovenska, sú druhým najľudnatejším mestom krajiny s takmer 230 000 obyvateľmi. Svoje bohaté dejiny, siahajúce hlboko do minulosti, úspešne prepájajú s moderným rozvojom, vďaka čomu sa stali významným centrom kultúry, hospodárstva a inovácií. Mesto, ktoré sa rozprestiera na oboch brehoch rieky Hornád, je strategicky položené na križovatke historických obchodných ciest, v blízkosti hraníc s Maďarskom, Ukrajinou a Poľskom, čo mu dodáva jedinečný medzinárodný charakter.
Geografické a geologické podmienky
Košice sa nachádzajú vo východnej časti Slovenska, v Košickom kraji. Ich poloha je definovaná geografickým stykom severného výbežku Východopanónskej panvy, známeho ako Košická kotlina, a karpatského pohoria Slovenské rudohorie. Severozápadnú časť mesta ohraničuje masív Čiernej hory a Volovských vrchov. Tektonická stavba okolia Košíc je charakterizovaná hornádskym zlomovým systémom, ktorý kolmo obmedzuje gemerikum, veporikum a vnútrokarpatský paleogén od Východopanónskej panvy. V miocéne, v období silnej sopečnej aktivity v Slanských vrchoch, došlo pozdĺž tohto zlomu k významným geologickým procesom.
Južná a juhovýchodná časť mesta je postavená na vápnitých íloch kochanovského súvrstvia sarmatského veku (miocén) a mladších riečnych pieskoch, štrkoch a hlinách kvartéru. Západná a severná časť mesta sa nachádza na starších horninách veporika a gemerika. V oblasti Ťahanoviec dominujú granodiority až tonality komplexu Bujanovej, nadložné premenené pieskovce a zlepence, ako aj mezozoické vápence patriace k veporiku. V západnej časti mesta sú rozšírené premenené horniny gemerika, predovšetkým fylity čermeľskej skupiny, zlepence a brekcie krompašskej skupiny, ako aj amfibolity a metabazity rakoveckej skupiny. Z nerastného bohatstva boli v severozápadnej časti mesta, v masíve Bankov, objavené významné ložiská magnezitu, ktoré sa do roku 1997 ťažili a spracovávali v miestnej magnezitke.
Rieka Hornád preteká východnou časťou mesta v smere sever - juh a tvorí jeho prirodzenú os. Medzi jej pravostranné prítoky patria Myslavský potok, tečúci v smere východo-západnom, a potok Čermeľ, smerujúci na severozápad. V mestskej časti Šaca, na západe mesta, tečie rieka Ida zo severu na juh. Južne od Košíc sa do Hornádu vlievajú ľavostranné prítoky Torysa a Oľšava. Vodné pomery mesta neboli vždy priaznivé pre vznik prírodných vodných plôch. V intraviláne mesta a jeho okolí sa nachádzajú umelé vodné nádrže, ako napríklad vodná nádrž Poľov a vodná nádrž Pod Bukovcom, ktoré slúžia ako zásobárne úžitkovej vody pre U. S. Steel Košice. Okrem nich sa v okolí mesta nachádzajú aj početné bagroviská, štrkoviská a rybníky.
Podnebie Košíc je kontinentálne, mierne. Priemerné januárové teploty sa pohybujú okolo -3 °C, zatiaľ čo v júli dosahujú v priemere 19 °C. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozmedzí 8,4 - 8,7 °C. Absolútne teplotné extrémy zaznamenané v histórii mesta zahŕňajú maximum 38,5 °C (20. júla 1957) a minimum -30,5 °C (16. februára 1940).
História a vývoj mesta
Dejiny Košíc sú oveľa staršie, než naznačuje prvá písomná zmienka z roku 1230, ktorá spomína kostol v kráľovskej osade Villa Cassa - predchodkyni neskoršieho mesta. Košice sa stali mestom po roku 1241, keď kráľ Belo IV. podporoval znovuosídlenie Uhorského kráľovstva po mongolskom vpáde prizvaním „hostí“ zo saského Nemecka. Stredoveká zástavba, sústredená okolo charakteristicky predĺženého šošovkovitého námestia, bola v rokoch 1270 - 1290 obohnaná mestskými hradbami. Opevnené mesto zostalo významnou vojenskou pevnosťou až do konca 18. storočia.
