Rok 1990 a obdobie po ňom priniesli do Československa zásadné spoločenské zmeny. Na jednej strane stála rozsiahla amnestia vyhlásená prezidentom Václavom Havlom, ktorá prepustila na slobodu desaťtisíce odsúdených s cieľom signalizovať rozchod s minulosťou a komunistickou justíciou. Na druhej strane, len o necelé dva roky neskôr, sa väznica v Leopoldove stala dejiskom najkrvavejšieho úteku v slovenskej histórii, ktorý si vyžiadal životy piatich dozorcov. Tieto dve udalosti, hoci časovo blízke, reprezentujú odlišné aspekty prechodu spoločnosti a odkazujú na komplexnosť obdobia.
Havlova amnestia: Veľkorysá, no nedostatočne pripravená
Prvého januára 1990 vyhlásil prezident Československej socialistickej republiky (ČSFR) Václav Havel najväčšiu amnestiu v histórii krajiny. Táto amnestia mala byť reakciou na nedemokratické praktiky predchádzajúceho režimu, najmä na existenciu takzvaných prvohlavových, čiže politických trestných činov. Už koncom novembra 1989 upozornil Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných úradujúceho prezidenta Gustáva Husáka na vysoký počet odsúdených a stíhaných práve za politické delikty a vyzval ho na nápravu. Husák následne 8. decembra 1989 udelil slobodu približne päťdesiatim politickým väzňom.
Havlova amnestia však siahou ďaleko presiahla tento krok. Vďaka nej bolo prepustených na slobodu približne 23-tisíc odsúdených, čo predstavovalo drvivú väčšinu z celkového počtu 31-tisíc väzňov v tom čase. Hoci sa z amnestie vylučovali hrdelné zločiny ako vraždy, mnohé prípady mohli byť posúdené individuálne. Taktiež došlo k skráteniu trestov mnohým odsúdeným, v niektorých prípadoch o tretinu až polovicu.
Napriek svojej veľkorysosti nebola amnestia bez kritiky. Fedor Gál v knihe "Z prvej ruky" opisuje priebeh amnestie so značnými rozpakmi, pričom uvádza: „Desaťtisíce amnestovaných opúšťali brány väzníc bez lekárskej prehliadky, bez pohovorov, bez dostatočného množstva peňazí, bez akéhosi resocializačného pristátia.“ Tieto slová poukazujú na nedostatočnú pripravenosť štátu na zvládnutie tak masívneho prepustenia. Václav Havel v jednom z rozhovorov pripustil, že amnestia nebola spoločnosti dostatočne vysvetlená, a ako dodáva jeden z aktérov v poskytnutom texte, nebola ani dostatočne pripravená z pohľadu štátu.
Podmienkou pre udelenie amnestie bolo, že väzenské cely mohli opustiť len tí väzni, ktorí boli odsúdení za úmyselné činy na maximálne dva roky väzenia. Pre tých odsúdených za nedbalostné skutky bola táto hranica posunutá na tri roky. Napriek optimistickým predpokladom mnohých väzňov, že sa dostanú na slobodu všetci, sa na začiatku roka 1990 dostalo z väzníc len okolo 600 z 2 500 odsúdených, na ktorých sa amnestia vzťahovala v plnom rozsahu. Zvyšní sa však mohli tešiť z uvoľnenejšieho režimu, keďže dozorcovia už nerobili osobné prehliadky a pri sebe nemali zbrane. Táto situácia sa však ukázala ako nebezpečná.
Leopoldov 1991: Najkrvavejší útek v histórii
Väznica v Leopoldove, ktorá bola v časoch predchádzajúceho režimu považovaná za najprísnejšie stráženú, sa stala dejiskom tragických udalostí 23. novembra 1991. V ten deň sa skupina väzňov rozhodla pre riskantný útek, ktorý sa stal najkrvavejším v slovenskej histórii.
Útek sa začal počas pravidelného sčítania väzňov. Tibor Polgári, jeden z hlavných aktérov, ktorý bol už známy z vzbury v leopoldovskej väznici z marca 1990, požiadal dozorcu Františka Svobodu o otvorenie mreže s odôvodnením, že chce hodiť list do schránky. Bola to však len zámienka. Hneď ako dozorca mrežu otvoril, Polgári ho napadol. K nemu sa vzápätí pridal Miloš Uriga, ktorý dozorcu Svobodu dobodal nožom. Na následky zranení na mieste zomrel.