Významným medzníkom v histórii mesta bola Bitka pri Rozhanovciach v roku 1312. V dobe bojov o uhorský trón mesto vyzbrojilo svoje vojská a po boku kráľa Karola Róberta z Anjou porazilo oligarchov Omodeja Abu a Matúša Čáka Trenčianskeho. Za túto podporu si Košice vyslúžili lukratívne privilégiá. V roku 1369 získalo mesto mestský znak, ktorý je najstarším písomne doloženým mestským erbom v Európe. Košice sa stali druhým najdôležitejším mestom v Uhorskom kráľovstve, s rovnakými právami ako malo hlavné mesto Budín. Mesto bolo kultúrnym, remeselníckym a obchodným centrom celej hornouhorskej oblasti a ležalo na dôležitých obchodných trasách, predovšetkým z Pobaltia na Balkán.
Počas vlády Žigmunda Luxemburského v prvej polovici 15. storočia došlo k okázalej gotickej výstavbe, ktorej najvýznamnejšou ukážkou je Dóm svätej Alžbety. Od 16. storočia Košice hrali rolu protihabsburskej bašty v početných stavovských povstaniach uhorskej šľachty. Najvýznamnejšie z nich, v rokoch 1703 - 1711, viedol knieža František II. Rákoci, ktorý je pochovaný v Košiciach. Mesto bolo hlavnou hornouhorskou protitureckou vojenskou pevnosťou a centrom katolíckej vzdelanosti s etablovanou Univerzitou Košice, založenou v roku 1657.
- storočie prinieslo Košiciam rozvoj ako výstavného posádkového mesta s prenikajúcim priemyslom. V tomto období vzniklo množstvo secesných budov štátnych úradov a inštitúcií. Mesto získalo vlastnú konskú železnicu v roku 1891, ktorá bola neskôr, v roku 1913, nahradená elektrickou mestskou železnicou. V roku 1899 sa v Košiciach narodila Sára Salkaházi, blahoslavená rímskokatolícka rehoľníčka maďarského pôvodu, ktorá pôsobila ako učiteľka a novinárka.
Po druhej svetovej vojne, v roku 1945, bola v Košiciach sformovaná prvá povojnová česko-slovenská vláda a vyhlásený Košický vládny program. V roku 1960 sa Košice stali krajským mestom východného Slovenska. V 60. rokoch bol na juhovýchodnom predmestí vybudovaný hutnícky kombinát, čo viedlo k masovému prisťahovalectvu a výstavbe početných panelových sídlisk. Košice si v tomto období vyslúžili označenie najrýchlejšie rastúceho mesta v Česko-Slovensku a až do zániku spoločného štátu si tradične udržiavali pozíciu piateho najväčšieho mesta v krajine. Historické centrum mesta zostalo chránené štatútom mestskej pamiatkovej rezervácie, ktorá je s rozlohou 85,4 ha najväčšou na Slovensku.
Staré Košice - fotoprezentácia II.
Názov mesta
Názov mesta Košice je odvodený od slovanského osobného mena Koša. Pôvodný význam názvu bol "osada ľudu Košovcov". Názov Koša prevzali po svojom príchode do Košickej kotliny v 40. rokoch 11. storočia aj Maďari vo forme Kassa, Kossa, Cossa. Slovenská patronymická prípona "-ice" je neskorším dodatkom. Latinský a nemecký jazyk prevzali maďarskú formu Kassa, z ktorej vzniklo neskoršie Cassovia a Kaschau. Latinský názov mesta znie Cassovia. Medzi ďalšie historické názvy mesta patria: francúzsky Cassovie, nemecký Kaschau, maďarský Kassa, chorvátsky Kašava, poľský Koszyce, hebrejský קושיצה a rómsky Kasha.
Obyvateľstvo a demografia
Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2018 žilo v Košiciach 238 757 obyvateľov. Národnostné zloženie mesta je pomerne rozmanité: Slováci tvoria 75,7 %, Maďari 2,8 %, Rómovia 1,98 %, Rusíni 0,67 %, Česi 0,72 %, Ukrajinci 0,46 %, Nemci 0,29 %, Poliaci 0,17 % a Rusi 0,09 %. Zaujímavosťou je, že až 16,68 % obyvateľov Košíc neuviedlo žiadnu národnosť.
V roku 2008 malo mesto 233 659 obyvateľov, čo predstavovalo pokles o 578 v porovnaní s rokom 2007. V tomto roku zaznamenalo mesto kladný prirodzený prírastok obyvateľstva (10,64 narodených detí na 1000 obyvateľov), avšak migráciou došlo k jeho celkovému poklesu. Do mesta sa prisťahovalo 1 583 ľudí, zatiaľ čo sa odsťahovalo 2 628 osôb, z toho 73 do zahraničia.
V roku 2011 bol zaznamenaný prirodzený úbytok obyvateľstva v okrese Košice IV. Najvyššiu relatívnu živorodosť vykazoval okres Košice III (14,46 na 1000 obyvateľov), najnižšiu okres Košice I (9,82 detí na 1000 obyvateľov). Celkovo však v Košiciach migráciou ubudlo 546 obyvateľov. Po započítaní prirodzeného prírastku obyvateľstva (718 osôb) od začiatku roka 2011 celkovo pribudlo v Košiciach 172 trvalo bývajúcich obyvateľov, čím sa celkový koncoročný stav zvýšil na 240 688 obyvateľov.
V roku 2018 sa v Košiciach narodilo 2 280 detí (9,54 na 1000 obyvateľov) a zomrelo 2 096 ľudí, čo predstavuje prirodzený prírastok obyvateľstva o 181 osôb. Migračné saldo bolo v hodnote -519 osôb, keďže sa prisťahovalo 2 289 osôb a odsťahovalo 2 808. V okresoch Košice I a III bol zaznamenaný úbytok obyvateľstva, zatiaľ čo v okresoch Košice II a IV došlo k jeho prírastku. Najvyššiu mieru živorodenosti zaznamenal okres Košice II (11,11 ‰), najnižšiu okres Košice IV (8,19 ‰).
Historické zmeny v národnostnom zložení obyvateľstva mesta boli výrazné a menili sa v závislosti od politických okolností. V roku 1891, s populáciou 28 884, iba 49,9 % Košičanov deklarovalo maďarčinu ako svoj materinský jazyk, 33,6 % slovenčinu a 13,5 % nemčinu. V roku 1910 z populácie 44 211 až 75,4 % obyvateľov deklarovalo svoju maďarskú národnosť, 14,8 % slovenskú, 7,2 % nemeckú a 1,8 % poľskú. Po roku 1918, v prvej Česko-slovenskej republike, sa národnostná štruktúra menila výrazne v prospech slovenskej národnosti. Pribudlo tiež Čechov, ktorí pôsobili v štátnych inštitúciách. Pred druhou svetovou vojnou mali Košice aj čulú židovskú komunitu, avšak v rokoch 1944 - 1945 bolo približne 10 000 Židov deportovaných do Osvienčimu. Po roku 1989 došlo k čiastočnej renesancii židovského života v Košiciach.
Vzhľadom na pestré dejiny a mnohé zmeny v národnostnom a náboženskom živote sa Košice označujú ako "mesto tolerancie". Klub národnostných menšín bol symbolicky zriadený v pamätnom dome košického rodáka, maďarského spisovateľa Sándora Máraiho. Klub zastrešuje kultúrne aktivity maďarskej, českej, karpatonemeckej, bulharskej, rómskej, poľskej, rusínskej a židovskej menšiny. Od roku 2000 sa každý september usporadúva FEMAN - Európsky festival kultúry národov a národností. Mesto je medzinárodne známe aj ako stredisko rómskej menšiny, ktorá sa sústreďuje v mestskej časti Luník IX. Úrad splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity tu má zriadenú regionálnu kanceláriu. Rómske divadlo Romathan je jediné svojho druhu na Slovensku.
Náboženské zloženie obyvateľstva je nasledovné: k rímskokatolíckej cirkvi sa hlási 45 % veriacich, ku gréckokatolíckej cirkvi 6,12 %, k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania 2,33 %, ku kalvinizmu 2 % a k pravoslávnej cirkvi 1,24 %.