VĚZNICE LEOPOLDOV DOKUMENT 1970
Spolu s Urigom a Polgárim sa do väzenskej kancelárie dostali ďalší aktéri úteku. V kancelárii brutálne zbili ďalších dvoch zamestnancov väznice a dvoch dozorcov. Ozbrojení väzni následne prenikli k väzenskej bráne, kde zaútočili na strážcov. Pri tomto útoku zavraždili štyroch a dvoch ťažko zranili. Jedného zo zranených dozorcov, Jozefa Snopeka, zobrali so sebou ako rukojemníka. Po opustení väznice sa utekajúci väzni ocitli najprv v uliciach Leopoldova, kde ukradli auto, a neskôr aj v Trnave.
Polícia nasadila na chytenie nebezpečných väzňov všetky dostupné sily, vrátane špeciálneho komanda. Pátranie a následné zadržanie trvalo 20 hodín. Pri zásahu komanda utrpel zranenie iba Polgári, ktorý sa pokúsil brániť streľbou z ukradnutého samopalu.
Dôsledky a dodatočné udalosti
Na začiatku februára 1993 vyniesol Krajský súd v Bratislave rozsudky nad aktérmi úteku. Ondrej Harvan, Tibor Polgári a Miloš Uriga boli odsúdení na doživotný trest. Vladimír Duda dostal 13 rokov, Dalibor Bajger a Václav Fedák po 15 rokov a Bartolomej Botoš 18 rokov. Ondrej Harvan sa v máji 1993 obesil v cele. Václav Fedák bol prepustený v roku 2009, Vladimír Duda v roku 2011 a Dalibor Bajger v roku 2015. Miloš Uriga neuspel v roku 2016 so žiadosťou o obnovu konania.
Vražda piatich dozorcov vo väzení v Leopoldove, ku ktorej došlo pred 30 rokmi, bola označená za zverstvo. Bývalý sudca Najvyššieho súdu SR Milan Lipovský, ktorý siedmich aktérov leopoldovského masakra v roku 1994 právoplatne odsúdil, vyjadril nádej, že sa niečo také už nikdy nezopakuje. Spomínal na mladého príslušníka Zboru nápravnej výchovy, ktorý bol len pár dní v službe a bol podrezaný, čo označil za hrozné čosi.
Vyšetrovanie tohto prípadu bolo považované za jeden z najzávažnejších, aké sa realizovali na vtedajšom Krajskom úrade vyšetrovania v Bratislave. Bývalý vyšetrovateľ a advokát Peter Vačok potvrdil, že išlo o jeden z najzávažnejších prípadov.
Problémy s drogami a pašovaním v Leopoldove
Okrem násilných incidentov sa v leopoldovskej väznici objavili aj problémy s pašovaním zakázaných látok. Počas razií boli zaistené tabletky s obsahom buprenorfínu, diazepamu, oxazepamu a naloxonu. Tieto látky sa mali do väznice pašovať približne dva roky, pričom sa predpokladá, že sa k väzňom dostávali cez pracoviská, kde pracujú spolu s civilistami, alebo prostredníctvom balíkov.
Psychiater a súdny znalec Miroslav Čerňan vysvetlil, že tieto lieky môžu vo väzenských podmienkach slúžiť ako ľahšie dostupná náhrada za drogy. Diazepam a oxazepam patria medzi benzodiazepíny, ktoré sú návykové a určené na krátkodobú liečbu úzkostných porúch či nepokoja. Buprenorfín sa používa pri opiátovej závislosti v špecifických programoch na odvykanie od heroínu, pričom má sčasti opojný účinok.
Advokát Dušan Divko (ml.) si nevie predstaviť, ako je možné, že do ústavov preniknú zakázané látky, nakoľko kontroly považuje za prísne. Napriek tomu priznal, že sa to dá, ak látky prinesie niekto zvnútra, napríklad zamestnanec. Bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok spomenul prípad, kedy ho väzeň žiadal o donášku marihuany do väznice, pričom sa spoliehal na to, že advokáta nebudú kontrolovať.
V súčasnosti je v súvislosti s pašovaním zakázaných látok do leopoldovskej väznice obvinených päť osôb z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, ich držania a obchodovania s nimi. Príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) medzi obvinenými nie sú. Polícia zadržala pôvodne šesť ľudí, pričom podozrenia smerovali k odsúdeným osobám aj k civilným zamestnancom dodávateľov pôsobiacich v areáli ústavu. Jeden z odsúdených spáchal samovraždu, pričom sa preveruje, či to má priamy súvis s kauzou.
Aj keď sa tieto udalosti odohrali v relatívne krátkom časovom období, ilustrujú zložitosť a dynamiku spoločenských premien po roku 1989. Kým amnestia symbolizovala snahu o narovnanie krivdy a zmenu režimu, leopoldovský masaker ukázal temnú stránku ľudskej povahy a problémy spojené s transformáciou väzenského systému.