Kultúra a vzdelávanie
Košice sú centrom celého východného Slovenska a sídlom regionálnej samosprávy - Košického samosprávneho kraja. Sú významným centrom politického, hospodárskeho, kultúrneho a cirkevného života. V meste sídli Košická rímskokatolícka arcidiecéza, Košická gréckokatolícka eparchia, Michalovsko-košická pravoslávna eparchia a Ústavný súd SR.
Mesto je domovom významných kultúrnych inštitúcií s celoslovenskou a regionálnou pôsobnosťou, medzi ktoré patria Národné divadlo Košice, Štátna filharmónia Košice, Slovenské technické múzeum, Východoslovenské múzeum, Východoslovenská galéria a Štátna vedecká knižnica v Košiciach.
V roku 2013 sa Košice stali Európskym hlavným mestom kultúry, čo výrazne prispelo k ich kultúrnemu rozvoju a medzinárodnej prezentácii. Titul Európske hlavné mesto kultúry udeľuje Európska komisia a Európsky parlament s cieľom podpory trvalo udržateľného kultúrneho rozvoja daného mesta so zapojením všetkých kultúrnych subjektov a zvýšením záujmu obyvateľov o kultúrne dianie. Projekt "Interface 2013" sa usiloval o transformáciu Košíc z priemyselného centra na postindustriálne mesto s kreatívnym potenciálom, univerzitným zázemím a novou kultúrnou infraštruktúrou. Koncept kreatívnej ekonomiky, prepojenie ekonomiky a priemyslu s umením, vytvoril priestor pre rozvíjanie oblastí ako dizajn, médiá, architektúra, hudobná produkcia, film, informačné technológie a počítačové hry, ako aj kreatívny turizmus.
V súvislosti s projektom Európskeho hlavného mesta kultúry prešla rekonštrukciou aj stará krytá plaváreň v Mestskom parku na Rumanovej ulici. Stavba, postavená v rokoch 1957 - 1961, bola poškodená v 80. rokoch 20. storočia a chátrala. Rekonštrukcia v rokoch 2012 - 2013 jej dala novú náplň - premenu na prvú halu umenia na Slovensku, Kunsthalle. V centrálnom priestore haly bol zachovaný bazén, čím sa prepojil pôvodný účel objektu s novým využitím, ponúkajúc prepojenie sveta vody s kultúrou.
Od roku 2016 nesú Košice titul Európske mesto športu a od toho istého roku sa tu koná prestížny medzinárodný filmový festival MFF Art Film. V roku 2017 sa Košice zaradili do Siete kreatívnych miest UNESCO, keď im bol priznaný štatút UNESCO Creative City of Media Arts. V roku 2019 získalo mesto titul Európske hlavné mesto dobrovoľníctva 2019.
V oblasti vzdelávania sú Košice sídlom viacerých univerzít a vysokých škôl, vrátane Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Technickej univerzity v Košiciach, ktoré prispievajú k rozvoju inovácií a výskumu.
Doprava a infraštruktúra
Košice hrajú významnú rolu v dopravnom prepojení východ - západ Európy. Mesto tvorí spojnicu medzi východnou a strednou Európou na jednej strane a Ukrajinou a Ruskom na druhej strane prostredníctvom širokorozchodnej železničnej trate. Košické medzinárodné letisko sprostredkúva letecké spojenie so západnou a stredovýchodnou Európou pre spádovú oblasť východného Slovenska.
Mestská hromadná doprava v Košiciach je zabezpečovaná prevažne prostredníctvom trolejbusov a autobusov. Historicky bolo mesto známe aj svojou električkovou dopravou, ktorá dodnes tvorí dôležitú súčasť mestskej mobility. V minulosti bolo mesto jedno z prvých na Slovensku, ktoré zaviedlo konskú (1891) a neskôr elektrickú mestskú železnicu (1913).
Mestská samospráva a symboly
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 1. októbra 1990 o meste Košice určil mestu štatút mesta spravovaného magistrátom, mestským zastupiteľstvom a primátorom mesta. Mestské zastupiteľstvo je orgánom samosprávy mesta a rozhoduje o najdôležitejších otázkach celomestského charakteru. Primátor je výkonným a reprezentatívnym orgánom mesta, volený priamo na 4-ročné obdobie v jednokolovej voľbe systémom relatívnej väčšiny. Vedie rokovania mestského zastupiteľstva a mestskej rady a podpisuje ich uznesenia.
Erb Košíc je najstarším doloženým mestským erbom v Európe. Strieborná veľká pečať mesta z roku 1504 je jednou z najkrajších uhorských renesančných pečatidiel. Ďalšími symbolmi mesta sú zástava mesta, insígnie a štandarda primátora.
Od roku 2002 prešla väčšina kompetencií krajov a okresov na samosprávny kraj v rámci decentralizácie verejnej správy. Košice sú sídlom Košického samosprávneho kraja.
Medzinárodná spolupráca
Košice aktívne rozvíjajú medzinárodnú spoluprácu s viacerými mestami a regiónmi po celom svete. Medzi partnerské mestá patria:
- Budapešť, Maďarsko (spolupráca v oblasti kultúry)
- Miskolc, Maďarsko (dohoda o spolupráci)
- Abaújszántó, Maďarsko (memorandum o spolupráci)
- Krosno, Poľsko (dohoda o partnerstve a spolupráci)
- Katowice, Poľsko (dohoda o partnerstve a spolupráci)
- Rzeszów, Poľsko (prehlásenie o regionálnej spolupráci)
- Bursa, Turecko (dohoda o partnerstve)
- Mobile, AL, USA (dohoda o partnerstve)
- Niš, Srbsko (dohoda o spolupráci)
- Ostrava, Česko (dohoda o spolupráci)
- Vysoké Tatry, Slovensko (memorandum o spolupráci)
- Plovdiv, Bulharsko (dohoda o spolupráci)
- Užhorod, Ukrajina (dohoda o spolupráci)
Táto sieť partnerstiev prispieva k výmene skúseností, rozvoju kultúrnych a hospodárskych vzťahov a posilňovaniu medzinárodného postavenia Košíc.
Kultúrne dedičstvo a tradície
Odrazom bohatej histórie mesta je jeho centrum s početnými pamiatkami gotickej, barokovej, klasicistickej a historizujúcej architektúry, ktoré tvorí najväčšiu mestskú pamiatkovú rezerváciu na Slovensku. Najvýznamnejšou dominantou je rozlohou najväčšia sakrálna stavba na Slovensku - gotická katedrála Dóm svätej Alžbety, ktorá je symbolom mesta.
Košice sú tiež miestom, kde sa stretávajú a prelínajú rôzne kultúry a tradície. Dôkazom toho je aj aktívny život národnostných menšín a organizácie, ktoré sa venujú zachovávaniu a prezentácii ich kultúrneho dedičstva.
Okrem významných kultúrnych inštitúcií a pamiatok sa v meste a jeho okolí koná množstvo kultúrnych podujatí a festivalov, ktoré obohacujú život obyvateľov aj návštevníkov. Tieto podujatia často čerpajú z bohatej folklórnej tradície regiónu, prezentujúc piesne, tance a zvyky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kultúry.
Napriek tomu, že sa článok zameriava na Košice, je dôležité spomenúť aj informácie o folklórnych skupinách a ich činnosti, ktoré boli poskytnuté v pôvodnom texte. Tieto informácie, hoci sa priamo netýkajú Košíc, ilustrujú bohatstvo a rozmanitosť folklórneho života na Slovensku, ktorý často presahuje hranice jedného mesta či regiónu. Príklady ako folklórny súbor Vatra z Tlmáč, spevácka skupina žien z Tekovskej Breznice, folklórny súbor Rošindolčané či Viňančan z Vinného, odzrkadľujú úsilie o zachovanie ľudových tradícií, ktoré sú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva krajiny. Tieto kolektívy organizujú vystúpenia, oslavujú tradičné sviatky a zvyky, a čím prispievajú k živej kultúrnej pamäti Slovenska. Ich činnosť často zahŕňa prezentáciu pásiem o miestnych zvykoch, ako je vinobranie, stavanie mája, vianočné koledy či svadobné obrady, čím oživujú minulosť pre súčasné generácie.